Keby ste sa detí spýtali, kde je milovaný človek, ktorý im zomrel, dostali by ste rôzne odpovede.
Niektoré si myslia, že je ešte stále tu, rovnako ako aj niektorí dospelí veria, že ten, kto im zomrel, s nimi nejakým spôsobom zostáva i naďalej. Možno si ho predstavujú ako motýľa, vtáčika, či ako vánok, ktorý im rozstrapatí vlasy. Niektoré ako anjela, ktorý sa nich dáva pozor.
Veľa detí, azda väčšina, by vám bez zaváhania povedala, že je ich milovaný v nebi. Ale zároveň môžu mať o nebi tisíce otázok.
Aké je to v nebi?
Myslíš, že je v nebi? Ako sa tam dostal? Čakal na neho Boh alebo anjeli? Aké je to v nebi? Ako to tam vyzerá? Sú v nebi kaviarne? Hrá sa tam futbal?
Nebo je také, ako si ho predstavujeme
Podľa terapeutky Lindy Goldman, ktorá sa venuje deťom, ktorým zomrel niekto blízky, je úplne normálne vyjadrovať nádej, že sa s milovaným človekom znova stretneme. Hľadáme miesto, kde by to bolo opäť možné.
Preto napríklad toľko spievame o nebi a anjeloch, preto na nebo odkazuje veľa náboženstiev.
Všetci si nebo predstavujeme inak, a to je na myšlienkach o nebi zároveň také úžasné. Neexistujú správne, ani nesprávne odpovede. Nebo môže byť také, ako si ho predstavujeme my.
Ako si deti predstavujú nebo
Goldman píše, že je pre dieťa upokojujúce, keď vidia svoju mamu, otca, starých rodičov obklopených anjelmi, priateľmi, či príbuznými v družnej zábave, či už jedia svoje obľúbené jedlo, tancujú na diskotéke alebo ťahajú z vody obrovskú rybu.
Zároveň Goldman podnecuje deti, aby vyjadrili svoju predstavu o nebi, rozprávali o ňom alebo nakreslili obrázok. Pozitívne predstavy môžu poskytovať veľkú útechu a pokoj a pre deti znamenajú aj pocit bezpečia.
»»»»»»» Prečítajte si aj: 6 vecí, ktoré majte na pamäti, keď rozprávate s deťmi o smrti blízkeho.
Predstavy nám pomáhajú
Keď mi zomrel muž, veľa sme s deťmi rozprávali o nebi, že nás tam ocino čaká aj s babičkou a s dedkom, a kým sme my tu, zatiaľ nám zistí, ako to tam funguje, lebo my to teraz ešte nevieme, ale on už áno a všetko nám potom v nebi ukáže…
Neskôr sme si čítavali knižku Nebo nie je výmysel, o malom štvorročnom chlapcovi, ktorý veľmi ochorel a kým bol v nemocnici, dostal sa na výlet do neba a prišiel odtiaľ úplne nadšený.
Opisoval krásnu hudbu, velikánske žiarivé dúhy, že tam nie je slnko, ale nikdy tam nie je tma, že v nebi nikto neplače, nikto sa ničoho nebojí, nikto tam nie je smutný alebo nahnevaný, nikto nemá modrinu, ani rozbité koleno, nikto nepotrebuje okuliare, ani vozík, všetci sú mladí a je tam aj veľa detí, ktoré sa len hrajú a nikdy sa nenudia…
Keď som sa potom chlapcov pýtala, čo si o tom myslia, bolo úžasné počúvať ich predstavy o nebi:
Akú má ocino v nebi prácu, na akom aute sa teraz vozí, či ho spoznáme, keď bude mať ofinu ako nosieval za mlada, skôr než mu vek zobral vlasy. A ja som si ho predstavovala, ako v nebi fajčí, keď som sa musela naučiť po jeho smrti šoférovať, až som sa zháčila, či to vlastne ide s nebom dokopy.
Predstavy pomáhajú. Nielen deťom, ale aj nám dospelým.
»»»»»»» Prečítajte si aj: Ocko zomrel.
