Ex post

Sme doma – zas po dlhom čase, kedy sme si jednoducho zavreli za sebou dvere a pobrali sa kade ľahšie. Milujem odchody! Horšie však – čím som staršia – znášam návraty.

Tak ako aj naposledy.

Čože zbalenie – v tom som už ťažký profesionál a aj do nášho pidi kufra narvem 8 ľudí plus nádielky staromamovské a pridružené nákupy na cestu cez pol Slovenska len taký fukot a kufor má pri mne ešte stále voľné kapacity.

Horšie je to s detvákmi.

Nasáčkujem najprv do auta tých menších – pekne zapnem do sedačiek, ktoré si ešte našťastie nevedia rozopnúť – a veselo pobádam väčší dorast (dobrú atmosféru udržiavam kvôli šoférovi), žeby si mohli aj sadnúť. Pokiaľ sa nepovadia moji dvaja najstarší, kto sedel naposledy vpredu pri nás dvoch a koľko km to bolo, je to úspech. Akosi nemám v hlave pochodujúci tachometer vrátane excel tabuľky pre obe moje nezmieriteľné veličenstvá.

Samozrejme, kým vybavujem mediátorské povinnosti medzi pubišmi, odopne si svoju neodopnuteľnú sedačku s úsmevom Supermana náš najmenší… že sa chcel na chvíľu len postaviť. Takže znovu: vliezť dozadu, zapnúť, dôrazne vysvetliť pravidlá a hádam je to ok.

Nejako sa to zadarilo a vyrážame.

Chvíľu je v aute ticho. Ale: zákon schválnosti hovorí že: do piatich minút po naštartovaní treba začať kričať niektoré z týchto fráz:

• Som strašne hladný!
• Potrebujem cikať!
• Nech je Samo/Viki/Kubo/Dora/Miki/Šimon ticho!

Atmosféra a predstava pokojnej jazdy je tatam, zvlášť pri poslednej variácii výkrikov.

Lenže moje vynachádzavé detičky prišli na novú techniku zničenia, tentoraz ju prevádzkovala naša madmoisel. Celú cestu vyprávala vedľa mňa vo forte všelijaké tie akože „duchaplnosti“, chichotala sa, štuchala ma a tvárila sa, že akože je zábava v plnom prúde. Lenže: zábava bola len jednostranná, napriek niekoľkým podpichnutiam z našej strany, potom aj napomenutiam bola otrlá jak to a zmĺkla hádam len na 5 minút, čo jej môj drahý vyslovene prikázal.

Doma samozrejme hora Mohamedova prádlová,

krásne naturálne voňajúca po tábore našich skautov.

A tie perličky:

„Mami, nezľakni sa, tie nové koženné zimné topánky vyzerajú tak nejako divne. Dal som si ich pod posteľ, aby nezavadzali a potom mi povedali, že tam bola sádra…“ Bola.

„Mami, tie tvoje šušťaky, čo si mi požičala, sa mi nejako roztrhli v sede… vieš. Ja som sa bol iba guľovať a rozkročil som sa – asi takto….“ Nuž, taký spon by roztrhol aj mňa, ešte šťastie, že tie gate boli pred vyradením. Už svoje dietko nejako poznám.

„Mami, ja sa potrebujem učiť na zajtra prózu na recitačné, poď sa so mnou…“ A to mal knihu celý týždeň pri sebe, vraj nemal čas. Drvíme sa tri hodiny čosi povesťové o somárikovi a mne sa o ňom bude ešte aj snívať.

Samozrejme, v pondelok sme zaspali (a vôbec: nech sa hanbí ten, kto vymyslel pracovný pondelok!). A pretože kiksy sa množia nie geometrickým radom, ale zákonom pučania kvasníc, zdarne umyté autíčko z nedele večera odmietlo pre zamrznuté zámky zavrieť moje predné šoférske dvere…

No a do toho si náš junior doma zdarne zabudol lístok na vlak. Na poličke, odkiaľ si bral peňaženku, aby si tam mohol vložiť … lístok.  Keby som mu nebola zavolala, ani na to nepríde. Ale – niektorí ľudia majú fakt šťastie.. ani sprievodca neprišiel.

Dnes som otvorila skriňu našej slečny a polhodinu som si pri nej spievala. Vraj to ukľudňuje. Ale aspoň mám prehľad, čo všetko si vyskúša jedna baba pred zrkadlom vlastnej skrine, keď rozmýšľa, čo si obliecť… Ja viem, prečo mali kedysi komorné. Až na to, že ja som ňou neplánovala byť a zbierať zvršky obrátené naruby hodené naspodku v skrini bez ohľadu na všetky hrozby, ktoré som jej kedy povedala o zhabaní oblečenia.

Ale: hlavne, že sme zdraví a chutí nám jesť, že?

Prajem všetkým rodičom pevné nervy a optimizmus, že z toho všetci vyrastieme.