Prečo sú Dušičky „nuda“ a Halloween taký zábavný

Vracala som sa so synom zo školy, cesta k nášmu domu vedie okolo cintorína. Pred ním už obchodníci rozkladali stánky s veľkými kvetináčmi chryzantém a voskovými kahancami. 

„Na tých našich dušičkových sviatkoch sa moc nezabavíme. V Anglicku majú halloween, tam sa aspoň zabavia“, povedal mi zrazu môj školák. Učili sa dnes o ňom na angličtine. Dobre, patrí to predsa k anglickým reáliám. 

 

Naše sviatky nie sú o zábave 

Naše sviatky nemajú byť o zábave.

Majú byť spomienkou na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Na tých, ktorí sú už po smrti, ale ich život čímsi obohatil ten náš. Na tých, ktorých sme poznali a ktorí od nás už odišli do večnosti.

„Tak potom prečo to niektorí slávia hentak?“

Priznám sa, že neviem. Teda neviem presne. Veď áno, svetielka, bosorky, predstavy o zle a snaha odohnať ho sú silno zakorenené aj v našej histórii. Objavujú sa v podstate vo všetkých kultúrach.

Veď práve to, že na jeseň pribúda chladu a tmy si ľudia kedysi spájali s predstavou o prevahe zla nad dobrom. Svetlá lampášov im mali pomôcť trochu rozjasniť tieto chmáry. A vlastne aj hluk bujarej zábavy ich mal odplašiť.

Naše sviatky sú o dôstojnosti

Pamiatka zosnulých nemusí byť vážna, ani smutná, ale mala by byť dôstojná. Iste, že na nich spomíname aj inokedy, rozprávame sa o nich, vybavujeme si momenty, ktoré sme s nimi zažili. Ale tento jesenný sviatok má u nás svoju tradíciu aj svoj význam.

„No rozprávaj ešte“, chce to moje chlapčisko vedieť viac. Sme už doma, a keďže má rád také tie „múdre reči“, vyberám niečo z knižnice a čítame si. Pritom si chlipkáme svoje obvyklé poobedné kafíčko.  

 

Tradícia, ktorá trvá stáročia

Kresťanský kalendár nemal pôvodne na takýto sviatok vyhradený konkrétny deň. Stanovil ho v 8. storočí pápež Gregor IV. na 1. november a mal byť venovaný známym kresťanským svätcom a všetkým kresťanom pochovaných v rímskych katakombách.

V 10. storočí zaviedol francúzsky benediktínsky opát z kláštora v Cluny spomienkovú slávnosť na počesť významných členov svojho rádu, ktorá sa konala 2. novembra.

Postupne sa tento zvyk rozšíril v rímskej cirkvi všeobecne a pamiatka zosnulých je známa ako deň dušičiek. Konali sa zádušné omše a spoločné modlitby za mŕtvych či už v kostoloch alebo priamo na cintorínoch. Aj tieto dátumy kumulovali v sebe kresťanskú tradíciu a aj niektoré prvky, ktoré majú základ ešte v predkresťanskej kultúre.

V niektorých častiach Slovenska sa na zomrelých  pamätalo tak, že im v predvečer dušičkových sviatkov prestreli pri večeri a prichystané jedlo nechali na stole aj cez noc, aby duše neostali hladné.

Častejšie však jedlo nenechávali priamo dušiam, ale rozdali ho žobrákom, aby sa modlili za ich pokoj. Na tento účel sa osobitne piekol chlieb alebo malé bochníčky nazývané duše.

Tiché spomínanie a pokoj v duši

Na Všechsvätých aj na Dušičky zvykli ľudia viac navštevovať hroby a pozornosť sa venovala aj ich úprave. Dopredu si našli čas na to, aby hrob aj jeho okolie vyčistili a upratali. Následne ho ozdobili čečinou, čečinovými vencami alebo obložili machom.

Počas sviatkov zapaľovali na hroboch sviečky, ktoré predstavujú večné svetlo svietiace dušiam veriacich. Kvetinová výzdoba na hroboch je o niečo mladším javom, kvety sa na hrob kladú ako prejav úcty a vďačnosti. 

Preto chodievame na cintorín, je to miesto tichého spomínania. Mnohí sa tak po dlhšom čase vracajú tam, kde mali kedysi domov, kde sa narodili a vyrastali. A v myšlienkach aj k svojej rodinnej histórii. Preto sú tie naše dušičkové sviatky takéto.

Naše sviatky vôbec nie sú nudné

Šálku bezkofeínovej sme vypili, ale ostávame sedieť pri stole a debatujeme ďalej. Rozprávame nielen o samotných sviatkoch, ale spomíname aj na tých, ktorým sú venované.

Na tých, s ktorými sa syn už nestihol stretnúť, ale pozná ich z rodinných fotografií. A aj na tých, s ktorými sa stretával rád ale už nemôže. Tie naše dušičkové sviatky sú práve takéto.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Dušičky. Súťaž o pozostalého roka alebo ignorácia.