Francúzsky maliar Pierre Bonnard mal 26 rokov, keď stretol svoju budúcu modelku, milenku, a po vyše tridsaťročnom spolužití aj manželku, Marthe. Bol to zaujímavý ľúbostný príbeh, ktorý sa skončil jej smrťou, hoci nie celkom.
Ani smrť nás nerozdelí
Bonnard často maľoval útržky z ich každodenného života. Patrili k nim aj obrázky nahej Marthe v kúpeľni. Nikdy nezachádzal do detailov, keď išlo o jej tvár a keď maľoval jej telo, zobrazoval ho stále mladé a v plnej sile, aj keď zostarla. Neprestal s tým ani po jej smrti, čo považovali niektorí, nielen výtvarní kritici, za „morbídne.“
Prezrádza to veľa o nastavení spoločnosti, ktorá má strach zo smrti, zo smútku, z trúchlenia. Ľudia často očakávajú, že trúchliaci človek bude žiť „normálne“ ďalej; že obráti list a v prípade Bonnarda, bude kresliť asi iba krajinky.
Zabudnutý smútok
Niekedy reže uši hoci len to, že vyslovíte nahlas meno zomretého. Že si nedáte pokoj so spomienkami. Pritom je to normálne, ako napríklad aj potreba rozprávať sa so zosnulým, či modliť sa k nemu. A je to aj zdravé.
Čo sa však nedá povedať, keď sa snažíme smútok nejakým spôsobom obísť. Napríklad tým, že si zamestnávame hlavu všetkým možným, od vybavovania pohrebu, dedičstva. Vrháme sa do práce, utekáme do rôznych činností. Až po čase sa ukáže, aké veľké má táto stratégia trhliny.
Niektorí pozostalí si trúchliť nedovolia. Snažia sa byť za každú cenu silní, statoční a nezlomení. Sú obdivovaní okolím, ako dobre sa im podarilo vysporiadať sa so smrťou. Že je to dobrý štartér depresívnych ochorení, vstupenka na psychiatriu, často netušíme.
Keď musíme dobiehať smútenie
Psychoterapeutka Verena Kast sa vo svojej praxi stretla s prípadom 40-ročnej ženy, ktorá prišla o muža pri dopravnej nehode a rozprávala jej s hrdosťou, ako zvládla stratu manžela: „Všetko išlo ďalej, ako by tu stále bol, vôbec nič sa nezmenilo!“
Žila tak, akoby sa takmer nič nestalo. Mala dobrý pocit, že aj bez muža dokáže vo všetkom udržať poriadok, všetko organizovať, vychovávať deti bez otca. Všetci obdivovali celú rodinu. A na nebožtíka sa po čase zabudlo. Po rokoch začala mať rôzne psychosomatické problémy.
Počas psychoterapie sa ukázalo, že táto žena v skutočnosti stratu „zvládla“ tak, že ju vytesnila. Proces smútenia sa vďaka terapii spustil. Štyri roky po smrti manžela mohla začať doháňať svoje trúchlenie.
Pred smútkom sa nedá utiecť
Hoci je to veľmi individuálne, v odbornej literatúre sa uvádza, že obdobie akútneho smútenia môže trvať jeden, ale aj dva roky. Posledné štádium, obdobie riešenia, trvá od 2-3 rokov po úmrtí blízkej osoby. Na to, ako dlho má trvať trúchlenie, však neexistujú žiadne smernice.
Čím viac sme s niekým emocionálne spútaní, tým väčší je náš smútok, keď ho stratíme. O spoločnosti naopak platí, že čím viac vytesňuje smútok a smrť, tým menej je schopná prejavovať voči trúchliacemu spontánnosť a tým skôr vyžaduje, aby pozostalý s trúchlením čo najrýchlejšie prestal (Bonnard, maľuj už radšej tie krajinky!).
Chýbajú nám aj rituály, ako spoločne trúchliť a pomôcť tak nielen pozostalému, ale aj sebe. Pretože smrť sa týka každého z nás; každý si s týmto extrémnym zážitkom musíme nejako poradiť. Možno, že smútok je emócia, ktorá môže v živote otraseného človeka postaviť nový systém, nové prežívanie svojho ja i sveta, domnieva sa Verena Kast. A ja za pozostalých dodám, že pomáha, keď na to nie sme sami.
(21 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Aké to je, tlačiť opäť v 40tke kočík...
Rodičovský príspevok 2025
Sú dnes otvorené obchody? Slovensko a susedné štáty
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Prečo mávame na vianoce vianočný stromček
ano.. smutit treba.. aj sa o tom rozpravat.. vela