Spánok. Was is das?

V časoch, kedy som ešte nemala to pekné žlté koliesko na prste ľavej ruky, som patrila medzi povestných spáčov – ranných.  V noci sa vždy dialo niečo zásadne zaujímavé, a tak som to doťahovala ráno.

Teda, pokiaľ to šlo – pretože som bola zamestnaná a miesto drába ma čakala blinkačka a šéf, ktorý sa vyžíval v tom, ako som dobehla 6.31. A to len preto tam stál, aby mi s úsmevom (domyslite si, akým) oznámil, že „toto si, Marienka, pekne nadrobíte o polhodinu dlhšie tak, ako je to v pravidlách firmy“.

No ani ten jeho sarkastický úsmev nespravil nič s mojím nočným čítaním (keď bola dobrá kniha, tak na doraz aj do pol piatej rána) alebo neskôr s vypisovaním liebesbriefov na dolnú zem do Prešpurka – zásadne každý deň.

A rána sú tam tažké …

Rána boli pre mňa vždy ťažké a plné neochotných vzdychov, často však nebolo kedy lamentovať – autobusu bolo jedno, či na zastávke stojím, či nie. A v časoch víkendov alebo dovoleniek na mňa zaručene čakala záhrada či plný tábor deciek, ktoré vôbec, ale vôbec nemali pochopenia pre to, že šéfka tábora spí dávno po budíčku.

Naivne som dúfala, že sa vyspím ako čestne vydatá osoba, ale to zas bolo na programe niečo inšô, teda myslím v noci a na spánok zas čas nebol. Bolo to však dobré a človek ani nebanoval, že vyzyvoval v práci – našťastie už v inej, prešpurskej.

Očakávanie dobrého spánku v tehotenstve bolo síce podmienené nutnou chronickou nevyspatosťou, situácia však naberala na grádoch s každým mesiacom a kilom navyše. Asi to pozná každá – ten beznádejný dohovor obyvateľovi maternice, aby sa už pre všetko na svete usalašil na jednom mieste a prestal sa v pravidelných intervaloch vrtieť, otáčať a kopčiť. Pretože zákonite som sa musela otáčať aj ja a potom som – nespala.

To, že

spať pri deťoch

nebude kedy, mi bolo jasné, a bolo to tak. Ako zombie som isto vyzerala práve pri prvom synátorovi, ktorý teda mal apetít ako drak a aj v noci si pýtal pekne veľa, potom nie a nie si odgrgnúť, a teda nie a nie zaspať, tým pádom ho bolo nutné nosiť v príslušnej polohe po izbe a dúfať, že keď zaspí, bude to na dlhšie ako na tú polhodinku. Pravdou je, že tento nočný telocvik ma okrem spánku pripravil za tri mesiace o 18 kilov, čo zase po pôrode nebolo zlé.

Teraz to je o kúsok lepšie, ale nie vždy. Pretože mladí muži – rozumej naši najmenší – ešte veľmi radi zaspávajú s maminou rukou v dlani, s rozprávkou na želanie a milovanou pesničkou o bobríkovi, ktorý ide spať… Ale často sa mi stane, že sa preberiem do reality, je deväť hodín večer (alebo aj viac) a netuším, či deti zaspali po mojom vzornom príklade, alebo znudené z toho, že so mnou už nebola z jasných príčin žiadna reč.

Nehovoriac už o puberťákoch, ktorí napriek posunutej večierke potrebujú zásadne riešiť svoje vážne srdcoviny práve večer v neskorých hodinách tak, že sa musím k nim nasúkať do postele… na druhej strane toto je jediné miesto a čas, kedy sú mi napriek svojmu veku a rebelským názorom v tme povedať, že ma ľúbia…

No a spať – teda ako uložiť sa do vodorovnej polohy do vlastnej postele so zákonitým mužom príslušného veku aj podľa výpisu zo sobášneho listu – sa mi podarí tak nanajvýš okolo polnoci, zväčša vtedy, keď s mojim drahým skonštatujeme, že je už zas zajtra…

Ako tak vidím, nie ste na tom oveľa lepšie…

Vďaka za to, že sa môžem cítiť medzi vami normálna.

foto:sxc.hu