Škôlkari na výlete

Ísť niekam na výlet zo škôlky mimo záhrady a priľahlých cestičiek je pre deti vždy veľkou zmenou. Nadšenie, radosť a očakávanie nemajú konca: pre rodičov je to tiež pozitívna správa, že sa „ich“ škôlka snaží urobiť deťom zaujímavý program navyše, napriek tomu, že to „nemusí“, o to viac, ak je to škôlka štátna…

„S“ či „bez“?

Problém však nastáva v jednom malinkom detaile: čo s bezpečnosťou detí v autobuse? Majú mať pásy alebo nie? Je to dôležité alebo sa stačí spoliehať na to, že sa hádam nič nestane? V aute všetky deti zo zákona musia mať autosedačku či podsedák a musia byť počas jazdy zapnuté.

Tento problém riešila a nedoriešila ani pred, ani „ex post“ jedna z mojich kamarátok v bežnej štátnej škôlke. Tiež bola najprv „happy“, že deti idú na výlet do druhého mesta a ešte k tomu na detské divadelné predstavenie. Keďže je však stvora prezieravá a zodpovedná, prvé, čo sa pýtala na mlčiacom rodičovskom združení, zvolanom práve k výletu, bolo: Budú mať deti autobus s bezpečnostnými pásmi? Na počudovanie, nebolo to pre ostatných, ani pre riaditeľku škôlky, podstatné… Jediné, čo z toho vzniklo, bola strata priateľstva s pani riaditeľkou, ktorej ani rozumné argumenty nepomohli k zmene presvedčenia, že jej prvej by na bezpečnosti detí záležať malo…

Ako to naozaj je

Podľa majiteľov autobusovej prepravy neexistuje právny predpis, ktorý by „de iure“ určoval, že deti sa musia prepravovať len s bezpečnostnými pásmi v autobuse – čo je dosť veľký paradox v porovnaní s tým, ako prísne sa postihuje vozenie detí bez pásu v aute. Aký je teda rozdiel medzi autom, kde ho vezú rodičia a autobusom, kde ho vezie „ujo autobusár“? Nejdú vari rovnakú cestu, nepodstupujú rovnaké riziko, že sa môže čosi stať?

 Veľmi veľa autobusov je zo ešte starých čias, kedy bezpečnostné pásy nikoho netrápili. Dnes jazdia ďalej a tiež vozia deti: pretože do ich sedačiek nie je možné namontovať bezpečnostné pásy. Tieto autobusy však napríklad p. Koyš, prepravca MK Bus z Bratislavy, odporúča používať len na krátke vzdialenosti v rámci mesta. Ako sám hovorí, je to porovnateľné časom aj možnosťami prepravou v MHD, kde dokonca sa deťom nemusí pre plný stav ujsť ani miesto na sedenie.– i keď samozrejme sú aj novšie typy, ktoré pásy majú.

Na otázku, aký autobus by odporučili v prípade prepravy škôlkarov a mladších detí, však jednoznačne náhodne opýtaní prepravcovia odpovedali: s pásmi. Aj tu je však rozdiel, nové autobusy majú už aj trojbodové pásy, kde je možné si priniesť pre dieťa podsedák, alebo dvojbodové, kde stačí dieťa prepásať cez pás. V cene za autobus pásy navyše – také dôležité pre bezpečnosť detí – nezohrávajú žiadnu rolu, takže vyhovárať sa na „drahší pásový“ autobus neobstojí.

Treba si dať aj pozor na „sáčkovanie“ detí do autobusu bez ohľadu na to, koľko má autobus v skutočnosti miest: čiže žiadne sedenie troch detí na dvojsedačke nie je prípustné ani v autobuse!

Čo teda urobiť?

Trvať ako rodičia na tom, že ak deti majú isť na väčšiu vzdialenosť autobusom, hľadať a objednať taký, ktorý má bezpečnostné pásy. Aj keď aj dopravcovia tvrdia, že mnohým rodičom aj vedeniu škôlok je to jedno a o pásy sa ani nezaujímajú,  zdravie a život našich detí stoja za to: aby sme na jeden výlet zo škôlky nespomínali náhodou trpko. Náhoda vie byť blbec.