10 príkladov nepochopenia, o čom je výchova (poslušnosť to nie je)

Rodič sa nespráva tak, aby sa dieťa cítilo bezpečne

Deti, ktoré nezažívajú bezpečie, ale sú v neustálom strehu a nadmernom strese z rodiča (tvrdá výchova, prílišná disciplína, krutosť, týranie dieťaťa, psychická neprítomnosť rodiča), majú vzťahovú väzbu s rodičom narušenú, rovnako tak majú narušenú schopnosť zvládať emócie, efektívne sa učiť, sústrediť sa, sociálne fungovať.

Dospelí si niekedy nesprávne vysvetľujú problémové správanie dieťaťa ako snahu dieťaťa upútať pozornosť rodiča. Deti však potrebujú v prvom rade cítiť kontakt a spojenie so svojim rodičom, poznať bezpečie a pochopenie, vysvetľujú psychológovia. Ak je rodič dieťaťu väčšinu času k dispozícii, dieťa tým dostáva informáciu, že za to stojí a že si to zaslúži.

Perfekcionizmus

Snaha o dokonalosť zdravému vývoju nepomáha. Naopak, vytvára tlak, aby rodičia aj deti robili vždy všetko „správne.“ V snahe byť „dokonalým“ rodičom čítajú rodičia nadmerné množstvo rád z kníh, sledujú všetky trendy o „správnom“ rodičovstve.

Ak chýba rovina porozumenia toho, čo dieťa prežíva, môže sa dieťa cítiť manipulované svojim „preinformovaným“ rodičom.

Hyperprotektivita

Rodičia si často myslia, že dieťa nie je schopné zvládnuť žiadnu frustráciu alebo rozrušenie. Ak sa ho snažia prehnane ochraňovať, oberajú ho o možnosť vybudovať si primeranú odolnosť voči záťaži, nenaučia ho, ako sa riešia problémy.

Prehnaná ochrana má tiež za následok nadhodnocovanie dieťaťa – že je unikátne, nadané a nadradené nad ostatné deti, čo vedie k nezdravému narcizmu.

Dôraz na úspech

Rodičia často investujú veľa času a peňazí do rôznych krúžkov a aktivít vzdelávacieho alebo výkonového charakteru, lebo sa boja, že ich dieťa bude zaostávať za inými. Avšak zdravá sebadôvera vzniká najmä vďaka bezpečnej vzťahovej väzbe, upozorňujú psychológovia.

Čím viac sa deti cítia bezpečne v útlom detstve v primárnych vzťahoch (s mamou, s otcom), tým lepšie sú schopné objavovať svet a experimentovať, sú pokojnejšie, odolnejšie a lepšie čelia výzvam budúcnosti.

Výčitky a sebaobviňovanie

Rodičia, ktorí sú príliš úzkostní, či robia všetko správne, nedávajú deťom až tak silný pocit bezpečia. Ak si o sebe myslia, že sú zlí rodičia a často sa deťom ospravedlňujú, dieťa môže mať pocit, že sú nekompetentní.

Psychológovia odporúčajú rozvíjať schopnosť byť k sebe láskavý a súcitný – zvyšuje sa tým aj naša schopnosť byť láskavý k ľuďom, ktorých máme radi. „Láskavosť a súcit k sebe samému vypláva z prijatia faktu, že rodičovstvo je náročná úloha, v ktorej všetci robia prirodzené a nevyhnutné chyby.“

Jasné hranice

Byť rodičom znamená prijať rolu staršieho a múdrejšieho. Pokiaľ majú rodičia chybné vnímanie svojej roly a vidia sa viac kamarátmi ako rodičmi svojich detí, je za tým spravidla len ďalšia snaha o perfekcionizmus a strach, aby svojim deťom neublížili a nepripravili ich o šťastné detstvo. Zdravé rodičovstvo ale nie je demokracia, pripomínajú psychológovia.

„Aby deti mohli cítiť istotu a bezpečie, musia vedieť, že sa o nich niekto dokáže postarať, má jasné vedenie a schopnosť rozhodovať, i keď to môže znamenať, že s tým dieťa nebude vždy súhlasiť.“

Emócie a nepríjemné pocity

Ak sa rodičia snažia za každú cenu zastaviť pocity dieťaťa, lebo sa im zdajú príliš intenzívne, dieťa sa naučí, že s nimi niektoré emócie nemôže zdieľať. Avšak dieťa potrebuje rodiča, aj keď zažíva nepohodu, stres, hnev, úzkosť. Nie na to, aby rodič jeho pocity zmenil, ale preto, aby ich akceptoval a ukázal dieťaťu, že je tam s ním.

Ak akceptujeme všetky emócie dieťaťa, dieťa sa cíti bezpečné vyjadrovať ich a zdieľať a postupne bude vedieť, ako ich pomenovať a nebude si ich zamieňať – nebude vyjadrovať každú nepohodu len hnevom.

Pomoc so sebareguláciou

Rodičia pomáhajú bábätkám regulovať emócie tým, že ich zrkadlia. Dieťa, ktoré v úzkosti plače, nepotrebuje plačúceho rodiča, ale rodiča so smutnou tvárou, ktorý rozumie, ako sa dieťa cíti. Tak sa dieťa učí, že tento pocit môže zdieľať a môže rodičovi dôverovať.

Ak ale rodič reaguje neadekvátne, napríklad sa snaží úzkosť dieťaťa riešiť tým, že ho vyhadzuje do vzduchu alebo vydáva hlasné zvuky, dieťa sa tak naučí utlmiť svoj smútok, nepociťovať ho a stratiť kontakt so všetkými svojimi hlbokými emóciami. V dospelosti si nebude pamätať, kde sa naučilo na svoje pocity takto reagovať.

Ak naše pocity v detstve neboli akceptované alebo nám nikto nepomohol, keď sme boli emóciami zaplavení, v dospelosti si môžeme držať odstup od prežívania, spoliehať sa len na seba alebo naopak byť neustále zaplavení silnými emóciami a spoliehať sa len na pomoc druhých.

Falošné signály rodiča

Rodičia, ktorí sú prehnane úzkostní, môžu dieťa najprv povzbudzovať, aby sa išlo hrať s ostatnými, avšak následne hľadajú spôsob, ako dieťa privolať naspäť.

Reakcia na úzkostného rodiča môže potom vyzerať tak, že je dieťa nesmelé a hanbí sa, uteká k mame, vykrúca sa, plače, zase k nej naťahuje ruky – to preto, že si dieťa správanie rodiča preloží tak, že nie je v poriadku, aby sa od neho vzďaľovalo.

Dieťa „rieši“ rodiča, má pocit, že rodič od neho chce, aby si prišlo po útechu. Preto predstiera záujem o blízkosť s rodičom, aj keď v skutočnosti sa chce hrať s kamarátmi.

Schopnosť ospravedlniť sa

Dieťa potrebuje rodiča, ktorý si vie uvedomiť chybu a ospravedlní sa – je vzorom zdravej sebareflexie, čo dieťa učí vcítiť sa empaticky do druhých.

Napríklad rodič, ktorý po náročnom dni kričal na dieťa a poslal ho do izby, príde za dieťaťom a ospravedlní sa, že nebol spravodlivý, pritúli si dieťa, venuje mu čas a poskytne možnosť „byť s dieťaťom zase spolu.“ Naopak, rodič by nemal dieťa žiadať o odpustenie alebo ho podplácať, ak je urazené.

Psychologie rodiny, Tereza Kimplová, Leona Jochmanová a Jan Svoboda, Grada, 2023

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...