Niekedy, keď sa chcem s deťmi pozhovárať, mám pocit, akoby boli u zubára. Zaťaté pery, skúpe jednoslovné odpovede a stála tendencia okamžitého odchodu.
Inokedy ma prepadne pocit, že moje dieťa trpí poruchou sluchu a návšteva ušného lekára by snáď pomohla. To aby zachytilo moje, už i tak „ultrazvukové“ požiadavky o tom, že napríklad naozaj treba odísť z domu.
Čo spôsobuje to promptné prepínanie prijímačov našich detí?
Neuveriteľne rýchlo vycítia, kedy vypnúť a kedy v sekunde byť zasa on-line. Všimla som si, že niekedy sú jednoducho hladné, unavené alebo mrzuté a na rozprávanie prosto nemajú chuť.
Ale zistila som, že aj môj štýl komunikácie vyvoláva ich zaryté mlčanie.
Postupom času som prišla na to, že niektoré „taktiky“, alebo skôr postoje, dokážu doslova prebudiť v deťoch pozornosť a záujem rozprávať sa a zdôveriť. Troška vám ich predstavím.
»»»»» Prečítajte si aj: 20 trefných otázok miesto Ako bolo v škôlke?
Nevypočúvajte dieťa
Niekedy je nadľudsky ťažké vydržať, keď dieťa prekročí prah triedy, bytu, domu a nezačať s otázkami: „Ako bolo? Darilo sa? Poslúchal si?“
Reakcia je zväčša skoro rovnaká: jednoslovná alebo stručná.
A preto odolajme tomuto pokušeniu, prehltnime, nadýchnime sa a privítajme dieťa obyčajne od srdca: „Ahoj zlatíčko, teším sa, že sme zasa spolu, že ťa vidím!“
Potom skúsme zistiť, či má chuť rozprávať, či je plné zážitkov, ktoré chce na nás vysypať. Pomôže k tomu neutrálna otázka typu: „Niečo pekné si zažila? Potešilo ťa niečo?“
Venujte si chvíľu
Deti (aj dospelí) sú ochotnejší otvoriť sa a zdieľať svoje životy, ak cítia plnú pozornosť, úplný záujem.
Preto vytvoriť si hoc aj krátkych 10-15 minút počas dňa, len na jedno konkrétne dieťa, a pozvať ho na pokec, hru či čokoľvek iné vytvorí príležitosť na zdieľanie. Počas toho je dobré skúsiť sa “ navliecť do jeho kože“ či “nasadiť si jeho optiku.
Dieťa tým uistíte , že ste na jednej vlnovej dĺžke a teda môže vysielať. Takýto spoločný uvoľnený čas, iba jeden pre druhého, výrazne podporuje nadviazanie spojenia a rozprúdenie komunikácie.
Takto sa otvárajú aj tie najtajnejšie komnaty detskej duše, na ktoré pri bežnom živote nie je čas a priestor.
Rozprávajte o sebe
Deti veľmi radi počúvajú príbehy z detstva svojich rodičov. Aké to bolo vtedy…
Rovnako príťažlivé je hovoriť o tom, ako sme s nimi prežívali ich narodenie. So záujmom pozerajú fotografie z čias, keď boli bábätká a nepamätajú si našu starostlivosť.
Hovoriť im o tom, aké boli, čo mali radi, čo sme s nimi robili, ako sa hrali, aké mali obľúbené hračky.
Rozprávajte im aj o tom, čo robíte teraz, o vašej práci, koníčkoch, radostiach i starostiach aj keď máte pocit, že ich to nebude zaujímať. Dozvedia sa však o vašich hodnotách, postojoch, ako riešite dôležité veci,…
Takúto debatu môžete uzavrieť ocenením: „Ďakujem za vypočutie, hneď je mi ľahšie na svete, keď si ma niekto vypočuje, keď sa môžem podeliť o to, čo mi behá po rozume.“
Neoznačujte
Ak potrebujeme vyjadriť obavu či nesúhlas k detskému správaniu je dobré zamerať sa na seba a hovoriť o svojich pocitoch z toho, čo sa deje. Inak sa dostaneme do nepríjemnej “prestrelky“ namiesto konštruktívnej diskusie.
Napríklad ak sa dieťa šplhá po nábytku zdržíme sa vyjadrenia typu „Mišo, čo si sa zbláznil, okamžite zlez dolu!“
Namiesto toho skúsime konkrétne vyjadriť o čo nám ide vetou: „Miško, keď ťa vidím škriabať sa hore, mám strach, že sa ti niečo môže stať, lebo tá skrinka je šmykľavá. Na šplhanie sú preliezky, stromy, …“
Aj keď jeho lezecké snahy prerušíme, táto veta s konkrétnym vyjadrením neodsudzuje Miška a tým ponecháva priestor na ďalšiu diskusiu o probléme. Miško nepotrebuje začať obhajobu (prestrelku) o tom, že nie je blázon a môže sa sústrediť na skutočný problém- bezpečné lezenie.
Čo funguje Vám? Ak máte aj vy niečo inšpiratívne, podeľte sa komentárom nižšie.
Ďalšie úvahy o komunikácii nájdete na www.efektivne-rodicovstvo.sk.
