Ako si dieťa ustelieš, tak budeš spať (o hraniciach a dôsledkoch)

„Nemôžem uveriť, že si si zabudla sveter, je mi ľúto, asi ti dnes bude chladno,“ povedala kľudným hlasom najstaršej osemročnej dcére, keď sa na prechádzke začala sťažovať, že jej je zima.

Ja, samozrejme, pripravená v zálohe, že vytiahnem nejakú náhradnú mikinku, ale uzemnila ma pohľadom, že netreba: „Iba takto, keď pocíti na vlastnej koži dôsledky, bude druhýkrát vedieť, čo má robiť. Je to lekcia. Môžem iba dúfať, že neprechladne.“

Nekričí, nedáva po zadku

Inokedy sa stalo, že prišla von bez nej: „Naschvál nás všetkých zdržovala, lebo sa jej nechcelo s nami von. Pomaly sa obliekala, všetko jej dlho trvalo, no tak som zamkla dvere a nechala ju doma.“

Keď jej dcéra neskôr reklamovala, že jej bratia mali na prechádzke zmrzlinu, ktorú im obyčajne nedovolí, mama jej iba povedala: „To nie je môj problém. Ty si sa rozhodla nejsť.“

Svojim deťom nikdy nedala na zadok, nezvykne na nich ani vrieskať. Vie, čo na nich funguje: iba nechá pôsobiť dôsledky. Alebo ako si kto ustelie, tak bude spať.

	Prečítajte si tiež: Príliš ochraňujúci rodičia deťom škodia

Zákon sejby a žatvy

Henry Cloud a John Townsend vo svojej knihe Deti a hranice rozoberajú zákon sejby a žatvy na príkladoch dvoch matiek, nazvime ich Salika a Agnesa.

Salika plánovala, že po obede pôjdu s rodinou na výlet. No bolo treba, aby syn urobil najprv nejakú prácu na záhrade. Neustále ho postrkovala, pripomínala mu to každú pol hodinu. Pred odchodom ho našla pozerať televízor. Na robotu „zabudol.“ Ako reagovala?

Samozrejme, že na neho nakričala a zasypala ho výčitkami od hlavy k päte: „Povedala som ti, že kým odídeme, máš mať záhradu hotovú. Všetkých nás zdržuješ. Nechápem, ako si nám to mohol urobiť.“ Veci dokončili za neho a na výlete boli na neho nafučaní.

Ak si nesplníš povinnosti, bude ťa to niečo stáť

Druhá mama Agnesa, ktorá chcela ísť so svojimi 3 dcérami poobede nakupovať, si to zariadila trochu inak. Všetkým dala úlohy, ktoré mali urobiť do konkrétneho času. Kto nebude mať hotové, nejde. A tak aj bolo, keď zistila, že prostredná dcéra svoje povinnosti nesplnila. Ako reagovala?

Vôbec nekričala, nenechala sa vytočiť. „Vyzerá to tak, že si sa rozhodla nejsť. To je škoda, budeš nám chýbať.“ Keď dcéra namietala, že to nie je fér, že jej to nemôže urobiť a podobne, ostala pokojná. Jasne povedala, čo malo byť do odchodu hotové. A pripomenula jej, že ak si prácu neurobí do večere, bude to mať ďalšie dôsledky.

“Mám šialenú matku”

Často sa podobám(e) na Saliku: postrkujeme deti, kričíme na ne, dávame najavo svoj hnev, vyvolávame pocity viny, atď. No tým odvraciame pozornosť od toho, čo je problémom (dieťa si nesplnilo  povinnosť) a pre dieťa sa stávame problémom iba my, ukričaní rodičia.

Miesto toho, aby si Salikin syn povedal „Meškám a hrozí mi, že o niečo prídem,“ sa problémom stalo: „Mám šialenú matku.“ A čo sa naučil do budúcnosti? Nemusíš si plniť svoje úlohy, ostatní ich urobia za teba. Nič zlé sa ti nestane. O nič neprídeš. Áno, budú na teba kričať, ale keď si zapcháš uši, v pohode to prežiješ.

Ak to robíme ako Agnes, naše deti vedia, koho je to problém: ich, nie náš. Stačí iba nechať pôsobiť dôsledky. A nabudúce už budú vedieť, čo bude nasledovať. Škoda, že s nami nejdeš, budeš nám chýbať. Je mi ľúto, že si si zabudla sveter a je ti teraz zima, nabudúce už nezabudneš.

(17 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...