Jedného dňa tie malé bábätká a deti, okolo ktorých sa 24 hodín denne/ v noci vychyľovala naša os, vyrastú a odídu preč. Čo s vami robí táto predstava? Je to úľava alebo zmätok, čo si teraz počnete so sebou a svojim životom?
Terapeutka Lindsay C. Gibson prirovnáva prázdne hniezdo k výpovedi z práce, o ktorej sme si mysleli, že ju budeme mať do konca života. To, ako sa cítime, závisí od toho, ako sme boli stotožnení so svojou rodičovskou úlohou.
Shutterstock
Deti vyrastú, koniec nášho poslania?
Maturita, či promócia detí je rovnako záverečnou skúškou aj pre rodičov. Rovnako pre nich sa končí nejaká životná etapa. Hovorí sa, že tam, kde sa jedny dvere zatvárajú, otvárajú sa nové. Avšak práve toto neprebádané územie môže niektorých rodičov doslova desiť. Pretože s odchodom detí strácajú zmysel života.
Z času na čas sa objaví štúdia, ktorá praje bezdetným párom, pretože tí uvádzajú vyššiu životnú spokojnosť. Na druhej strane rodičia, ktorí nemajú kvôli deťom na nič čas, energiu a ani peniaze, udávajú, že ich život má väčší zmysel. Namiesto toho, aby nás tešilo, že si môžeme robiť, čo chceme, nachádzame zmysel v tom, že robíme niečo pre svoje deti.
Deti ako istota
Deti nás síce obmedzujú, avšak zároveň je to aj taká naša istota.
“Ako keď máte mapu s jasne vyznačenými trasami namiesto obrovského nepreskúmaného územia. Existuje niekoľko vecí, ktoré deti nevyhnutne potrebujú, a tieto veci často prevyšujú to, čo by ste možno najradšej robili sami. Po čase si zvyknete sledovať mapu ich potrieb. Potom vyrastú a odídu, pričom si so sebou vezmú vašu mapu,” píše Gibson.
Čo si teraz počneme bez našej mapy?
Prerod z rodiča na pozorovateľa
Hovorí sa tiež, že pupočnú šnúru prestrihnú v pôrodnici deťom, ale nie mamám. Je však našou úlohou pomaličky, postupom času nechať túto šnúru akosi viac a viac “pružiť.” Tak ako je prirodzené, že nás bezbranné bábätká potrebujú k dispozícii neustále, úlohou detí počas dospievania je potrebovať nás čoraz menej.
Sme zodpovední len za začiatok ich života, nie za jeho zvyšok, pripomína Gibson. Podľa psychologičky sa úloha rodiča končí vtedy, keď sa končí dospievajúca časť života dieťaťa. Už nie sme pre dieťa záchrannou sieťou, máme novú pozíciu. Pozíciu pozorovateľa.
“Deti môžu stále potrebovať finančnú pomoc alebo občasné rady a návrhy, ale rodičia si v určitom momente musia sadnúť na ruky a nechať to tak. Základnou otázkou sa stáva: Dôverujete im?” pýta sa Gibson.
“Dôverujete, že niekde hlboko v ich vnútri je sila zrelosti, aj keď to tak v danom momente nevyzerá? Veríte, že sa nakoniec poučia zo svojich chybných krokov a pochopia dôsledky životných rozhodnutí?” Tieto otázky pokladá terapeutka rodičom, ktorí povedia áno, zároveň však majú k tomu “ale.”
Absolvujúci rodič má však prioritnú úlohu zdržať sa svojho rozčarovania, aby si jeho dieťa mohlo vytvoriť svoj vlastný príbeh dospelého človeka. Možno sa naozaj obávate, ako za seba prevezmú zodpovednosť, ktorá už z právneho hľadiska neleží na vašich pleciach. Treba sa pokúsiť veriť deťom skôr, ako preukážu, že si to zaslúžia, myslí si psychologička.
Čo však, ak naše obavy o to, ako sa o seba dieťa dokáže postarať, zakrývajú iné obavy? Vlastné obavy o to, či sa o seba dokážeme postarať my. Čo budeme robiť, keď už nebudeme mať za úlohu starať sa o bezpečnosť a blaho dieťaťa. Kto budeme bez tejto úlohy?
“Aké neprebádané časti vás a vášho života sa môžu dostať do popredia? Ste nervózni z prázdnoty, ktorej nechcete čeliť?” neprestáva sa pýtať Lindsay Gibson možno nepríjemné otázky. Avšak čeliť prázdnote je dôležitou súčasťou každej životnej zmeny. Keď život po starom skončil a my to nemôžeme vrátiť späť.
Možno rovnako sme sa cítili aj vtedy, keď sme sa stali rodičmi. A dovtedajší život bol definitívne preč. Ak deti dospejú, môžeme prehodnotiť, či to slovo “definitívne” naozaj platí. Teraz totiž budeme mať príležitosť to preskúmať.
Áno, obdobie, keď nevieme, čo bude nasledovať, je veľmi nepríjemné. Terapeutka píše: “Môžeme zistiť, že túžime po bezpečí toho, čo sme robili predtým. Kvôli svojim deťom však musíte naďalej smerovať do vlastnej prázdnoty a veriť, že tak ako si vaše deti nájdu svoju dospelú cestu, aj vy si nájdete svoju cestu po rodičovstve.”
Upozorňuje nás však, že kým nepríjmeme svoj vlastný prerod z rodiča na diváka – pozorovateľa, budeme svoje deti stále vidieť ako deti, aj keď sa z nich v skutočnosti stali začínajúci dospelí.
Nebude to auto k maturite, ani byt k promócii. Jeden z najlepších darčekov, ktorí môžeme dať svojim deťom, môže byť naša ochota ísť ďalej bez nich. Naše deti potrebujú vedieť, že sme im s dôverou odovzdali zodpovednosť za ich život. Neznamená to, že im už nikdy nepomôžeme, alebo že sa o ne niekedy prestaneme báť. Znamená to len to, že ich život už nebude našim životom. Že to budeme akceptovať.
Gibson píše: “Vaše posolstvo pre dieťa musí znieť: Zvládneš to, len sa snaž. Rovnaký odkaz si musíte povedať, aj keď sa vám život po rodičovstve zdá trochu bledý a neviete, čo budete robiť ďalej. Je to normálny pocit po zavŕšení rodičovstva. Rovnako ako vaše deti tiež potrebujete čas, aby ste sa zorientovali.”
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
Loading...
Ako zistím, že mi odtiekla plodová voda?
Hádanky o zime a snehu
Keď sex po pôrode bolí...
Vodná korytnačka v zime
Vianočné recepty pri histamínovej intolerancii
