Dievča, čím budeš?

Kedysi sa tento problém vôbec neriešil: dievčenská škola bola presne to, čo dievča pred pár desiatkami rokov potrebovalo. Naučilo sa dobre variť a viesť domácnosť, konverzovať, hrať na klavíri, byť sčítaná a príjemná spoločníčka, niečo spichnúť a uháčkovať a životná kariéra bola jasná.

Iná káva

Dnes je to však už iná káva, aj keď už nevídame zástupy nadšených budovateľských traktoristiek či budovateliek trate v montérkach z čias ani nie tak dávnych. Riešiť, čím dievča bude, aby na jednej strane ju povolanie bavilo a na druhej strane nech ju aj uživí je stále v kontraste s tým, čo sa od nej – alebo od väčšiny dievčat – očakáva: že sa vydá a bude mať aspoň dve deti, ako inak, tesne za sebou. V ponímaní dnešných zamestnávateľov a (ne)praktizovania Zákonníka práce si žena materskou dovolenkou akoby podpisovala kariérny ortieľ smrti. A tak každý rok pre rodiny s dievčaťom končiacim základnú školu stojí zásadná otázka: Kam teraz?

Má v tom jasno?

Prvá otázka asi pre väčšinu dievčat znie, či vôbec tušia vo veku sladkých 13-14 rokov, čo chcú v živote robiť. Ak by som mala čo len ja retrospektívne pomenovať zoznam kompletných povolaní, o ktorých som snívala, bolo by to na samostatný fejtón – začínala som spisovateľkou, cez herečku (všetko samozrejme veľmi slávne a populárne osoby), potom som jemne klesla cez archeologičku objavujúcu svetový unikátny nález z minulosti, až som kategoricky pripustila, že by som mohla byť učiteľka v materskej škôlke. Skončila som totálne niekde inde, v škole, z ktorej používam tak maximálne strojopis a ktorá ma navýsosť nebavila.

Keď tak pozerám na vlastnú dcéru, nie je na tom o moc lepšie ako ja: v tomto kritickom veku by najradšej bola ochranárkou vtákov, ale keď sa ma potichu v tme postele opýtala, čo by za to dostávala za plat, moja odpoveď ju naozaj nenadchla. Reálnejšie preto pre ňu vyzerá ísť tam, kde má nesporný talent a čo ju tiež baví, kdesi na rozmedzie grafických a návrhárskych povolaní. Čo z toho bude, zatiaľ ani len srnky netušia a jelene nevedia.

Väčšina jej rovesníčok je na tom rovnako: sú sny, nejaké tie túžby, často až naivné predstavy, ale rovnako aj bežne povedia: neviem. Jednoducho sa nad niečím takýmto, napriek nutnosti sa rozhodnúť, nezamýšľajú. Je asi len málo dievčat, ktoré od malička pevne idú za svojim snom – ako trebárs Dominika Cibulková či Nela Pocisková… Vyriešiť otázku povolania za nich je ťažkým orieškom aj pre dobrých a vnímavých rodičov.

Kritériá

Otázkou stále ostáva, na základe akých kritérií to povolanie do života pre dievča vybrať. Nesporne prvou z nich je prospech v škole, ktorý asi pri súčasnom ministrovi školstva bude lakmusovým papierikom rozhodovania sa. Druhým aspektom by malo byť asi to, na čo dievča má a čo ho baví. Napriek tomu, čo za to môže či bežne dostáva už zamestnaná staršia kolegyňa. Ak človeka práca baví, je potom väčší predpoklad toho, že sa môže dobre vypracovať a časom aj osamostatniť – napriek vysokej pravdepodobnosti vydaja a materstva. Dôležitý je tiež optimistický pohľad do budúcnosti a viera, že sa v živote nestratí ani ako matka rodiny – a tento pohľad by do dievčaťa (a do každého dieťaťa) mala vložiť jeho rodina.

Presvedčenie, že som v niečom dobrý a jedinečný a že môžem s tým preraziť vo svete je lepšie, ako robiť trebárs odborníčku na IT iba pre to, že to prináša istý a momentálne dosť tučný príjem – ale bez vnútorného nadšenia, čo hrozí vyhorením a stratou tváre osobnosti. Faktom je aj to, že sa treba naučiť byť flexibilným – čo sa nakoniec očakáva aj od mnohých rodičov dnešných dievčat – a preorientovať sa na úplne inú oblasť práce. Takto sa často môže stať, že koníček sa môže stať zamestnaním, zároveň prinášajúcim radosť z práce. Ostať teda človekom, ktorý nie je len jednostranne zameraný, je výhrou aj dnes a pre dievča dvakrát.

Bledá realita

Pravidelne si dávam robiť vlasy v učňovskom stredisku s kvantom chichotajúcich sa učníc. Už tu vidno, ktorá z nich je šikula a robota ju baví (a nebojí sa jej) a ktorá je tam len do počtu. Kto pôjde potom k takej kaderníčke, ak ho miesto upravenia dogabe? Detto predavačka – je ich na mraky v povedomí, že je to jednoduché „ženské“ povolanie, kde sa netreba príliš učiť. Len: dajte sa obslúžiť od predavačky, ktorá je unudená, sfučaná, bez nálady alebo unavená na smrť zo státia celý deň – lebo ju robota nebaví, o schopnosti komunikovať a „kúpiť si“ najprv zákazníka, aby si kúpil niečo potom on, ani nehovoriac . Všetky dievčatá nemôžu byť lekárkami, kozmonautkami, policajtkami či televíznymi hlásateľkami.

Reálna príprava do života začína aj pri výbere povolania dievčat oveľa skôr, ako príde čas rozhodovania. Ak je dievča zrelé ako osobnosť, bez ohľadu na to, čo bude kedy robiť, pri dobrej výchove nie je obava, že by v živote v živote stratila napriek tomu, že žena vždy bazírovala medzi nájdením krehkej hranice medzi prácou – ideálne takou, ktorá by bola jej sebarealizáciou –  a rodinou.

Miesto záveru

Čo je to vôbec pekné povolanie pre dievča? A ktoré je ideálne? Existuje vôbec také? Možno bude stáť za to, ak sa o tom pobavíte s našimi mamami z fóra. Ja viem jedno: moja skvelá sesternica je obyčajnou dojičkou kráv, ale dožičila by som niekomu vidieť nadšenie, s akým o svojej práci rozpráva. Denne hovorím našim deťom, že bez jej rúk a radosti z práce by sme nemali na stole mlieko… Jej dcéra tohto roku s vynikajúcim prospechom vyštudovala architektúru, aby sa vrhla na zachraňovanie pamiatok. A o tom to celé je: robiť svoju prácu s radosťou. 

Nám, rodičom, zostáva len jedna náročná úloha: tlačiť na to, aby sa práca z domu či skrátený úväzok stali bežnou realitou pracovného trhu – a tým tak pripravili reálnejšie predpoklady pre zvládanie rodiny a práce pre naše dcéry.