Keď po dvoch rokoch pandémie prišla konečne možnosť, aby naše deti išli do školy v prírode, ukázalo sa, že sú tu aj pandémie, od ktorých sa nedá oddýchnuť medzi jednotlivými vlnami.
Napríklad taká pandémia závislosti na elektronike, ktorá takmer pokazila nápad vypadnúť zo školy do prírody. Kým hlavne dievčatká sa tešili na prvú diskotéku, niektorí chlapci doma zahlásili, že oni nikam nepôjdu, na nijaký trápny výlet, keď nemôžu mať so sebou mobily!
»»»»»»» Prečítajte si aj: Ako zbaliť dieťa do školy v prírode.
Našli sa rodičia, ktorým sa zákaz elektroniky do školy v prírode takisto nepáčil.
„To si nemôže zobrať ani hodinky?“ čudovala sa nahlas očividne znepokojená mamička. Aké hodinky? No nie digitálky, samozrejme, ale také tie volacie. Aby mohli byť v spojení, keby dačo. Aby tam bola nejaká spätná väzba.
„A čo naše deti, ktoré také hodinky nemajú, je to fér?“ ozval sa popudený otecko, no hlavné slovo si zobrala učiteľka, ktorá si trúfla zobrať na zodpovednosť dve triedy detí mimo domov na päť dní.
„A keď vám dcéra zavolá a príde jej za vami ľúto a začne plakať a pridajú sa k nej ešte ďalší, čo budeme robiť? Prídete si potom po ňu?“ opýtala sa jej.
Máš mobil? Choď domov
V triede to šumelo, najviac však zarezonoval hlas rodičov, ktorí volali po tom, aby sme nechali deti na pokoji. Aby sme im ten týždeň bez mobilov dopriali. Aby sme im dopriali voľno aj od nás samých.
Nielen preto, aby si oddýchli deti od obrazoviek, sociálnych sietí, v kuse pípajúcich notifikácií. Ale možno aby sme si oddýchli aj my: od neustálej potreby kontrolovať a monitorovať každý ich nádych a výdych.
Nebojte sa, ubezpečovali nás učiteľky, deti tam budú mať toľko programu, že na mobily ani nebude čas. Týždeň s nadupanými aktivitami od rána do večera sľuboval, že na elektroniku si deti ani len nespomenú.
Fotodokumentácia, ktorú sme každý deň dostávali, aby bolo jasné, že sú živí a zdraví, nás povzbudzovala uveriť tomu, že je im dobre aj bez nás, aj bez obrazoviek.
Bezobrazovkový luxus
V podstate to už ani nie je škola v prírode, ale taký ozdravný pobyt, ktorý si doma nemôžeme dovoliť. Nemôžeme im vypĺňať každú minútu dňa, len aby neboli na mobile. Musíme sa s nimi handrkovať, aby robili aj niečo iné. Musíme ich aj seba presviedčať, že je úplne v poriadku nudiť sa. Aj keď to máme dopredu prehraté.
Napriek tomu mi stále rezonuje v hlave tá krásna myšlienka: doprajme im to. Ako v tej reklame na kozmetiku pre ženy, kde nám opakujú „lebo vy za to stojíte.“
»»»»»»» Prečítajte si aj: Kokain by sme im nedali, ale smartfón deťom dovolíme.
(4 hlasov, priemerne: 4,75 z 5)
Loading...
