Očkujeme sa proti rôznym chorobám, uzatvárame poistky, na domoch máme bezpečnostné dvere, na autách alarmy, v komore zásoby potravín na prežitie zimy alebo konca sveta. Zvonku to vyzerá, že myslíme dva kroky dopredu.
Ale potom sa nám nepodarí skúška, ostaneme bez práce, opustí nás partner, zradí nás kamarátka, stratíme obľúbené okuliare, či už všetko naraz alebo čokoľvek z toho.
Ako vtedy zareagujeme? Keď prídu veľké výzvy, dokážeme im čeliť? Nie, ak v sebe nemáme protilátky, ktoré by sme dostali vo výchovnom balíčku. Potom sa zrútime.
Výsledok benevolentnej výchovy.
Ak sme v detstve zaočkovaní iba fyzicky, nie aj psychicky, bude pre nás neskôr veľmi ťažké zvládnuť neúspech a pády. Zafixujeme si v sebe akúsi bezmocnosť a keď príde problém, prekážka, vzdáme sa bez toho, aby sme sa pokúsili veci zmeniť.
Je to vlastne výzva pre rodičov, ktorí sa vybrali cestou benevolentnej výchovy – a nie je ich málo, naopak, mohli by sme hovoriť o epidémii, aby prevzali zodpovednosť za výchovu detí a poskytli im to, čo naozaj potrebujú, aby rástli, rozvíjali sa a naučili sa milovať.
»»»»»» Prečítajte si aj: Kríza nezodpovedných detí – rodičia sa sťažujú sami na seba.
Tri elementy, ktoré charakterizujú benevolentnú výchovu:
Prílišné dávanie – či už oblečenia, aktivít, hračiek, zábaviek. To všetko v balíku spolu s celebritnou kultúrou „Chcem všetko hneď a zaraz,“ ktorá razí ideu instantného úspechu a posadnutosti samým sebou.
Ťažká práca a odriekanie nie sú v móde. V tejto atmosfére je podkopávaná odolnosť človeka čeliť banálnym prekážkam.
Prílišné ofukovanie – omotávanie do vatičky, život ako v bavlnke. Tzv. helikoptéroví rodičia sa snažia za každú cenu zabrániť tomu, aby malo dieťa nepríjemnú skúsenosť, neexistuje, aby zažilo nepohodlie.
Pričom práve so zvládaním ťažkostí sa v nás rozvíja sebakontrola, sebaovládanie a schopnosť postaviť sa k problémom čelom.
Slabá štruktúra – dieťa je šéfom, je dominantné v rodine, ono nemá povinnosti, iba práva a nároky, pozná len málo pravidiel, alebo sa ich dodržiavanie nevyžaduje.
Výsledok dlhoročnej benevolentnej výchovy má niekoľko rozmerov.
Vedie k zameraniu sa dieťaťa na vonkajšie ciele, ktoré nezávisia od nás, ale od nášho okolia a od druhých, ktoré sa týkajú peňazí, krásy, imidžu, slávy. Dieťa sa v dospelosti stáva otrokom statusových symbolov.
Chýbajú vnútorné ciele zamerané na osobný rast a rozvoj, prínos pre spoločenstvo, emocionálnu blízkosť.
Naopak, rastie nezáujem o druhých. Jedným z následkov tohto typu výchovy je aj vyššie riziko depresie a úzkosti.
Prečítajte si aj: Prečo deti nepotrebujú mäkkých rodičov
Instantné hodnoty
Pod vplyvom šoubiznisovej kultúry sa rozvíja koncept, že musíme byť dokonalí. Vďaka médiám a sociálnym sieťam sa sústavne porovnávame s bohatými a slávnymi, ktorých nikdy nemôžeme dosiahnuť. To nám narúša vlastnú sebahodnotu.
V skutočnosti je psychicky odolný človek taký, ktorý dokáže uniesť ťažkosti, ktoré so sebou prináša život, ktorý sa dokáže po páde znova postaviť a kráčať ďalej.
Preto je dôležité hovoriť aj o negatívnych emóciách, lebo nie sú zlé, ale normálne a netrvajú večne. A práve negatívne pocity nás štartujú, aby sme mohli urobiť veci inak.
Zaočkovaní výchovou
Ak chceme vychovať odolného človeka, ktorý sa nezlomí pod náporom životných okolností, musíme mať jasnú predstavu, čo sú naše ciele vo výchove a nemôžeme ako rodičia tápať.
Nemôžeme sa pristihnúť, že deti len zahŕňame vecami a zážitkami, ale nezverujeme im žiadne povinnosti, nevedieme ich k zodpovednosti.
Nemôžeme ich ofukovať, nosiť miesto nich školské tašky a robiť za nich domáce úlohy.
Nesmieme sa nechať obmäkčiť slzami, ani ustúpiť pred výbuchmi zlosti, keď veci nejdú podľa predstáv dieťaťa. Nech dieťa testuje hranice, ale zároveň nech o ne aj narazí, nie že ich len prekročí.
Buďme radšej za prísnych, ako mäkkých. A majme latku očakávaní vyššie.
(243 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...
Rastové ukazovatele novorodencov: priberanie bábätka
Bez ktorých orgánov vieme prežiť
Krčok maternice
Rodičovský príspevok 2025
Ako zistím, že mi odtiekla plodová voda?
Reťazový pôrod (dve deti po sebe) a materské
Súhlasím s článkom, aj keď si myslím, že rodičia sa snažia vychovávať najlepšie ako vedia. To, že to nevedia, pretože ich to nikto nenaučil je druhá vec. A tiež, veľmi veľa dospelých má problémy so sebou samými pretože sa nevedia vysporiadať s rôznymi druhmi patológií, ktoré v životoch nadobudli. Drvivá väčšina dospelých má veľké problémy s adaptáciou na zmeny, ktoré v živote prirodzene prichádzajú. Na školách jednoducho neučia, ako sa stať zrelými a nezrelí rodičia túto úlohu jednoducho nezvládajú. Tento problém je podľa môjho názoru možné riešiť iba
1. lokálne – Vyhľadať pomoc odborníka (Manželský a rodinný poradca)
2. celoplošne – Zaviesť na všetky školy predmet výchovu k manželstvu a rodičovstvu (resp. k zrelosti), ktorý by učili zrelí učitelia a to rozhodne nie tradične školským spôsobom (kedže takýto spôsob sa zdá byť neefektívny na školách kde tento predmet existuje).
Mgr. Ivan Adámek
Manželský a rodinný poradca
Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je čo vytknúť tomuto článku. Je v ňom zdánlivo všetko, čo je potrebné spomenúť. A tak treba chápať aj môj príspevok, že nič nevytýkam. Som vďačný pani autorke, že sa venuje tejto téme a určite nie som sám. Chem iba poukázať na to, čo mi chýba skoro v každom článku o rodine, či výchové detí.
Pani tvoriteľka, píše aj o tom, že “negatívné pocity(bolo by dobré opísať, ktoré to sú)nás štartujú, aby sme mohli urobiť veci inak”. Práve tieto pocity vedú mnohých rodičov k tzv. voľnej výchove. My všetci si musíme uvedomiť, že svet sa mení, ale nie podľa toho ako chcú politici, alebo nadprirodzené sily, ale tak ako to chceme my. Nie všetko, čo sme zažívali ako deti, sa nám páčilo. Nie všetko čo robili naši rodičia sme schvaľovali a už vôbec nie ak to skúšajú aj na naše deti a my máme iba prizerať, ako kedysi, keď sme boli ich neschopné deti. Prijatie, to je to čo nám všetkým naozaj chýba. A prijatie je láska. Milovať svoje deti, neznamená, že im všetko dovolím, ale neznamená to ani, že nemôžem za ne napísať domácu úlohu, alebo odnies im aktovku. Milovať svoje deti znamená, prijať ich také ake sú, neprerábať ich, nedrezírovať, iba usmerňovať. Oni voči nám robia to isté, keď sa narodia. Milujú nás rodičov. Nikto im to neukázal, nikto ich to neučil, nevedia kto sme, nepoznajú nás, nevadí im keď si neurobíme svoje domáce úlohy, jednoducho nás milujú, takých akí sme. Láska je to čo mi chýba v článku. O láske treba hovoriť, aby sme ju v sebe našli. Ona v nás je, vždy v nás bola, len si potrebujeme spomenúť. Nepoznám deti, ktoré by nechceli pomáhať, ak sú milované. Poznám však veľa ľudí, ktorí si zamieňajú lásku za povinnosť. Na každú situáciu sa pripraviť nedá, ale každá sa dá zvládnuť ak nás niekto miluje a my vieme, že niekam patríme.