„Práve som sa vrátila zo stretnutia s učiteľkou môjho syna,“ píše mama Michaela pod článkom,
„Vraj – mali by ste sa mu radšej viac venovať! Má 10 rokov, nevie držať ceruzku, nemá sociálne zručnosti, komunikácia veľmi zvláštna, hento tamto ono… je problémom celej školy… a vy ako rodičia by ste sa mu mali viac venovať!“
Mamy sú pod enormným tlakom
Michaela:
“Má 10 rokov a doma som s ním bola do jeho 4 rokov. Potom bol v škôlke, najskôr len na dopoludnie. Potom som ostala s mladšími doma, a tak sa aj jemu mohla venovať od začiatku nástupu do školy – písanie, čítanie, kreslenie… všetko so mnou doma druhýkrát.
Všetko, čo som dala do neho, som ani zďaleka nedala mladším deťom, nebolo treba, u nich šlo všetko ľahšie. Doteraz s ním sedím nad úlohami, bavíme sa o tom, čo zas „vyviedol“ v škole, čo sa robiť má a čo nemá…
Psychologické testy, papierov máme „na mrte“ : Asperger v kombinácii s ADHD a dysgrafiou… „Mali by ste sa mu viac venovať!“ V škole som sa držala, potok sĺz prišiel na mňa až doma…”
Brnkla na strunku
To je presne tá šróbička do hlavy, klinček do rakvy materinských pochybností. Venujem sa svojmu dieťaťu dosť?
Nie je to zrovna blažený pocit, keď na vás niekto ukáže prstom, že vaše dieťa je zanedbané. A berie vás na zodpovednosť, lebo je to predsa vaše dieťa, tak komu inému by malo záležať na tom, aby bolo v škole a neskôr v práci a v živote vôbec úspešné?
Dieťa som za známky bila
Osvaldo Poli vo svojej knižke Prehnane milujúce matky spomína príbeh inej mamy:
„Od prvej triedy základnej školy som si pozerala odkazy učiteľov v žiackej knižke môjho dieťaťa. Ak mám byť úprimná, pri poznámke: „Váš syn neurobil to a to…“ som začala kričať a biť ho. Mala som pocit, že to napomenutie bolo adresované mne. Ako keby mi povedali, že nie som dobrá matka.
Nedokážem pripustiť, že by môj syn dostal päťku. Prežívala by som to ako moje vlastné zlyhanie, ako keby som nebola schopná naňho dozrieť. Sama sebe by som si hovorila: nebola som schopná vzbudiť v ňom záujem o učenie.“
Podľa Poliho obava, že druhí by sa mohli domnievať, že si matka neplní všetky povinnosti a že zanedbáva dieťa, vedie matku k postoju prehnanej kontroly. Matka sa stáva priveľmi starostlivá a ustráchaná. Je zajatkyňou vražedného princípu: „Dobrá matka, dobré dieťa,“ ktorý je zrkadlovým obrazom druhého princípu: „Zlá matka, zlé dieťa.“
Môže to mať nebezpečné dôsledky – nerozlišuje sa medzi zodpovednosťou rodiča a zodpovednosťou dieťaťa. Krásny príklad rozhovoru dvoch mám pred školou: „Čo dostal ten tvoj z angličtiny? Štvorku? Moja drahá, týmto deťom sa treba veľmi venovať, aby dostali jednotku.“
No tak som sa mu asi nevenovala
Môj príklad zo života, zo zápisu do prvého ročníka. Všetky detičky krásne recitovali a vyspevovali. Až na môjho syna. Pani učiteľka ho pobádala: „Určite ste sa nejakú básničku alebo pesničku učili v škôlke.“ A on jej na to: „Ale ja som nechodil do škôlky.“
A bolo to. Matka roka. Nenaučila svoje dieťa žiadnu odrhovačku. Hneď bol vinník jasný. Teda ako komu. Syn sa ku mne naklonil a zašepkal mi: „Ja im tu nebudem spievať tvoju uspávanku.“
Je ľahké podľahnúť tlaku „nevenujem sa dosť deťom, som strašná matka.“ Ak v sebe nenájdeme dosť protilátok na tento vírus, zožerie nás to zaživa.