Nekopírujte hranice iných. Nastavte si vlastné zmysluplné hranice, ktorým budú vaše deti rozumieť.

Asi ste už zažili taký deň, ako ja minule. Bol to náročný deň. Rozhodla som sa ísť so svojimi tromi malými deťmi do obchodu. Poznáte to, najmä v zimných mesiacoch je to výkon hodný medaily. Obliecť nespočetné množstvo vrstiev oblečenia trom deťom? Kým doobliekam posledné, prvé už je spotené a druhé má už plnú plienku.

Ten najstarší by sa už mal obliekať sám! Veď je dosť veľký, má už tri roky, tak od dnešného dňa to budem vyžadovať. To je moja nová hranica, ktorú som práve určila. A bodka!

V hlave vyhodnocujem, či prostredné dieťa zvládne cestu do obchodu s plnou plienkou, alebo ho treba vyzliecť, prebaliť a opäť navrstviť všetko to oblečenie. Zhodnotím, že dobrá mama by nenechala svoje dieťa pokakané. To je predsa norma a tak spotená fučím pri vyzliekaní dieťaťa z bundy, keď sa zrazu rozbehne, skrýva do skrine a považuje za mimoriadne zábavné, že mame práve začína pulzovať žilka na čele. To nie je normálne! Dieťa nerešpektuje nastavenú hranicu, že v chladnom počasí nemôže ísť do obchodu bosé a tú bundu a topánky musí mať na sebe. 


Ale si zvládla podobnú situáciu, si na seba hrdá, veď máš byť prečo.

Tlačím kočík, v ktorom zaspáva najmladšie dieťa, jedno z detí sa ma drží za ruku a ukážkovo kráča vedľa mňa, no ďalšie vylieza na plot u susedov, beží po ceste a odmieta zastaviť, keď kričím, aby láskavo išlo vedľa mňa, lebo takto ho určite zrazí auto.

Staršia pani z ulice, čo ide oproti zhodnotí, že mám doma nevychovaného drzáňa a treba mu nastaviť pevné hranice. Stará baba, čo si to dovoľuje komentovať moju výchovu, ona netuší aké to je! Ale má asi pravdu, treba im tie hranice určiť, no kde ich hľadať?

Možno pomôže tá vôdzka pre deti, videla som ju na internete a mnohí rodičia na ňu nedajú dopustiť. Jednoducho toho malého k sebe priviažem, veď to je vlastne hranica, ktorá určuje vzdialenosť dieťaťa od mamy. Fantázia! Hneď po príchode domov ju asi objednám.

Na zastávke stojí mladé dievča a rozpačito sa na mňa usmieva. Prechádzam okolo nej a snažím sa tváriť normálne. No napriek tomu mi hlavou beží ten jej piercing v nose, tunel v ušiach, pokreslená je ako vymaľovánka a trasie sa tam v minisukni. Tá nemôže byť dobrým človekom, veď ona nepozná žiadne hranice. Prekvapilo ma, keď ma pobúchala po pleci, aby mi podala cumlík, čo vypadol z kočíka. Tak žeby predsa len mohla byť dobrým človekom, ktorý urobí niečo aj nad rámec hranice slušnosti?

V obchode kupujem pečivo a rozmýšľam, čo budem variť na obed. Hádžem do košíka všetko potrebné, keď tu si spomeniem, že som niečo súrne potrebovala kúpiť. Hovorila som si to včera v kúpeľni, keď som išla spať, ale ani za ten svet si nespomeniem, čo to bolo. Deti mi podávajú do rúk lízanku a ja striktne zavelím, že im ju nekúpim. Prečo? Predsa z princípu! Veď sladkosti škodia! Radšej to zarazím hneď teraz. A začína boj, ktorý možno už poznáte, ale viete, prečo k nemu došlo?

Bolo to nutné?

Toto je len ukážka časti dňa v živote mamy, ktorá pri takomto scenári bude večer tak veľmi vyčerpaná… A pritom sa to dá inak.
Predstav si, že vnímaš svoje vnútorné hranice. Tie, ktoré vychádzajú z tvojho vnútra, si s nimi stotožnená a rozumieš ty aj tvoje deti tomu, prečo trváš na dodržiavaní nejakého pravidla.
Nemusíš nastavovať hranice len preto, aby boli. Nemusia mať takú podobu ako u niekoho iného. Môžeš s nimi pracovať, prispôsobovať ich a prijímať ich ako vodiace lano, ktoré ti pomáha nestratiť sa v živote. Presne na to tu totiž hranice sú. Aby tvoj život zjednodušili.

Nazri na situácie, ktoré sú popísané vyššie, ešte raz.

Kto povedal, že tvoje dieťa sa musí obliekať ihneď, že to musí prebiehať rýchlo, že to musí urobiť mama, že je zlé, ak dieťa uteká a skrýva sa?

• Predstavte si, že si naplánujete túto návštevu obchodu s deťmi.
• Hovoríte o tom, čo idete kúpiť.
• Dohodnete sa, že na základe počasia si prispôsobíte odev a obuv a reálne otvoríte dvere a vystrčíte vy aj vaše deti ruku von, spravíte krok do exteriéru a pomenujete, že je vonku chladno a preto je potrebné obliecť si bundu, aby sme sa cítili príjemne. Spoločne s deťmi nachystáte oblečenie a oni si smú vybrať, či preferujú červenú alebo zelenú mikinu. Ak chcete budovať u Vášho dieťatka samostatnosť, dáte mu možnosť rozhodnúť o tom, ktoré časti odevu si dokáže obliecť sám a s čím potrebuje pomôcť.
• Máte dostatočnú časovú rezervu a neponáhľate sa. Keď sa jedno z vašich detí skrýva do skrine, máte možnosť sa nad to povzniesť a pristúpiť na jeho hru s tým, že schovávačka končí, keď ho nájdete a potom je už potrebné naozaj odísť z domu, ako ste dohodli.
• Počas cesty do obchodu sa sústredíte na seba a svoje deti. Prijímate ich jedinečnosť a inakosť. Chápete, že jedno z nich vás chce držať za ruku, lebo cíti istotu a užíva si vašu blízkosť. No tiež viete prijať, že staršie dieťa chce objavovať svet, potrebuje sa hýbať a v priestore cítiť slobodu. Že v jeho očiach je plot susedy akási veža, ktorú ten malý bojovník práve dobýva. Nepoškodzuje ju, nikomu tým neubližuje. Len vyliezol a zliezol z múrika a teší ho to. Prečo by mal ísť pri mame? Z čoho vychádza táto hranica?
• Pokiaľ vytvoríme s dieťaťom dohodu, že kráča po chodníku pred nami, pokiaľ ono príde s nápadom, že počká na konci chodníka alebo pri dopravnej značke, prípadne pri najbližšom strome, prečo by malo to dieťa rešpektovať umelo vytvorenú hranicu, že musí ísť rovnakým tempom ako my, ktorá neodráža naše skutočné potreby a presvedčenia?

Žiadny cudzí človek nemá právo hodnotiť, či vaše dieťa je, alebo nie je vychované.

Ak to hodnotí, tak v skutočnosti v takejto malichernej situácii pomenováva iba svoje hranice a svoj pohľad na svet. Pokiaľ by dieťa poškodzovalo niečí majetok a svojim správaním skutočne porušilo slobodu iných, vtedy naozaj ide o prekračovanie spoločensky nastavených hraníc, ale to, či dieťa ide po chodníku samostatne, alebo za ruku s mamou, nikoho nemusí obmedzovať, pokiaľ dieťa má túto situáciu pochopenú a nacvičenú.

To ako vnímame svet, prejavy ľudí a vonkajšiu, ale aj vnútornú krásu a čo vnímame my za hranicou, je len naša vnútorná hranica. Nie je to spoločensky platná norma a neslúži pre dobro všetkých, ako je to napríklad v doprave, kde pravidlo určuje dopravná značka, ktorú je potrebné plošne rešpektovať, aby bol zabezpečený poriadok a určitá ochrana všetkých zúčastnených v danej situácii.

Podobne je to s lízankou. Svojim deťom ju môžeš kúpiť, pokiaľ to tak vnútorne cítiš, no pokiaľ sa riadiš tým, že ktosi povedal, že cukor deťom škodí a bez rozmýšľania okopíruješ túto hranicu, nebude u Vás doma fungovať, pretože bola umelo prebraná a ty v sebe nemáš dostatok silných argumentov, prečo by mala ovplyvňovať naše životy.

Pri nastavovaní hraníc je teda potrebné myslieť na to, aby slúžili nám, nie my im. Aby život zlepšili, nie s nami bojovali. A pokiaľ budete s vašimi deťmi vytvárať zmysluplné hranice, ktoré sú odkomunikované jasne a sú dohodou, na ktorej vytvorení participovalo aj ono samo, bude sa vám ľahšie dýchať. To mi verte.


(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...