O pravde a jednom chlapčekovi

Stále sa k tomu zážitku vraciam – možno aj preto, že je to ešte dosť čerstvé, možno aj preto, lebo od toho okamihu vidím, ako môj syn dozrel o veľký kus – hoci tá škola bola dosť tvrdá a prísna. Stalo sa nám to vlastne prvý raz v našom kvante detí… a tiež ešte neviem, či som to poriešila správne, tak som stále v pozore. Jednoducho – krádež.

Silné slová?

Jaj, niekto mávne rukou, však deti furt si niečo medzi sebou berú a už nemá nik šancu odkontrolovať, kde čo bolo a koho to bolo a kto to vzal a či si to požičal, či…? Hm, ja viem, ale toto už bolo trošku ďalej…Ono tie indície začali niekedy pred prázdninami, kedy sa Šimon rozhodol, že si bude šetriť do pokladničky. Super, však si šetria viac-menej všetci. Len – zrazu sa z povolených drobákov po nákupe – teda do výšky 50 centov – stalo najprv cielené vyhrabávanie vreciek súrodencov a tata, potom už aj „návštevy“ (samozrejme bez povolenia) do školských kontajnerov či tašiek, ba dokonca vytunelovanie nie vlastnej pokladničky v prospech svojej…

Vyhrešení, vysvetlení bolo dokola dosť, aj navracanie „privlastneného“, čo podľa Šimona bolo ošetrené výrazom „našiel som“. Bol by z neho celkom dobrý zlatokop, fakt.

Potom mi však zrazu zmizla papierová dvacka, nachystaná do optiky na tie naše večne dokafrané škuľky. Bola som presvedčená, že som ju do peňaženky nedala, no keďže to bolo cez prázdniny a bol tu furt chaos z príchodov, odchodov, balenia a vybaľovania dokolorovaný zaváraním a únavou, tak som si povedala, že mi asi šibe.

S jedlom rastie chuť

A tak to bolo aj u môjho mlaďasa. Pri návrate na konci prázdnin od priateľov som v aute zistila, že má v ruke autíčko, o ktorom som nič netušila. Pýtam sa: „To je predsa Tonkovo autíčko? Dal ti ho?“ Zaťaté pery, zošpúlené oči, a auto môže v zovretej dlani prasknúť. Hlava pokrúti z jednej strany na druhú. „Pýtal si si ho?“ Hlava zas krúti, oči začínajú byť zlostné. „Šimon, ty si ho vzal bez toho, aby si sa niekoho opýtal alebo si ho poprosil?“ Hlava zastane, oči dávajú jasnú odpoveď. V aute ťažko niečo teraz riešiť, sme x kilometrov za domom, kde autíčko patrí. „Nemôžem ti ho nechať, keď si si oň nepoprosil. Vrátim ho balíkom tete Evke a Tonkovi späť.“ Hlava, ba aj celý Šimon sa durdí a škrieka. Som však neoblomná.

A potom prestávka u kamarátov v Moravciach. Čosi pozobkáme z hrozna, pokecáme, deti na wc a ide sa. Ešte sme len na zákrute a zas: „Šimon má niečo v ruke!“ Kričí najstarší ku mne dopredu. Zastavujeme a hľa: v náručí drží maxi dinosaura, jeho srdcová vášeň sa teda nezaprela. Ale: otázka o spôsobe nadobudnutia ho vytočí. „Nepýtal som si!“ Zlostí sa. „Ja chcem takého dina!“ Nariadim drahému spiatočku a vraciame sa. „Pôjdeš tam sám a vysvetlíš, čo si urobil. Inak ťa do auta nevezmem.“ Najstarší mu robí doprovod, za chvíľu sa vracia v pokore – s dinosaurom v ruke. „Že si ho môžem nechať, ak sa mi páči.“ Majú veľké deti, už sa s ním isto nehrajú, ale princíp je princíp. Znovu hovorím o tom, ako má takúto situáciu riešiť. Vyzerá, že na čas je zažehnané.

Pokušenie je ťažká vec

No dobre. Prázdniny sú za nami, hurá do škôlky. Kopec nových kamarátov, všetko vyzerá idylicky. Až do dňa, kedy neprídeme domov a môj drahý synátor si sadne ku mne a placho povie: „Dostal som výplatu.“ „Čo? Akú výplatu?“ Vytreštím na neho oči. „No len tak. Pozri.“ A na ruku mi kladie malý čierny angličák s ohnivými plameňmi po bokoch. Ach jo, veľmi to pripomína jeho milovaný McQuinne. „Šimon, koho je to autíčko?“ „Romankove.“ „A on o tom vie, že ho máš?“ „Nie. Bolo na lavičke, tak som si ho vzal.“ Chvíľu mlčíme obaja. „Šimon, prosím si to autíčko. Vieš, ako sa volá to, keď niekto zoberie niekomu niečo, čo mu nepatrí bez jeho vedomia?“

Zas ten škaredý pohľad. „Krádež!“ Vyhŕkne zlostne. „A ako sa volá ten, čo to urobí?“ „Zlodej…“ „A ty si – či chceš byť – zlodej?“ Mlčí. Je nahnevaný. Autíčko sa mu páčilo a hotovo. Čo s tým má spoločné toto sedenie? „Šimon, prečo si to vzal? Nemáš dosť peniažkov na autíčko, keby si ho chcel? Veď pozri…!“ Vstávam, idem do kuchyne a beriem do rúk jeho pokladničku. Šok. Na vrchu drobákov svieti… moja papierová „stratená“ dvadsaťeurovka.

A všetko začína od začiatku

Rozprávame sa medzi štyrmi očami o hodnote peňazí. O tom, na čo sú potrebné, koľko robí ocko alebo ja, aby zarobili takú dvacku – aj o tom, načo bola tá dvacka, aj na jeho dorantané okuliare. Potom o pravidlách, ktoré sme si stanovili na šetrenie. Vie, čo je to minca? Uhm… Ako by sa mu páčilo, keby mu niekto bral jeho veci, hračky, peniažky? Niééééééé… Tak prečo to robí iným? Nemá dosť hračiek? Má. Tak?

„Šimon, tebe sa tie autíčka aj dinosaurus páčili. To je v poriadku. Ale ak ich chceš, musíš to riešiť inak. Poprosiť si ich, či si ich môžeš vziať. Alebo ponúknuť výmenu za niečo iné či podobné. Alebo – keď to nejde, prídi spokojne za mnou a povedz mi, že si videl krásne auto a že by si také chcel, Skúsime s tým niečo vymyslieť. Čo ty na to?“

Objatie, nájdenie krásneho červeného angličáku, s ktorým sa rád hráva a prísľub, že ho skúsi po vysvetlení zajtra s Romankom vymeniť za ten čierny ohnivý. A vrátenie mojej dvadsiatky, samozrejme.

V škôlke síce ešte štrajkuje, najprv tvrdí, že Romanko tam nie je, potom, keď hľadám jeho skrinku, otvorí mi Riškovu – v nej ale zavesená vetrovka a topánky, tak rýchlo hľadá aj on tú správnu. Aj tam veci sú. „Romanko je v škôlke, Šimon. Choď, tu máš obe autíčka, dôverujem ti, že to vyriešiš dobre. Ale  – priznaj sa, jasné?“

Za chvíľu prišiel tichučko v ruke s čiernym autíčkom. „Povedal, že ďakuje.“

Od tej chvíle sme žiadnu dlhoprstú situáciu neriešili, ale aj tak som v strehu a premýšľam, či som to urobila dobre a či (a do kedy) to bude mať efekt…