O talentoch detí a premotivovaných matkách

Potlesk pre rodičov

Možno preto, že žijeme v dobe, ktorá na rodičoch najviac oceňuje, keď sa starajú a deťom venujú, zaznel v mnohých komentároch potlesk. “Nádherná práca rodičov.” A veľa hodnotení “šikovného dievčatka.”

Sú rodičia, ktorí ledva na takýto aplauz čakajú. Potrebujú si tým potvrdiť pocit vlastnej hodnoty, doplniť pocit nízkej sebaúcty. Aha, toto som dokázal!

Preto sa mi páčilo, že v tomto prípade si otec neprivlastňoval úspech. Ani nezdôrazňoval, že by bola jeho dcéra výnimočná. Nadpriemerná oproti iným deťom v tomto veku. Skrátka ju to baví a napríklad nevie bicyklovať.

Pri tomto príklade som sa pousmiala.

Výnimočný je čas s deťmi

Keď som naučila svojich synov bicyklovať, mali 3,5 roka. Bola som na seba a svoj chrbát, ktorý to vydržal, neuveriteľne hrdá. Iste som si pri tom spomenula aj na to, že moji rodičia ani len nevedeli, kedy ma naučila bicyklovať o rok staršia susedka. Najmä som však cítila vďačnosť za to, že som mala možnosť tam byť. Že som si mohla dopriať mať takýto čas s nimi.

A opäť. Neboli výnimoční, ani nadpriemerní oproti iným deťom v tomto veku. Len som im vymyslela nástroj, pri ktorom mohli zužitkovať prebytok energie, s ktorou vedeli zamestnať niekoľko párov volov. Keď sa hýbali, boli vo svojom živle. Milovali gumáky a všetky mláky, a to, že nemali na bicykli blatníky. Ja som zase milovala kávu, ku ktorej som sa mohla vďaka ich bicyklom presunúť do dediny o čosi skôr.

Lebo ich naozaj nebavilo čo len chvíľu sedieť. A už vôbec nie nad nejakými “školáckymi” záležitosťami.

Premotivovaná matka

Pamätám si, ako veľmi ma frustrovalo, koľko “edukatívnych” aktivít na rozvoj jemnej motoriky odmietali. Jediná som sa tešila, keď som kúpila nové a nové pracovné zošity. V Chorvátsku, kde sme vtedy žili, ich mali naozaj premakané. Ale bolo to nanič. Lebo ich to nebavilo. Ani ich premotivovaná matka, ktorá mala o sebe pochybnosti, či ich môže pripraviť na školu doma, keďže nechodili do škôlky.

Bavilo ich ale robiť pokusy, či uhasia oheň skôr vodou alebo pieskom. Alebo vapkovať koberce natiahnuté na bráne. Bavilo ich kosiť. Bavilo ich tiež veľmi chodiť po múrikoch postavených z kameňov, ktoré tvorili hranicu pozemkov medzi olivovými hájmi. Alebo píliť konáre z odumretých borovíc, ktoré strhla za sebou v jednom rade nejaká marcová bura. Bavilo ich prestať rozprávať, aby mohli počuť zvuk vynárajúcich sa delfínov na hladine olejnatého mora.

Bavilo ich ohromne veľa vecí, na ktoré dnes s láskou spomínam.

Prečítajte si aj:

Medzi chorvátskou zimou a letom: špargľová epidémia.

Baví ma, nebaví ma

Čítať a písať sa naučili v škole, keď sme sa presťahovali na Slovensko. Aj keď si nemyslím, a to mali výborné známky, že by ich to nejako ohromne bavilo. Čím dlhšie trávili čas sedením v škole, tým menej ich bavilo bicyklovanie. Už to bola zase len ich premotivovaná matka, ktorá ich nútila každé ráno zaparkovať pedále pred školou. Alebo sa bicyklovať po poliach, kde im padala retiazka, ktorú som sa snažila opraviť skrvavenými rukami.

Dnes, keď pomaly končia základnú školu, často vyťahujem otázku, čo ich baví. Občas si tak hovorím sama pre seba, či sme veľa z tých zábav nenechali na ostrove. Či so mnou bola nejaká zábava, keď sme ostali na život na pevnine sami.

Potom si spomeniem na naše večerné čítanie a ukladanie do postele, ktoré tvorili súvislú reťaz všetkými našimi životnými obdobiami. Opäť: niekto mi za to prihrával teplé body rodičovstva, niekto iný ma zase degradoval, že už sú na to veľkí. No myslím si, že jediné, čo mne osobne z toho vyplýva, je zase “len” môj pocit vďačnosti. Za možnosť prežiť s nimi tieto rodičovské radosti. Lebo vyrastajú strašne rýchlo.

Je dôležité všímať si talenty

Je dôležité všímať si talenty svojich detí. Byť pri tom, čo ich baví. A baviť sa pri tom s nimi. A popritom z nich vychovať aj tých slušných a empatických ľudí, ak sa dá.

Prečítajte si aj:

Bývala som lepšou mamou.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...