Pred pár dňami som narazila na búrlivú diskusiu mamín na sociálnej sieti, ktorá sa týkala hodnotenia detí. Začalo to opisom situácie v istej škôlke a pokračovalo rôznymi názormi mamičiek – ako oni vnímajú hodnotenie, pochvaly, či káranie detí.
V súčasnosti je známe, že negatívne hodnotenie detí do výchovy nepatrí. Oveľa menej rodičov však vie, že ani chválenie detí nie je najvhodnejšou metódou. O tom, prečo deti príliš nechváliť a ako ich zároveň ich podporiť som sa rozprávala s PaedDr. Janou Lednickou.
Hodnotenie detí
Ako je to teda s hodnotením detí? Je pomerne bežné v rodine, ale aj v škôlke, či škole, počúvame výroky o tom, ako je dieťa šikovné, či pekne, dobre, zle, nemotorne … urobilo nejakú vec.
Deti prípadne dostávajú za to „dobré“ červené body a za to „zlé“ čierne body. Ako hodnotenie vníma Janka Lednická, terapeutka s dlhoročnou skúsenosťou s prácou s deťmi:
„Negatívne výroky, ako aj chválenie, patria do hodnotenia, ktoré vychádza zvonku a nie zvnútra dieťaťa. Jednoduchšie povedané: chválenie je iniciatívou rodiča/osoby, ktorý popisuje správanie dieťaťa (si šikovný, si múdry, si nebojácny,…).
Chválenie/hodnotenie vo veľkej miere popisuje konečný stav (napr. pekný obrázok, šikovne zaviazané šnúrky, dobre uvarený obed,…) a vôbec neodzrkadľuje to dôležitejšie, proces a snahu.
Netvrdím, že chválenie treba úplne vynechať zo života detí, ale určite je vhodné viac využívať podporné reakcie a posilňujúce výroky.
Nadmerné chválenie môže totiž viesť k závislosti na vonkajšom zdroji (rodičovi, učiteľovi …), čo nepomáha v samostatnosti dieťaťa, ani pri jeho sebakontrole.
Používaním povzbudenia/ocenenia sa zameriavame na vnútorné prežívanie dieťaťa. Takéto výroky sú skôr zrkadlom emócií dieťaťa a jeho snahy.”
Ak sa pýtate, aký je rozdiel medzi pochvalou a ocenením, tu sú niektoré príklady:
Pochvala
Ocenenie/povzbudenie
Krásne si to zaspievala!
Tešíš sa, ako sa ti to podarilo zaspievať.
Ty si taká šikovná!
Už vieš všetko sama poupratovať.
Mami, je to pekný obrázok?
Si hrdá, ako sa ti podaril obrázok nakresliť.
alebo aj
Zdá sa, že nie si s ním úplne spokojná.
A čo v prípade, že sa dieťa spýta napr.: „Mami, páči sa ti ten obrázok?“
“Pokiaľ dieťa chce naozaj odpoveď na otázku, či sa mi páči jeho obrázok, samozrejme, že je dobré odpovedať. Dôležité je rozpoznať tento úmysel. Väčšinou však deti nechcú túto odpoveď, čo viete vycítiť už z položenej otázky a intonácie dieťaťa (hovorí neisto/hrdo/so strachom…)” – myslí si PaedDr. Lednická.
Posilňujúce výroky v bežnom živote
Myslím, že je bežnou reakciou, keď sa dieťa niečo učí (upratať si oblečenie, hračky, ustlať si posteľ …), že ho pochválime – „ty si to ale pekne urobila!“, prípadne mu povieme „to sa nerobí takto, daj to sem a ja ti ukážem ako ten sveter treba poskladať“. Je to takto vhodné?
„Aj keď sa dieťa učí nejakú novú aktivitu, je možné využiť posilňujúce výroky bez hodnotenia, napríklad:
- keď dieťa skladá sveter:
- „…aha, teraz si zložil pravý rukáv….teraz ľavý….robíš to presne ako ja……teraz si to preložil……á, ty to chceš zložiť presne tak, ako to mám ja“
- alebo: „..hm…teraz si začal takto…..teraz si zložil toto….chceš to zložiť podľa seba…“
- Do našich reakcií sa dajú vsunúť ešte aj emócie, či povzbudenie: ….hm, tak sa sústredíš, ako to skladáš…., …zdá sa, že to nie je pre teba ľahké, ale ty to nevzdávaš…, …ha, teba to skladanie baví…, …tešíš sa, ako si to poskladal…
- „…aha, teraz si zložil pravý rukáv….teraz ľavý….robíš to presne ako ja……teraz si to preložil……á, ty to chceš zložiť presne tak, ako to mám ja“
- alebo: „..hm…teraz si začal takto…..teraz si zložil toto….chceš to zložiť podľa seba…“
- Do našich reakcií sa dajú vsunúť ešte aj emócie, či povzbudenie: ….hm, tak sa sústredíš, ako to skladáš…., …zdá sa, že to nie je pre teba ľahké, ale ty to nevzdávaš…, …ha, teba to skladanie baví…, …tešíš sa, ako si to poskladal…
- keď kreslí snehuliaka:
- …začínaš dole kresliť guľu,….teraz kreslíš druhú………aha, tešíš sa, že sa ti podarila hlava snehuliaka.
- Hm, teraz si sa nejako zasekol……aha, nevieš kde nakresliť ruky,……hm, takto si to vymyslel, budú tu………zrejme chceš mať snehuliaka presne takého, ako som nakreslila ja………..
- ešte chceš aj detaily, kreslíš gombíčky,…….á, hotovo, si hrdý, ako sa ti podaril….
- …začínaš dole kresliť guľu,….teraz kreslíš druhú………aha, tešíš sa, že sa ti podarila hlava snehuliaka.
- Hm, teraz si sa nejako zasekol……aha, nevieš kde nakresliť ruky,……hm, takto si to vymyslel, budú tu………zrejme chceš mať snehuliaka presne takého, ako som nakreslila ja………..
- ešte chceš aj detaily, kreslíš gombíčky,…….á, hotovo, si hrdý, ako sa ti podaril….
- „…aha, teraz si zložil pravý rukáv….teraz ľavý….robíš to presne ako ja……teraz si to preložil……á, ty to chceš zložiť presne tak, ako to mám ja“
- alebo: „..hm…teraz si začal takto…..teraz si zložil toto….chceš to zložiť podľa seba…“
- Do našich reakcií sa dajú vsunúť ešte aj emócie, či povzbudenie: ….hm, tak sa sústredíš, ako to skladáš…., …zdá sa, že to nie je pre teba ľahké, ale ty to nevzdávaš…, …ha, teba to skladanie baví…, …tešíš sa, ako si to poskladal…
- …začínaš dole kresliť guľu,….teraz kreslíš druhú………aha, tešíš sa, že sa ti podarila hlava snehuliaka.
- Hm, teraz si sa nejako zasekol……aha, nevieš kde nakresliť ruky,……hm, takto si to vymyslel, budú tu………zrejme chceš mať snehuliaka presne takého, ako som nakreslila ja………..
- ešte chceš aj detaily, kreslíš gombíčky,…….á, hotovo, si hrdý, ako sa ti podaril….
Takéto reakcie zachytávajú proces a snahu namiesto výsledku (ty si to krásne poskladal).”
A ako sa budú cítiť deti, keď ja používam takúto stratégiu a v škôlke či škole používajú hodnotenie?
Janka Lednická si myslí: „Oceňujúce reakcie a posilňujúce výroky budujú, prípadne utužujú sebavedomie dieťaťa. Inak povedané, dieťa sa dokáže vyrovnať s hodnotiacou situáciou, lebo si cení seba, má svoju hodnotu.
Dôležité je, že takýmito výrokmi učíme dieťa reflektovať = odzrkadľovať svoje pocity, takže sa v nich aj ľahšie vyzná a neskôr ich aj dokáže viac kontrolovať. Ak ho niečo nahnevá (napr. niekoho hodnotenie), dokáže si povedať, že sa hnevá a dovolím si tvrdiť, že má väčšiu schopnosť adekvátne spracovať hnev.“
Hodnotenie a motivácia
Poďme ešte späť k hodnoteniu ako takému. Nie je v podstate motivačné? Ako inak dosiahnuť, aby sa napr. v škole viac snažili? Keď súťažia medzi sebou, potom sa snažia viac.
“Deti nemusia medzi sebou súťažiť, aby niečo dosiahli. Samozrejme, že to majú rady, lebo sú od malička k tomu vedené. Ale nebolo by rozumnejšie viesť ich k tomu, aby dokázali stupňovať svoje vlastné výkony? Viem, že je to ťažké a každý z nás je tak trochu lenivý (aj na to máme právo:).
Avšak z dlhodobého hľadiska je známe, že pokiaľ máme vytvorené adekvátne podmienky, tak rastieme. A keď túto teóriu premeníme na pochvalu verzus ocenenie, tak keď máme vytvorené podmienky pre zdravý rozvoj dieťaťa, tak ono bude mať chuť napredovať.
Nehovorím, že bude mať chuť memorovať učivo v škole, ale chuť učiť sa a objavovať nové informácie/veci/zážitky určite mať bude.”
Tak ako milí rodičia? Ako vnímate túto tému vy?
PaedDr. Jana Lednická je psychoterapeutka a lektorka kurzov Filiálnej terapie.
(20 hlasov, priemerne: 3,40 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Vírusový zápal pľúc
Prečo si ma nenechala moja prvá mama, čo ma mala v brušku? Ona ma nechcela?
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Deti by mali mať priezvisko po mame, nie po priateľovi
Ocenenie len komentovanim procesu samotneho so schvalnym vynechavanim ze aj mna ako rodica, akoby som tam ani nebola, sa mi zda divne. Mozno je to len o zvyku, ale javi sa mi umele vynechat ze aj ja ako rodic sa tesim s nim, spoluprezivam jeho radost. Nie som prehnane pochvalovy typ, ktory vyska pri kazdom mini uspesiku ci zvladnutej veci.
Ale aky ma vyznam povedat maniesto – “krasne si to zaspievala” ze “tesis sa ako sa ti to podarilo”. Ako nejaky suchy komentator na ktoreho to nemalo vplyv v style len sa pekne tes ked si myslis ze to bolo dobre ale hlavne sa ma nepytaj na nazor, naco ho vlastne potrebujes? Ked uz sa tesime spolocne. Povedat krasne si to zaspievala a podarilo sa ti to zaspievat (pekne/dobre) je to iste, akurat v tom druhom na zvysenie neosobnosti musi byt to “tesis sa”, aby len bolo vyjadrene ze rodic to ma umelo na haku hoc sa tesi s dietatom, ale neda najavo ani za nic.
V pripade s upratovanim mi rozdiel medzi pochvalou a ocenenim neprijde velky, pouzivam raz jedno raz druhe, ale skor ich zlepecenec, teda aka si uz sikovna ze si vies sama poupratovat.
V pripade nakresleneho obrazku by som si pripadala ako robot hovorit dietatu “si hrda ako sa ti podarilo”…neviem nic zle pochvalit ze sa mi obrazok paci a ze sa mi nekriticky paci kazdy obrazok mojich deti. A veru dcera naozaj pekne kresli, je si toho vedoma a nerobi to pre pochavly, a ani si na ne nezvykla.
Ked si predstavim tento neosobny ton pri komunikacii s manzelom, tak ten vztah by bol uz uplne na smiech a asi by si o mne myslel ze som tuk tuk, keby som mu povedala ze “zda sa ze si uz vymenil olej v aute”, “vies uz navarit gulas” “tesis sa ze si si vybral tuto koselu”.
Niekedy tie moderne metody vychovy trochu prehanaju.
Tak v tomto pripade sa mi zda diskus.prispevok lepsi a zmysluplnejsi ako samotny clanok…
Aj tie prirovnania s manzelom su na mieste. Minule som si na sebe vsimla, ako ma drobna nenapadna pochvala trosku pozdvihla a nasmerovala… A myslim, ze bola uprimna (take tie prechvalenia alichotky totiz ani ja neznasam).
J.K. si urcite hrda, ako si sa zapojila do diskusie 🙂
Dolezite je, ze je J.K. na seba hrda, ako to s detmi vie. Pritom nevie porovnat ako deti reaguju na jej sposob a ako reaguju na sposob popisany v clanku.
Pre rodicou je tazke prekonat zauzivane stereotypy a hlavne sa to naucit robit po novom.
J.K. by sa mala v prvom rade zamysliet a az potom zhadzovat dlhorocne skusenosti.
Navyse v clanku boli len naznaky a nie komplexny popis pristupu k detom.
Ja som tuto “zmenu” absolvoval a mozem porovnat vysledky. A mozem povedat, ze novy pristup je daleko lepsi.