A podľa správania malého dieťaťa sa ani nedá s presnosťou určiť, kedy je už rozmaznané a kedy ide len o vývinovú fázu, z ktorej vyrastie. Či už prevláda v rodinách autoritatívna, liberálna alebo partnerská výchova, či sú rodiny silno pobožné, ateistické, úplné alebo neúplné, bohaté alebo chudobné, či býva viac generácií spolu alebo zvlášť, všetky deti majú niečo spoločné.
Táto dnešná doba na nich, samozrejme, značne vplýva. Závislosť na technológiách, multitasking, materializmus, súťaživosť a fixácia na výkony, to je jedna z charakteristík konzumu. Vieme, akí sme my, aká je dnešná mládež…
Nie je raritou vidieť školákov na detskom ihrisku hojdať sa so smartfónom v ruke, ani začuť ich „duchaplný“ rozhovor o tom, čo spolužiak pridal na sociálnu sieť, kto čo lajkol alebo komentoval. Pod povrchným obalom však nájdeme úžasné osobnosti. Majú svoj svet, my sme ho tiež mali, aj keď iný. Sú v niečom lepší a v niečom horší ako predošlé generácie a za to zlé nie vždy môžu, pretože sa narodili v dobe, ktorá ich tomu zlému učí.
„Když občas pozoruji okolí, tak mám pocit, že mnoho lidí vlastně ani nežije. Že jsou doslova jako polospící automaty, které sice vykonávají během dne desítky naučených činností, ale v podstatě o sobě nevědí, jako by ani nežili. Nechali se totiž umrtvit opakovanými a stereotypními vzorci svého každodenního života.“ (Marek Herman – Najdete si svého Marťana)
Aká však bude generácia alfa (deti narodené po roku 2010)? Vieme to ovplyvniť výchovou? Prináša táto doba iba negatíva alebo je to len vec pohľadu? Vykašlime sa už na to, či dieťa je poslušné, alebo nie je. Či sa za neho musíte hanbiť, či sú ostatné deti šikovnejšie ako to vaše. Pravdaže, musia mať hranice a mali by sa aj snažiť niečomu sa učiť. Toto však nie je cieľom našej výchovy. Jej cieľom by malo byť nie poslušné alebo šikovné dieťa, ale človek, ktorý je zodpovedný a schopný šťastne žiť svoj život a nie iba prežívať.
Nikto nechce, aby z jeho dieťaťa bol polospiaci automat. Aby stále hľadalo šťastie tam, kde ho niet, namiesto toho, aby ho objavilo v sebe. Aby jeho dieťa presedelo celé dni za počítačom alebo s hlavou sklonenou k telefónu, pričom by mu unikal reálny život. Ani aby v dospelosti míňalo celú výplatu na automaty či na handry, ktoré vôbec nestíha nosiť, alebo na predražené technológie, ktoré vlastne nepotrebuje, iba sa chce nimi blysnúť pred kolegami alebo kamarátmi.
Aby sa zadlžilo na celý život pre svoju márnivosť a nemohlo si kvôli dlhom dovoliť kúpiť ani garzónku na hypotéku. Aby vydržalo v každej práci maximálne dva dni, pretože si bude myslieť, že ono má na viac a nespravilo by nič preto, aby na viac skutočne malo. Aby bolo posadnuté svojím výzorom, večne nespokojné, večne sa trápilo pre niečo, čo stačí iba prijať.
Aby závidelo každému všetko a strávilo svoj život porovnávaním sa a súťažením…
Môžeme spraviť niečo pre to, aby naše deti dokázali naozaj žiť plnohodnotný život aj v tejto dobe? Aj áno aj nie. Nie preto, že aj keď prvé roky sú rodičia najdôležitejším vzorom detí, rodičia nevedia celkom ovplyvniť, ako sa dieťa nakoniec do dospelosti vyformuje. Nedá sa úplne vyhnúť nástrahám konzumu, raz predsa pôjdu do školy, medzi iných ľudí, tam sa s tým zoznámia. Zakazovať tiež nie je najlepšie riešenie, veď zakázané ovocie chutí najlepšie.
Môžeme sa však aspoň snažiť a urobiť toľko, že my sami prestaneme byť polospiacimi automatmi a začneme si uvedomovať prítomný okamih a všetko to krásne, čo v tejto dobe ešte vo svete zostalo. Že sa budeme s deťmi od malička veľa rozprávať, ešte skôr ako prídu do puberty a odmietnu nás počúvať, budeme ich rešpektovať také aké sú, budeme sa snažiť spoznať ich svet, porozumieť mu, vyhneme sa vetám typu „ja v tvojom veku…“ , nebudeme zhadzovať ich vkus, kritizovať piesne a filmy, ktoré sa im páčia, budeme dobrí poslucháči, ale v rámci rešpektu k sebe a svojim deťom sa nebudeme báť vyjadriť svoj názor a tiež im nedovolíme úplne všetko.
Budeme sa snažiť, aby pochopili rozdiel medzi „chcem“ a „potrebujem“ , aby chápali, že šťastie sa nedá nikde nájsť a že ho má každý v sebe, budeme im ukazovať krásy života offline, budeme ich učiť, ako všetko využívať s rozumom, motivovať ich k premýšľaniu o živote a najmä k spoznávaniu samého seba.
Napríklad otázkami:
Chceš to, lebo sa ti to páči, alebo preto, že to majú všetci? Chceš mať jednotku, aby ťa chválili, alebo preto, že učivo chceš vedieť a byť pyšný na to, že si to dokázal? Myslíš si, že zážitok, o ktorý sa nepodelíš s ostanými na sociálnej sieti sa neráta?
Keď dáš na sociálnu sieť svoju fotku, dávaš ju tam preto, že chceš priateľov potešiť a niečo o sebe povedať, alebo si len zvedavý, čo si o tej fotke budú myslieť a koľkým sa bude páčiť? Keď budeš zdieľať s priateľmi niečo, čo sa ti páči a im sa to páčiť nebude, prestane sa ti to páčiť?
„Nie je to o tom, čo pre svoje deti urobíš ty, ale o tom, čo ich naučíš, aby urobili sami pre seba a uspeli tak ako ľudské bytosti.“ (Ann Landers)
Loading...