Zdá sa, že ako rodičia máme v sebe naprogramované, že deťom máme poskytovať čas na reagovanie. Robíme to tak, že sa nane usmejeme, hovoríme s nimi alebo sa s nimi hráme. Zámerne si to všimnite. Keď vidíte rodiča hovoriaceho na dieťa, dáva mu určitý čas na odpoveď. Až potom pokračuje. To isté platí aj pre iné činnosti. Tento čas sa medzi rodinami píliš nelíši.
Deťom so špeciálnymi potrebami je nevyhnutné dať oveľa dlhší časový interval. Rodičia by si to mali uvedomiť a mali by tento interval cielene predlžovať. Napríklad deťom s detskou mozgovou obrnou trvá pomerne dlho, kým „spracujú“ požiadavku alebo kým si zorganizujú pohyby ako zameranie zraku či dotýkanie sa predmetov. Keď sa s dieťaťom hráte a chcete mu na tvári vylúdiť úsmev, primäť ho k produkovaniu nejakých zvukov či k vysloveniu slova, počkajte tak dlho, ako vám radí intuícia, a potom v duchu ešte napočítajte do desať. Dajte dieťaťu dostatok času. Takže sa obrňte trpezlivosťou.
Opakujte, opakujte, opakujte
Ak chcete, aby dieťa niečo pochopilo či nejako zareagovalo, zrejme skoro zistíte, že mu to isté musíte opakovať niekoľkokrát za sebou. Iná metóda neexistuje. Vydržte, aj keď niekedy asi budete mať pocit, že „hádžete hrach na stenu“.
S Jakubom sme celé roky precvičovali jednoduché slova – mama, tata, kúpať, piť a pod., trénovali sme manipuláciu s predmetmi, obliekanie, hrali sme sa s ním na schovávačku so šatkou, ale žiadnej odozvy sme sa nedočkali. Po čase sa predsa len jedna objavila, a síce pasívne porozumenie. Po ďalšom čase začal byť Jakub konečne aktívny. Boli sme radi, že sa nám to nekonečné úsilie oplatilo. Keď sa obzriem späť, tak úkony, ktoré sme opakovali donekonečna, sa nám konečne začínajú vyplácať . Už od malička sme sa s Natálkou veľa rozprávali. „Ukáž mi, kde máš nohu. Áno, správne, to je noha.“ Opakovali sme a opakovali. Teraz si Natálka ukáže na nohu aj bez povzbudzovania, navyše namieri prst aj na moju nohu. To isté robí s topánkami.
Nenechajte sa odradiť nedostatočnými reakciami dieťaťa
Jedna z najťažších vecí, s ktorými sa rodičia postihnutých detí musia vyrovnať, je nedostatočná reaktivita dieťaťa. Človek mu prejavuje lásku, venuje sa mu, trávi s ním veľa času, stará sa oň, samozrejme s pocitom, že za to nedostáva nič naspäť. S tým asi nič neurobíme. Hlavne vydržte. Majte svoje dieťa radi, nevzdávajte sa. Odmeny sa určite dočkáte, i keď nebude taká veľká, ako by ste si predstavovali.
Dajte dieťaťu dostatok času na odpoveď
Ďalšie odporúčanie, ak sa vyrovnať so stresom a záťažou, nájdete v prvej kapitole (str. 15, 16). V ôsmej kapitole (str. 141–143) sa dočítate o tom, ako sa pokúsiť dieťa primäť k väčšej reaktivite.
Zapojte viac zmyslov
Väčšina postihnutých detí veľmi ťaží z učenia a hier, pri ktorých musia zapájať viac zmyslov. Pre deti so zmyslovým postihnutím je to samozrejme základní prístup, rovnako výhodný je však i pre deti, ktoré potrebujú rozvíjať komunikačné schopnosti. Zapamätajte si vetu „Počuť, uvidieť, urobiť“. Ak chcete dieťa zoznámiť s nejakou vecou, tak sa s ním o nej porozprávajte, ukážte mu ju a tiež mu ju dajte do ruky. Keď mu teda rozprávate o hruške, popíšte mu ju, ukážte mu ju a navyše mu ju dovoľte vziať do ruky, ponúknite mu , aby si k nej privoňalo, dejte mu ju ochutnať. Dieťa sa tak dozvie oveľa viac, ako keď mu ju len ukážete v knižke. Niektoré deti si ľahšie zapamätajú to, čo vidia, ako to, čo počujú. Keď teda dieťaťu niečo ukazujete, zapojte ho do poznávania. Nenechajte ho len sledovať, čo robíte vy, ale dovoľte mu, aby sa spoznávania priamo zúčastnilo. Veďte mu ruku (metóda vedenia ruky).
Veď aj v dospelosti si často myslíme, že po udelení inštrukcií dobre vieme, čo máme robiť, ale akonáhle máme inštrukciu konkrétne zrealizovať, naraz nevieme čo a ako. Také inštrukcie si najlepšie zapamätáme, keď si ich napíšeme, keď si ich môžeme prečítať, zopakovať, prípadne keď si daný úkon môžeme vyskúšať nanečisto.
Budujte poriadok, nezabúdajte na predvídateľnosť
Deti radi lipnú na stereotypoch a naučených zvykoch, pretože potom majú lepší prehľad o svete, dokážu predvídať situácie, cítia sa bezpečne, majú pocit, že svetu okolo seba rozumejú.
Ak má vaše dieťa problémy s komunikáciou alebo je zmyslovo postihnuté, môže byť preňho ťažké orientovať sa v prostredí, kde žije. Pre takéto dieťa je poriadok a stále rovnaké robenie každodenných úloh nutnosťou. Nemeňte dieťaťu prostredie, napríklad pokiaľ je vaše dieťa zrakovo postihnuté, nesťahujte príliš často nábytok. Dávajte si pozor i na to, aby ste na správanie dieťaťa reagovali v podobných situáciách rovnako. To sa týka predovšetkým nevhodného správania. Nezabúdajte na to, že deti musia vyrážať do sveta, ktorý je pre ne značne nezrozumiteľný, a musia sa naučiť poradiť si v ňom. Preto im veľmi prospieva, keď si z domova prinášajú pocit, že všetko má svoj poriadok (napríklad vstávanie a ukladanie do postele, čas jedla) a pravidlá (sedenie pri jedle a pití). Zavedený poriadok však nesmie vylučovať možnosť zmeny či úprav, nie je potrebné , aby sa dodržiaval na sekundu. Dieťa teda nemusí chodiť každý deň spať o pol ôsmej, stačí si určiť rozpätie siedmej a ôsmej hodiny. Niektoré deti na stereotypoch lipnú až priveľmi. Pre ne je prospešná občasná zmena, aby potom nečakanou a neplánovanou zmenou neboli vyvedené z miery.
Znalosti by mali byť flexibilné
Kým povieme, že sa dieťa niečo dobre naučilo, musí preukázať, že danú znalosť zvládne nielen so známymi, ale i s neznámymi predmetmi, že si dokáže poradiť v rôznych situáciách a za prítomnosti rôznych ľudí. Odborníci na tomto druhu dôkazov obvykle neoblomne trvajú. Ak chcete teda o svojom dieťati povedať, že k sebe vie priraďovať obrázky, musí si vedieť poradiť s najrôznejšími sadami obrázkov, nielen s tými, ktoré má doma. Deti sa to určite naučia, akonáhle to zvládnu doma, len ich nesmieme poháňať.
Ponúkajte dieťaťu najrôznejšie príležitosti, precvičujte s ním nadobúdanú schopnosť s rôznymi predmetmi či za rozličných okolností. Na tento účel samozrejme využívajte aj hry.
Nezotrvávajte len na jedinej schopnosti
Pokiaľ sa snažíme dieťa naučiť niečo nové, ľahko sa necháme strhnúť a precvičujeme s ním určitú schopnosť stále dookola, ako by na nej závisel život dieťaťa. Často sme k tomu podnecovaní neustále sa opakujúcimi otázkami typu „Už sedí?“, „Už vie chodiť?“, prípadne kvôli vlastnému presvedčeniu o tom, že by dieťa danú schopnosť už malo mať. Takéto zanietené trénovanie však nie je dobré. Môžeme totiž dieťa ochudobňovať o súbežný rozvoj iných schopností, nakoľko v ňom dieťa nepodporujeme a nepovzbudzujeme ho. Navyše ignorujeme skutočnosť, že vývin neprebieha po častiach, ale vcelku. Veď ani nie je jednoduché vymedziť jedinú schopnosť a sústrediť sa len na ňu, pretože obvykle jedna súvisí s druhou, s treťou; jednoducho sú previazané a navyše sa vzájomne podmieňujú. Keď dieťa napríklad vkladá predmety do krabičky, potrebuje vedieť predmet uchopiť a pustiť, musí poznať, ktorý predmet je taký veľký, že sa už do krabičky nezmestí.
Nezabúdajme ani na to, že nácvik jednej schopnosti podnieti osvojovanie ďalších schopností a zručností, čo však nemusí byť na prvý pohľad zrejmé. Keď budeme s dieťaťom pracovať na zdokonaľovaní komunikačných zručností, zároveň sa bude ľahšie orientovať v sociálnych situáciách a bude lepšie vedieť, ako sa má správať. Akonáhle sa naučí sedieť, umožní mu to lepšie uchopiť hračky, viac ich skúmať, bude môcť pozorovať, čo sa okolo neho deje, získa oveľa väčšie množstvo informácií a začne aj vyludzovať viac zvukov.
Vždy dokončite začatú činnosť
Keď chcete, aby dieťa niečo urobilo, ale ono nechce alebo mu to nejde, dokončite činnosť sami. Svoje počínanie môžete komentovať slovami: „Tak tam tú kocku dá mama.“ Cieľom je vštepiť dieťaťu, že je dôležité každú činnosť dokončiť. Keď dieťa odmietne, vy len pokrčíte ramenami a hračku odložíte, nadobudne dojem, že na tom, čo robí a nerobí, až tak nezáleží. V budúcnosti potom bude menej ochotné spolupracovať.
Nalaďte sa na jeho vlnovú dĺžku
Úzke zameranie na rozvoj zručností dieťaťa so sebou prináša riziko, že sa rodičia príliš upnú na sledovanie toho, čo dieťa robí, aké zručnosti by mali nasledovať, a navyše že ho budú porovnávať s vrstovníkmi.
Nezameriavajte sa len na výkony dieťaťa. Nezabudnite s ním tráviť čas aj pri úplne obyčajných činnostiach a hrách. Hrajte sa pre zmenu podľa dieťaťa. Napodobňujte, to čo robí. Skúste vstúpiť do jeho sveta a snažte sa pochopiť, aký je. Keď sa s dieťaťom hráte a ono náhle urobí niečo nečakané, neopravujte ho, ale podriaďte sa a vyčkávajte, kam daná činnosť dôjde. Snažte sa do svojho dieťaťa vcítiť. Pozerajte sa na veci z jeho uhla pohľadu, nesnažte sa dieťa stále prispôsobovať „svojmu“ svetu.
Viac sa dočítate v knihe: Hry a činnosti pro vývoj dítěte s postižením od autorky Sarah Newman od vydavateľstva PORTÁL, rok vydania: 2004, rozsah: 166 strán, väzba: brožovaná, ISBN: 80-7178-872-4
