Zaniesť či nie?

Plazíme sa jedno ráno korporatívne a hromadne do školy a škôlky, ja ešte v tom klasickom polospánkovom delíriu, šťastná ako blcha, že sa nám zadarilo vypadnúť z domu skôr, ako hodinky odbili 7.50.

V jednej ruke jedna detská dlaň, v druhej tá väčšia, šesťročná. A vedľa mňa školáci. Zrazu na polceste môj hrdina so samými jednotkami a nudnou žiackou knižkou zahlási:

„Mami, ja som si zabudol zbaliť telesnú…!“

Hm, neviem, prečo majú deti taký zvláštny spôsob prebúdzania svojich matiek za rána, ale musím uznať, že všetky zmysly som mala okamžite funkčné a čulé.

„Čože nemáš?“

Modré z neba na mňa kuklo tak isto nevinne a zahlásilo:

„No, nemám telesnú. Včera som si ju zabudol zbaliť. Že mi ju donesieš?“

Pri pomyslení na adrenalín predchádzajúceho večera sa mi zdvihol môj príslovečný, dlhoročný nízky krvný tlak (však ja tiež viem, prečo mi netreba piť kávu). Môj milovaný synáčik nevedel, kam sa vyvaliť a ako sa uliať z akejkoľvek pomoci doma, aby večer po pol ôsmej „zistil“, že má nejaké domáce úlohy. Dorábal ich dnes ráno…

„No to si môžeš byť istý, že ti ju nedonesiem…!“ Povedala som pokojne s vedomím, že zodpovednosť potrebuje aj toto moje dieťa dostať do krvi a praxe.

„… aaaaale, mamiiiiiii… v čom budem cvičiť? Veď mi len donesieš tenisky a …“

„Nedonesiem! Čo by si robil, keby som chodila normálne do práce, hm?“

Skrúšený povzdych a úprimná odpoveď:

„No musel by som sa otočiť a ísť si po to.“

„Tak vidíš, a rozmyslel by si si, či si niečo zabudneš alebo nie. Ja som bola tiež sklerotik a zabúdala som. Videl si, kde som chodila do školy? To nebola táto pomalá 3-minútová prechádzka, ale štvrťhodina cesty ta a späť. Keď som zabudla, bežala som cez veľkú prestávku šprint 7 minút tam a 7 späť. Stihla som to vždy s vyplazeným jazykom, bola som aj vďaka tomu tretia najlepšia z triedy v behu… a gény v tom neboli, to si buď istý. Jednoducho: nik mi neprišiel na pomoc a tak som si dávala bacha, zle sa mi potom na hodine dýchalo po tom behu.“

Môj drahý synátor už nepreriekol ani slova. A ja som do tej školy fakt s telesnou nešla. Aj ma ťahalo, ale som si povedala: jednoducho sa musí naučiť, že zodpovednosť má už aj teraz. Čo aj s poznámkou. Aspoň to nebude mať v žiackej také krásne jednotkové.