Čo nám to z tých detísk vyrastie

Ak by si nik z rodičov, postihnutých nie jednodňovou návštevou tety Berty, občas takto nepovzdychol, môže si gratulovať. Aj keď uznávam, že existujú bezproblémoví pubiši – môžete si byť istí, že my takých doma nemáme – rodičovský červík pochybnosti o správnosti, dosahu a načasovaní vlastnej výchovy hlodá v každom aspoň trochu, ak nie dosť.

Ani sme sa nestihli otriasť z toho, že nám z rozkošných detičiek jedného rána neostalo v posteli nič, len pyžamo o číslo menšie alebo – čo je pravdepodobnejšie – odvrhnuté majiteľom ako nevhodné pre jeho vek a vývojový stupeň uvedomenia si vlastnej osobnosti, dostali sme sa do tuhej prestrelky nábojmi, ktoré vedia pekelne raniť, o to viac, ak vieme, od koho prišli.

Na čo ste, slovné vojny?

Pomyslím si tiež nie raz, keď k takejto situácii dôjde. Neviem, či je to vekom, ale už nemám takú zúfalú potrebu dokazovať svetu, akú najpravdivejšiu a najspravodlivejšiu pravdu mám. Robím to, čo považujú moje deti za slabošstvo – a čo som v ich veku považovala za rovnako nudné a priblblé aj ja: počúvam, pokúšam sa chápať, pokojne argumentovať a hľadať spoločné riešenie. Už som sa naučila aj to, že nedajbože sa zasmiať, čo ako je situácia pitoreskná – urážka rozohneného rečníka je hrozný počin v malom trojizbovom byte.

Horšie je, že niekedy o žiadne spoločné riešenie nejde, ba ani len o nácvik rétoriky pred budúcim verejným vystupovaním niekde v OSN či akúže si to šaržu moje detváky raz vyberú.

A veruže, aj rodič má len jedny nervy, jednu trpezlivosť, jednu povahu – v mojom prípade pri všetkej úcte stále ľahko zápalnú, i keď už nejaký ten vyšší level je. A tak nejde už len o ostreľovanie, ale už aj o tú prestrelku a niektoré náboje sú riadne ostré…  Okrem tradičných variácií o trápnosti, nedostatočnej inteligencii, zaostalosti a iných negatívach genetického materiálu, z ktorých vyšli naše ratolesti,(po kom sú vôbec také inteligentné, sa beznádejne pýtam výsledného efektu nášho plodného snaženia ja) sa človek všeličo o sebe a vlastných deťoch podozvedá. O škole, o vyučujúcich, o spolužiakoch, o MHD v Bratislave alebo aj na Papui Novej Guinei, sexe, zodpovednosti za ekológiu, ťahu na duchovno, ba aj prvé prskavky v podobe pohrdlivých šplechov smerom k politike a spravovaniu spoločnosti. A objektívno vzato – i podtrženo – smerom k sebe i mimo rodiny majú mnohokrát pravdu.

Keď je človek po hádke hrdý na to…

… aké má rozumné deti, tak to  už je hádam ten prvý medzistupeň k tomu, aby sme si mohli poškrabkať ego, že niečo z tých našich detísk predsa len bude. Že tie nekonečné búrlivé rozhovory, slušne povedané, majú svoj formujúci zmysel, i keď často výsledná podoba nezodpovedá našim predstavám – zato sadne osobnosti našich detí ako šerbeľ na riť, prepytujem pekne. Iste, k tomu si to vyžaduje kus pokory rodičovskej, schopnej uznať vlastné chyby, rezervy a deficity a zároveň silnú obhajobu, schopnú ochrániť farby a česť rodičov aj na súde v Štrasburgu. Bez úprimnosti by nám však neuverili a – čo je hlavné – nebrali by nás vážne, tým pádom by sme ich názory (samozrejme bez toho, aby nám to v tom okamihu ráčili povedať čo len pozitívnym „hm“) ani trochu nepohli k úvahe a tam, kde ich potrebujeme mať.

Si rodič, vydrž

Hoci – asi nielen mne sa často žiada počuť práve v tom okamihu či pár hodín po tom vetičku: „Mami, mám ťa rád, veľa pre mňa znamenáš.“ A tak ideme ako zblúdilec púšťou, bez kravaty, s ktorou je voľný vstup do oázy s vodou (trikrát hádajte, kto nám ju šľohol) v nádeji, že tu kdesi podľa našej skrytej intuície musí byť studňa. V duchu sa kajáme za všetky svoje hriechy výchovné i osobné a pitveme v sebe minulosť rodičovskú, pochybujeme o svojich kvalitách vodcu a pedagóga. No na kočku, našťastie, nie na hák.

A vtedy, keď to najmenej čakáme, príde naše dietko vyrastené z macíkovej pyžamy, a povie: „Vieš, dnes som videl takúto vec…“ A odrapoce vám také skvelé, bezchybné stanovisko, až vidíte pred sebou svoje vylepšené alter ego a v nadšených očiach nášho potomka (och, mladosť naša, tys nositeľkou rána…) sa leskne tá zlatá medaila za výchovu, na ktorú čakáte už…

Ešte že existuje nádej a odvaha čakať, čo z tých našich vtáčat skutočne bude. Po každom takomto okamihu mám odvahu čakať ďalej na konečný stav nášho snaženia.