Chronický únavový syndróm: Myslela som, že som len unavená z materstva

Nikdy som nebola hyperaktívna osoba. Jasne, mala som rada pohyb, hrala som na škole volejbal, a keď šla v rádiu dobrá pesnička, tancovala som. Ale rovnako v pohode som celý deň preležala s knižkou, pozrela si film, namiesto zábavy s kamarátmi ostala večer doma.

Nikdy som nemala milión priateľov ani koníčkov. Povahou som skôr introvert. Nie som ani ranostaj, ako študentka som spávala aj do desiatej. To sa mi už dnes nestáva. Po tom, ako sa u mňa rozvinul únavový syndróm som si začala uvedomovať, že som bývala veselšia, zábavnejšia, nad vecou. A cítila som sa viac v pohode. Ale tie zmeny som pripisovala materstvu.

…. o svoj príbeh sa s nami podelila Ivana z Nitry.

Ako ste prežívali začiatky rodičovstva?

Dcéra sa narodila v zime, takže z jedného dňa na druhý sa centrom môjho sveta stalo dieťa. Všetko šlo bokom, a naozaj som mala pocit, že celý deň trávim len s ňou. Domácnosť, starostlivosť o seba – na nič nebol priestor. Už vtedy som cítila, že som viac unavená. Pripisovala som to nevyspatiu. Lenže okrem bežnej únavy sa u mňa začali objavovať bolesti žalúdka. Nechcela som to kvôli dojčeniu riešiť liekmi alebo s tým otravovať lekárku.

Z bábätka sme sa tešili, ale postupne sa vo mne hromadil odpor k ostatným veciam v domácnosti. Mala som pocit, že neustále varím a upratujem, a že ma tieto veci neskutočne vyčerpávajú. Začala som poobede spávať, tak hodinku až dve, a budila som sa podráždená a apatická.

Vtedy ste si uvedomili, že nejde len o bežnú únavu?

Vtedy ešte vôbec nie. Práve naopak – všetci do mladej matky hučia, že domácnosť a dieťa sú len otázkou správneho timemanagementu. Že si to musím upratať v systéme a život pôjde ako hodinky. Čím viac som sa snažila, tým väčší zmätok som cítila. Mala som pocit, že mi všetko prerastá cez hlavu, ale jednoducho som bola príliš unavená na to, aby som ešte viac upratovala, alebo po víkendoch vyvárala. Snažila som sa s malou chodiť von na prechádzky, ale vracala som sa vyčerpaná, a všetky ďalšie aktivity ako kúpanie a večera mi prišli ako neprekonateľná prekážka.

Neskúšali ste navštíviť lekára?

Najprv nie. Keď mala malá pol roka, začala som brigádu – robila som faktúry pre jednu firmu. Strávila som nad tým dva večery v týždni a spočiatku mi to ako psychohygiena pomohlo. Lenže potom prišla chrípka, z ktorej som sa mesiac nedokázala dostať. Vtedy som medzi iným spomenula lekárke, mala som akurát novú, čo sa deje. Že sa cítim od narodenia dieťaťa vyčerpaná a podráždená. Spozornela, nakázala mi šetriť sa, a pokiaľ možno, nepracovať. Lenže ja som ju neposlúchla.

Prečo?

Pre silný tlak okolia. Kam som sa pozrela, boli krásne, nahodené, vyšportované ženy, ktoré s materstvom rozkvitli. Stíhali prácu, domácnosť, dieťa, úžasne varili a ešte mali aj dokonalé fotky. Zdalo sa mi to ako norma. Nakoniec aj mama a svokra mi neustále opakovali, ako to, že dnešné mladé matky nič nestíhajú. Oni mali rodinné domy, pracovali, ešte aj chovali statok. Nuž, a dnešné ženy, sú také rozmaznané! Moja švagriná popri deťoch skončila právo, a tak som mala pocit, že asi nestíham a som neschopná. Začala som brať magnézium, robila si rozvrh na každý deň. V pondelok som začínala nabudená, vo štvrtok bola domácnosť hore nohami a ja hotová v posteli.

 

Nebolo by rozumnejšie spomaliť?

Bolo, ale ja som naopak ešte pridala. V tom čase sme sa sťahovali a ja už som bola znovu tehotná. Únava vtedy ustúpila – spoznávali sme nové mesto, nových priateľov, tešili sa na dieťa, lebo veľká rodina bola vždy náš sen. Mala som viac energie, odrazu som stíhala aj upratovať. Ráno som začala cvičiť a venovať sa viac dcére. Bolo to krásne obdobie života, rada na to spomínam. Uvedomujem si, aké je ženské telo vlastne zázračné. Aj napriek chronickej únave, ktorá ma trápila viac ako rok, sa s príchodom nového života naštartovalo a fungovalo. Som za to vďačná.

V tehotenstve ste teda nemali žiadne problémy?

Zima bola kritickejšia, ale to prisudzujem aj prvému trimestru. Zato sa vo mne bláznivo ozvalo “hniezdenie”. V poslednom trimestri som glancovala, chystala výbavu, žehlila, sama som si nachystala postieľku. Bola som plná energie, ktorá sa striedala s pochopiteľnou únavou. Môj muž začal pracovať v zahraničí a dobre sa nám darilo. To prinesie do každej rodiny veľkú úľavu, že nemusíte riešiť otázku živobytia. Mohla som si dovoliť nemať brigádu, plánovala som venovať sa len deťom.

Kedy sa objavil únavový syndróm opäť?

Paradoxne opäť v zime. Druhá dcéra sa narodila v lete a vtedy som mala dosť energie. Pôrod prebehol v poriadku, domov som sa vrátila zdravá a fungovali sme v pohodlnom režime. Leto bolo dobré, horšia u bola jeseň. Začala som mať pocit, že mám neustále horúčku alebo zimnicu. Aj keď bolo príjemné babie leto, nosila som hrubé svetre, pančuchy, triaslo ma od zimy. Pridala sa k tomu bolesť hrdla. Lekárka mi spravila ster, ale nič nenašla. Potom som za ňou prišla kvôli bolesti žalúdka. Chodila som po vyšetreniach, ale nič nenašli.

Uvedomili ste si, že ide možno o vážnu chorobu?

Druhýkrát už áno. V prvú zimu po pôrode, krátko pred Vianocami som vedela, že je so mnou zle. Začali mi prekážať hlasné zvuky a svetlo, čo sa mi nikdy predtým nestalo. Odrazu, keď si dcéra pýtala pesničku, mi okamžite ostalo zle. Zdalo sa mi, že zas budem musieť počúvať strašný hukot a krik. Akokoľvek som stišovala rádio, zdalo sa mi hlučné. Keď plakalo bábätko, hoci to nebol žiadne desivý krik, rozbolela ma hlava a bolo mi do plaču. Úplne ma vyšťavovalo, že deti lomozili, padali im hračky, aj privretie dverí mi prišlo ako strašný treskot. Bolo to nanevydržanie. Stále som kričala po staršej dcére: “Prosím, buď už ticho!”

Nikto z vášho okolia si nevšimol, že máte problémy?

Úplne každý. Najprv môj muž. Odrazu mi totiž prekážalo, keď si večer čítal. Ja som najneskôr o pol desiatej potrebovala spať, hoci som nebola schopná vstať pred ôsmou. On si chcel čítať, mal zapnuté také malé svetielko, a ja som okamžite spustila krik, nech ho zhasne. Veľmi mi to svetlo prekážalo, trhalo ma zo sna. Muž ma začal upozorňovať, že som neustále nervózna, podráždená. Aj mama mi viackrát pripomenula, že nevyzerám dobre. Kúpila mi pár vitamínov, ale ja som ich nedokázala brať pravidelne. Potom ma jedna kamoška namotivovala cvičiť, tak som skúšala.

Pomohlo cvičenie?

Správne nastavené cvičenie by možno pomohlo. Ale ja som mala nulovú kondičku. Pobolievali ma svaly, niekedy vyslovene kolená, cítila som sa ako dôchodca. Skúšala som behať, ale bolo to strašné. Po pár metroch som myslela, že mám infarkt. Tak sme chodili na aerobic, lenže zase tá nepravidelnosť. Raz sme šli dvakrát do týždňa, potom mesiac nič.

Lenže potom prišli tie spomínané Vianoce a ja som ostala ležať úplne vyčerpaná. Nedokázala som upratať, napiecť, spraviť výzdobu. Všetko robil môj muž a ja som sa len motala po byte. Poslal ma vyspať sa, lenže ani dlhý spánok mi nepomáhal. Mala som veľmi zlé sny, nedokázala som sa tešiť, usmiať, nič. Keď muž odišiel na návštevu s deťmi, nevládala som vstať a ísť umyť riady. Proste ma telo nepustilo. Keď ležíte v posteli a máte strašný neporiadok v kuchyni, máte pocit totálneho zlyhania. Ako najhoršia matka na svete.

Čo vás motivovalo hľadať pomoc?

Bála som sa, že je to psychické. Hneď po Vianociach som šla k lekárke. Ale nie s únavou. S tým, že mám určite depresiu. Lenže ona ma počúvala a začala sa pýtať. Či mávam pocit zvýšenej teploty? Či ma bolieva hlava? Či mám pocit svalovej únavy? Odrazu som si uvedomila, že nie duša, ale moje telo je slabé, a to už dlhé roky.

Vysvetlila vám lekárka, o čo presne ide?

Povedala, že môže ísť o únavový syndróm. Veľmi rýchlo usúdila, že moje zloženie stravy asi nebude ideálne. A to je žiaľ pravda. Ryby, strukoviny ani zelenina či oleje nie sú u mňa bežné. Priznám sa, že si dosť rada pomaškrtím, hlavne na sladkostiach a na káve. V tom čase som mala aj pár kíl naviac. Chýbal mi aj pohyb, hlavne niečo zdravé, rekreačné.

Lekárka ma upozornila, že mám zvoľniť a ja som jej povedala: “Prečo? Veď nič nerobím!” Lenže to nebola pravda, robila som toho veľa. Sama som sa starala o deti, nakupovala, chodila s dcérami na krúžky, denne som varila. Vlastne sa takých malých ničnerobení nazbieralo za deň dosť, a ja som do toho stále skúšala pridať prácu.

Akú vám lekárka nastavila liečbu?

Žiaľ, žiadnu. Povedala len to, že mám zvoľniť a žiť zdravšie. Uvedomila som si však jednu vec – že si naprv musím upratať v prioritách. Prečo som stále skúšala súťažiť s inými mamami, koľko toho zvládnem? Veď som nakoniec zvládala dosť. Šlo len o moje neusporiadané vzťahy z detstva, rodičia nás večne nútili súťažiť a riešili, aké miesto som vyhrala na Hviezdoslavovom Kubíne, a či to nemohlo byť ešte lepšie. Sľúbila som si, že do konca materskej budem len mama, a že si to užijem.

Nechýbal vám zhon, na ktorý ste si zvykli?

Mama na materskej má zhon stále:-). Ale prestala som úplne s brigádami. Prestala som sa trápiť nad neporiadkom, hoci niekde vnútri ma to škrelo. Začala som uvažovať, čo vlastne robím rada. Začali sme chodiť s kamarátkami do sauny a na pravidelné prechádzky. To aby mi nechýbal ani pohyb, ani zábava. Skúsila som robiť veci len tak pre radosť, a bolo to úžasné. Napríklad háčkovať úplne zbytočné dečky:-). Materstvo môže byť zábavné a pohodové, keď chceme. Keď sa nenaháňame za zbytočnosťami. Ale začala som riešiť aj stravu, čo bolo najťažšie.

Kedy prišlo prvé zlepšenie?

Keď sa ukázalo, že nemám depresie:-). To psychicky. A fyzicky? Nuž, pomaly. Pretože štandardná liečba neexistuje. Proste sa pomaly dávate dokopy. Idete sa prejsť. Zjete na večeru šalát namiesto chipsov. Dáte si pravidelný spánok. Vyhodíte zo života zbytočnosti ako napríklad zoznamy toho, čo musíte stihnúť upratať do Vianoc. Prestanete nasilu variť trojhodinový obed a dáte si cestoviny. Nežehlíte detské veci, radšej oddychujete. Deň po dni mi bolo lepšie, a po štyroch mesiacoch, som videla prvé väčšie pokroky.

Pomohla vám aj zmena stravy?

No, to je ťažká otázka. Začala som s nadšením. Vyhodila som všetky čokoládky a potom ich zas nakúpila. Ale znížila som množstvo kávy, hoci sa jej neviem úplne vzdať. Vymenila som aj bežnú múku za zdravšiu alternatívu. Ale stále by to chcelo dotiahnuť do dokonalosti, napríklad prestať piť džúsy, variť viac strukovín, zaradiť na jedálniček ryby. Motiváciou je pre mňa zdravie mojich detí. Aby som dopĺňala chýbajúce vitamíny, beriem aspoň podporné prudukty z lekárne. V poslednom období ma drží nad vodou výživový doplnok VIUSID, ktorý je okrem všeobecnej podpory imunity odporúčaný aj na tento môj únavový syndróm.

Nebojíte sa návratu únavového syndrómu?

Áno, bojím. Ale snažím sa na to nemyslieť. Teraz pracujem, ale plánujeme ešte tretie bábätko. Veľmi by som si chcela užiť materstvo len tak, bez stresu, veľkých plánov a hlavne bez únavy. Uvedomujem si, že musím svoje telo na novú záťaž pripraviť. Ale momentálne sa po dlhej dobe cítim plná energie, ktorá sa mi vracala postupne. Nie zo dňa na deň, ale doslova po malých krôčkoch som sa cítila lepšie. Teraz sa snažím aj cvičiť, aby som sa trochu nabudila. Najviac mi však pomáha vedomie, že nie som lenivá gazdiná, ale úplne normálna žena, ktorá nemusí byť celé dni zapriahnutá. Je v tom veľká sloboda.