Očami rodičov: keď puberta začne trieskať u dieťaťa s cukrovkou

Vychovávať tínedžera je doslova testom rodičovskej lásky. Deti, za ktoré sme ešte včera rozhodovali, nás od rána do večera spochybňujú. Prestávame mať nad všetkým kontrolu, menia sa pravidlá hry, ktoré nestačíme vymýšľať za pochodu.

Aj keď by sme deti niekedy „prizabili,“ nevieme sa zbaviť pocitu, že ich treba ochraňovať. Oni to cítia presne naopak: túžia sa vymaniť z nášho područia, byť od nás čo najďalej, žiť si po svojom.

Čo však, keď máme dieťa s diagnózou ako je diabetes, ktorý sa práve v tínedžerskom veku zhoršuje? Ako prežiť pubertu aj so svojimi rodičovskými strachmi v takom prípade?

Hormóny sa zbláznili. Pri cukrovke ešte viac

Hormonálne zmeny, ktoré sa dejú v puberte, ovplyvňujú aj priebeh cukrovky. Kompenzácia diabetu sa v citlivom veku od 11 do 19 rokov zhoršuje.

Rastový hormón, ktorý sa  v období puberty vyplavuje vo zvýšenej miere, hormóny kôry nadobličiek, aj pohlavné hormóny, ovplyvňujú glykémiu a vedú k zvýšeniu inzulínovej rezistencie, teda k poruche pôsobenia inzulínu v tele.

Svoje zohráva tiež to, v akom množstve sa hormóny uvoľnia v tele a v akom čase: toto nevieme nijako ovplyvniť a výkyvy glykémie je preto len ťažké predvídať. Hormóny si úradujú svoje a nemôžeme sa spoliehať ani na prísny režim, ktorý už máme zaužívaný.

Režimové opatrenia však zohrávajú aj v puberte kľúčovú rolu v zvládaní tejto choroby: pravidelné meranie glykémie, pravidelné a vyvážené stravovanie, sú základom. „Dia dieťa“ sa musí naučiť o seba postarať viac ako jeho rovesníci a príchuť slova „zodpovednosť“ nie je ani trochu sladká.

Čo hovoria rodičia, ktorí majú skúsenosť

„Viete si predstaviť, že si pubiši nechcú robiť úlohy, že vám do očí povedia, že sa nebudú učiť na nejakú blbú písomku. Ale že vám oznámia, že si nebudú merať glykémiu, zatvoria sa do izby a viac sa s vami odmietajú baviť, to je ohromná skúška rodičovských nervov,“ opisuje záludnosti puberty mama dcéry – diabetičky, Anka.

„Nemôžete sa kŕčovito držať predstavy, že budú svoje ochorenie ukážkovo zvládať, ako keď sme ich mali pod stopercentnou kontrolou, keď boli malí, že nikdy neurobia nálet do chladničky, že sa nebudú prejedať, že zakaždým odolajú sladkostiam.

Proste budú obdobia, keď budú prehrešky na dennom poriadku, ale potom príde zase nejaký svetlý moment, keď sa budú správať vzorovo, tak sa na to treba dobre psychicky pripraviť,“ radí Anka rodičom dia detí, ktorých toto náročné obdobie ešte len čaká.

Komunikácia, pravidlá… aj pri cukrovke

Každému tínedžerovi vadia obmedzenia. Dia dieťa ich pociťuje v oveľa väčšej miere a prijať takýto život so všetkým, čo obnáša, môže trvať dlhšiu dobu.

Aj tu však platí, že milujúci rodič, ktorý dieťaťu nastaví jasné hranice a bude dbať na tom, aby sa určené pravidlá dodržiavali, môže svoje dieťa bezpečne previesť z obdobia detstva až na prah dospelosti. A to dokonca bez ujmy.

Základom je komunikácia a vzájomný rešpekt. V praxi to však býva náročnejšie, ako potvrdzuje aj mama Katky, s ktorou nakoniec vyhľadali aj odbornú psychologickú pomoc.

Potrebovali ju obidve.

„Bývala som naozaj veľmi úzkostná mama, jednoducho som sa o Katku bála až tak, že som ju nikam nechcela púšťať. V tínedžerskom veku sa bojíte, aby sa deti nedostali do zlej partie, aby vám neprišli domov opité, zdrogované, znásilnené.

Mne sa v hlave stále objavovali nutkavé myšlienky na to, že tam nebudem, že jej nikto nepomôže, že mi zomrie. Ani pre ňu nebolo nič príjemné, keď chcela byť chvíľu mimo domu a musela kamarátkam vysvetľovať, prečo jej mama volá každých desať minút, prečo jej telefón vyzváňa aj v kine.

Koľkokrát som si vypočula, ako ma nenávidí, že jej ničím život, dokonca padli aj slová, že sa jej nechce žiť. Brala som to vtedy vážne. Objednala som Katku na psychologické vyšetrenie. Pracovať však chceli najmä so mnou, inak to nešlo,“ spomína už dnes s úsmevom.

„Na terapii som si uvedomila, že neriešim pomaly nič iné, len Katkinu chorobu, že ju stále len kontrolujem, sekírujem ju, čo by mala a čo by nemala, že jej vyhadzujem na oči, čo všetko musím robiť, že jej je všetko jedno.

 Musela som si priznať, že sa všetko točí len okolo diabetu, inak s dcérou nemáme žiadne iné témy. Nevedela som, čím skutočne žije, čo prežíva, ako sa má. Aké problémy ju trápia. O čom sníva. Musela som zmeniť svoje správanie, inak by som celkom pochovala náš vzťah.

Postupne som začala robiť veci inak, určili sme si pravidlá, dala som jej dôveru a ona sa ju snažila nesklamať. Ak napríklad niekam išla, presne vedela, kedy musí prísť domov. Namiesto toho, aby som jej desaťkrát volala ja, boli sme dohodnuté, že sa mi pravidelne ozve.“

Dospievajú deti s diagnózou diabetes skôr?

„Pre dcéru bolo dôležité od lekárky počuť, že je to jej život a jej ochorenie a že je len na nej, ako sa k tomu postaví. Že bude mať taký život, ako sa o seba bude starať. Pre mňa je to definícia dospelosti, chápanie súvislosti medzi slobodou a zodpovednosťou. Myslím si, že moje dieťa dospelo skôr ako jej rovesníci. Že to prišlo v jednom balíku s touto diagnózou,“ uzatvára Katkina mama.