Hipoterapia: Keď kone liečia

Cesta k hipoterapii

Keď sa im narodil mladší syn Filip s diagnostikovaným Downovým syndrómom, vedeli, že sa mnohé zmení. Nik však netušil, že sa naruby obráti celý ich život.

V tom čase ešte žili v levickom činžiaku, kde s Filipom cvičili vojtovku a hľadali spôsob, ako tráviť spoločný rodinný čas mimo bytu, až im známy poradili hipoterapiu v Hronovciach, kam začali dochádzať na pravidelné tréningy. Tu začal viditeľne napredovať.

Filipov neobvyklý talent neunikol ani primárovi. Keď rodičom jedného dňa povedal, že má obrovský potenciál a mal by začať priamo aktívne jazdiť, kúpili prvého koňa. Ako sa však Filip zdokonaľoval a rozrastalo sa i stádo, bolo nutné rozšíriť obzory do budúcnosti.

Po mnohých strastiach nakoniec Graňovci opustili mesto, kúpili starší dom na Santovke a na pozemku postavili stajne s jazdiarňou pre kone. Najskôr jazdili len so synom, no postupne ich navštevovali známy s deťmi, ktorým sa venoval manžel s dlhoročnými jazdeckými skúsenosťami.

Filipovi jazdenie prospievalo, a tak sa manželia rozhodli absolvovať kurz a získať oficiálne certifikáty na hipoterapiu, aby mohli aktívne pomáhať i ostatným.

Čo je pri terapii s koňmi najdôležitejšie?

“Na hipoterapiu potrebujete v prvom rade tím. Ja ako pedagóg sa venujem pedagogicko-psychologickému jazdeniu a manžel prevzal športové jazdenie pre hendikepovaných. Neoddeliteľnou súčasťou tímu sú naši synovia a dobrovoľníci, bez ktorých by nič z toho nebolo možné.

Ďalším dôležitým aspektom je cieľ. Vedieť, prečo to robím a čo od toho očakávam. Môj tréning je zameraný na cielené cvičenia jemnej motoriky, rovnováhy či zapájania hemisfér a relaxáciu. Ku klientom však vždy pristupujeme individuálne podľa toho, čo potrebujú.”

Aké rôzne tréningy ponúka váš ranč?

“Okrem klasického cvičenia na koni poskytujeme relaxačné prvky tréningu, cviky na brušné i celotelové svalstvo, chrbticu, chodíme do prírody a zdokonaľujeme sa v jazdeckých zručnostiach.

V súčasnosti máme štyri kone, z čoho každý je vhodný na niečo iné. Striedame ich podľa klientov. Ak chceme niekoho upokojiť, vezmeme koňa “salámistu”, ktorý s ním pôjde pomaličky. Na prebudenie zas používame koňa, ktorý svojou rýchlosťou dokáže klienta viac stimulovať.

Šperkom je Flit, výborný diagnostik. Odráža vnútro svojho jazdca. Ak je jazdec nepokojný a nervózny, kôň ho začne napodobňovať, odzrkadľovať. Podľa toho viem zistiť, v akej nálade sa aktuálne klient nachádza.”

Navštevujú vás mnohí hendikepovaní klienti, vrátane detí. Odlišujú sa od seba ich jednotlivé terapie?

“Venujem sa napríklad dievčaťu s ADHD s autistickými črtami a sebapoškodzovaním, pre ktorú sú nesmierne dôležité relaxačné cvičenia na upokojenie mysle.

Ďalej vediem muzikoterapiu pre klientku bez schopnosti sedu a zraku. Keďže jej neviem dať iné podnety, zvolila som relaxačnú hudbu, zatiaľ čo leží na koni a on ju svojim krokom masíruje a hreje.

Chodia k nám aj ľudia s viacnásobným postihom, čiže s mentálnym aj fyzickým postihnutím. Zatiaľ čo v telocvični cvičia na zemi, u nás cvičia vo výške na koni. Učíme ich úchop, hod loptičky do koša alebo prekladanie kruhov z jednej strany cvičiska na druhé.

Najťažšia je asi práca s autistami, kde program meníme podľa ich aktuálneho stavu. Mnohí vyžadujú absolútny kľud, priestor bez publika a ticho. Postupne z tohto štádia však dokážu prejsť do levelu, kedy môžu i súťažiť a dav ani hlasná hudba im už viac neprekáža. A práve tieto momenty nás povzbudzujú v ďalšom raste.

Terapia je odporúčaná aj pre ľudí s psychickými problémami, s problémami s rovnováhou, so sklerózou multiplex, ale i vozičkárom, pre ktorých máme na cvičisku vždy pripravenú rampu.”

Ako sa z koňa stane terapeut?

“Terapetutický kôň sa stáva po určitom veku. Staršie sú vhodnejšie, skúsenejšie a trénovanejšie. Zvykáme ich na všetky nové pomôcky, ktoré používame. Musí to vidieť, ovoňať, kopnúť si napríklad do plastovej lopty, aby poznal, s čím budeme pracovať.

Takisto učíme kone nereagovať na všetky podnety. Stane sa, že klient s Downovým syndrómom svojim tikom do koňa kopne alebo ho uštipne, no on to znáša statočne. Neublíži, naopak, chráni a pomáha klientom zdokonaľovať sa.

Ak napríklad dieťa na jeho chrbte neurobí niečo ako má, kôň ho to učí, privedie ho k správnemu úkonu. Keď Filip začínal jazdiť na našej kobylke, Fione, spadol takmer na každom preteku a ona sa ho vždy snažila hlavou posunúť nazad do sedla. Dávala pozor, aby nespadol.”

Pre koho je hipoterapia vhodná?

“Hipoterapia nie je určená len pre toho, kto potrebuje pomoc. Každý je pri počítači, mobile, za volantom a na uvoľnenie chrbtice neexistuje nič lepšie. Kôň prirodzene ohrieva a svojim pohybom masíruje jazdca. Tu sa človek uvoľňuje vlastným telom bez pomocných prístrojov, vďaka ďalšej živej bytosti.

Navštevovali nás napríklad aj mamičky, ktoré cvičili súčasne so svojimi deťmi.”

Existujú riziká pri tomto druhu terapie? Komu sa vyslovene neodporúča?

“Kôň je živé zviera. Stať sa môže čokoľvek. K nepredvídateľnej situácii môže dôjsť kedykoľvek, práve preto je tam však profesionálny tím, aby klienta ochránil.

Riziková je určite pre ľudí s epileptickými záchvatmi. Ak by klient dostal záchvat na koni, je to skutočne nebezpečné, a to ovplyvniť nevieme.”

(6 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...