Andrea Krajčiová: Stratu dieťaťa si treba odsmútiť

Andrea Krajčiová (42) je mamou štyroch detí. Len jedno, to najmladšie, porodila. Najstaršieho, 15-ročného syna si s manželom osvojili, 10-ročné dvojčatá – chlapcov majú v pestúnstve a napokon sa im po 10 rokoch manželstva narodila dcéra, ktorá má dnes tri roky.

Má za sebou 3 spontánne potraty (v roku 2011 v 7. týždni tehotenstva, potom v roku 2017 v 21. týždni a naposledy v roku 2018 v 9. týždni tehotenstva.) Andrea je v tomto čase (október 2019) v 6. mesiaci svojho štvrtého tehotenstva.

Okrem toho je aj dobrovoľníčkou občianskeho združenia Fórum života, ktoré realizuje kampaň Sviečka za nenarodené deti. V nej sa pozornosť obracia na všetky ženy, ktoré z rôznych dôvodov prišli o nenarodené dieťa.

Ako ste prežívali stratu svojich nenarodených detí? Bolo to rovnaké alebo mali ste pri každom z troch spontánnych potratov iné pocity?

Keď som prvýkrát potratila, tak už sme mali 3 deti prijaté. Bolo to prvé tehotenstvo a veľmi som za touto stratou smútila. Trvalo mi asi 2 roky, kým som sa s tým vyrovnala. Bolo to ťažké obdobie, plné sĺz. Krátko ponarodení našej biologickej dcérky som zistila, že som opäť tehotná, žiaľ aj o toto dieťa sme prišli. Keďže to bolo až v 21 týždni, aj rana po potrate bola iná. Moje lono ostalo prázdne po 5 mesiacoch tehotenstva.Tretej strate predchádzala veľká radosť z tehotenstva a pevná viera,že toto bude práve najlepší liek na neustále smútenie za naším dieťaťom. Nestalo sa tak. V apríli tohto roka (2019)som spoznala príbeh iných manželov, ktorí si prešli vo svojom živote niečím podobným a ja som konečne pocítila úľavu a pokoj. Ďalší mesiac som zistila, že som opäť tehotná.

Ako stratu nenarodeného člena rodiny prežívali ostatní vaši blízki?

Rodina to prežívala po svojom. Myslím si, že dostatočne nechápu ženu, ktorá si tým prejde. Navyše hodnota ľudského života v dnešnej dobe ešte stále nie je chápaná od jeho počatia. Manžel to prežíval ťažko. On si to ale riešil sám v sebe a ja som to ja vnímala tak, že to dostatočne neprežíva so mnou.

Kto vám bol v danom období najväčšou oporou?

Napriek všetkému to bol práve manžel. On to ako muž riešil po svojom, potreboval sa s tým rovnako sám vysporiadať a až po čase sa dokázal o veciach porozprávať. Pričom ja som očakávala, že bude so mnou o prežívaní hovoriť hneď. Až neskôr som si uvedomila, že táto kríza posilnila aj naše manželstvo. Oporou mi bol najmä v čase, keď sme prišli o bábätko v 21. týždni tehotenstva. Vybavil všetky náležitosti, aby sme jeho telo mohli pochovať. Spriaznenými dušami boli aj blízke priateľky a pomohla mi aj moja viera v Boha.

Uvažovali ste nad dieťatkom aj po treťom spontánnom potrate alebo prišlo neplánovane?

Áno, uvažovala, aj keď som sa cítila vyprahnutá a vyčerpaná telesne aj psychicky. No vždy u mňa prevládla nádej.

V spoločnosti sa stále hovorí o živote pred narodením, o legislatíve, o možnosti výberu a podobne. Ako vnímate tieto témy po týchto životných skúsenostiach?

K životu v matkinom lone mám veľkú úctu, obdiv, rešpekt. V našom prípade napriek verdiktu lekárov, že sme neplodný pár, bol každý jeden život v mojom lone zázrak a svojím spôsobom jedinečný. Po týchto skúsenostiach bolo pre mňa priam povinnosťou chrániť ľudský život, život nenarodených, upozorniť na tieto deti, ktoré sú zabudnuté, lebo sú v skrytosti, nevedia sa brániť. Čo sa týka voľby ženy rozhodnúť o svojom tele, myslím si, že žena by vždy mala zvážiť všetky možnosti a nie siahnuť po „najjednoduchšom riešení“, ktoré ju bude prenasledovať celý život. Jej telo je predsa i ten počatý život v nej. Je toľko možností, ako zachovať život.

Vaša skúsenosť so spontánnou stratou dieťaťa je výnimočná – nielen tým, koľko potratov ste zvládli, ale aj tým, že o tom dokážete rozprávať. Že táto tma nie je pre vás tabu. Čo by ste odporučili ženám, ktoré zažili spontánny alebo umelý potrat?

Po mojich skúsenostiach si určite treba každú stratu poriadne odsmútiť. To znamená, nepopierať smútok, ktorý je, ale prijať ho a prežiť vo všetkých štádiách. Kto verí v Boha, nech mu dôveruje. A treba hľadať aj ľudskú pomoc a veriť, že sa podarí tú bolesť uzdraviť. Tieto témy netreba odkladať bokom, ísť do hĺbky je nevyhnutné. A hlavne – netreba strácať nádej.

Tento rok ste aj dobrovoľníčkou v kampani s príznačným názvom k téme nášho rozhovoru – Sviečka za nenarodené deti. Organizuje ju Fórum života. Čo Vás na nej oslovilo natoľko, že ste si povedali, že aj napriek prežitej bolesti i tomu, že ste tehotná, budete pôsobiť ako dobrovoľníčka.

Táto téma mi je prirodzene veľmi blízka. V novembri to bude rok, čo u nás na cintoríne stojí Pamätník nenarodeným deťom. Som presvedčená, že táto kampaň ešte viac priblíži ľudom hodnotu ľudského života od počatia. Povedomie u mnohých ľudí je o tejto téme podľa mojej mienky stále malé.

Je  teda podľa Vás potrebné myslieť aj na deti, ktoré sa nemohli narodiť?

Áno, určite. U nás doma našenenarodené deti patria do rodiny, aj počtom aj spomienkou. Som presvedčená, že aj v širšom rozmere je potrebné myslieť na všetky nenarodené deti. Aj na tie, ktoré sa nemohli narodiť pre rozhodnutie rodičov a boli nechcené. Stotožňujem sa s tým, že plameň sviečky za nenarodené vedie k stíšeniu a k myšlienke aj na ne. Každého z nás môže  nasmerovať aj na lepšie pochopenie prežívania ženy, ktorú zasiahla táto neľahká životná skúsenosť. V konečnom dôsledku toto pochopenie povedie aj ku skutočným riešeniam a konkrétnej pomoci ženám a ich rodinám.

(12 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...