Bála som sa dať svokre hranice

Osudový súhlas

Najprv malo byť bývanie so svokrou iba prechodným riešením. Nechala som sa manželom zlomiť, že nás to nebude stáť až tak veľa peňazí, keď nepôjdeme hneď do vlastného s drahou hypotékou, ale na začiatok skúsime nadstavbu v jeho rodičovskom dome. Mala svoj samostatný vchod, vlastnú kuchyňu, v podstate taký väčší dvojizbák, kde sme mali mať svoje súkromie.

Nakoniec som prikývla, keďže som bola tehotná a na nič lepšie sme nemali. Do hypotéky sme predsa len išli, aby bola spokojná mužova sestra, ktorú bolo treba vyplatiť. Ale aspoň sme si povedali, že to máme ošetrené a na liste vlastníctva je niečo naše. Lenže to sa ukázalo ako pekná ilúzia.

Ako doma

Svokra naše bývanie nikdy nebrala ako samostatnú bytovú jednotku, ako inú časť domu, ktorý jej už nepatrí. Správala sa, akoby bola u nás doma. Mohla prísť kedykoľvek si zmyslela. Ohlásiť sa? Nebodaj klopať? Načo…  Nemohla som vedieť, či si príde len po smotanu do kávy alebo sa zdrží päť hodín.

Môjmu mužovi to nevadilo, hovoril, že aspoň mám spoločnosť, keď je on preč na týždňovkách, dokonca ma presviedčal, že to ocením, keď sa nám narodí bábätko a aspoň nebudem na všetko sama. Že to je vlastne vymoženosť, tvrdil a dával do pozornosti, že moji rodičia sú od nás vzdialení tristo kilometrov a nebudú nám môcť pomáhať.

„Vymoženosti“ svokry

Veľmi rýchlo po pôrode dcérky som túto – podľa manžela – „vymoženosť“ začala pociťovať ako peklo na zemi. Či som bola práve s navretými prsníkmi a novorodencom, ktorý sa odmietal prisať, či som sa potrebovala osprchovať, či som chcela malú uložiť spať, kedykoľvek prišla, mi narušila moje súkromie, moje potreby ako nič.

Navyše si neodpustila komentovať, čo mám ako robiť, neustále ma kritizovala, že robím veci zle, takto sa to nemá robiť… bola by mi schopná malú vytrhnúť z rúk, keď plakala, aby mi dokázala, že som neschopná ju utíšiť.

Takto to išlo nejaký čas bez toho, aby som jej bola schopná jej čokoľvek povedať alebo „poďakovať“ jej a poslať ju preč. Len vo mne vrela zlosť, ktorú som si potom vybíjala na mužovi, keď sa po týždni ukázal doma. Odchádzal do roboty nahnevaný, lebo som dokázala zničiť celý víkend svojimi výlevmi, ako sa nedá s jeho mamou vydržať.

»»»»»» Prečítajte si aj: Psychicky odolná mama, ktorou som nikdy nebola, ale chcela by som byť.

Pre mňa už iné témy ako keby ani neexistovali. Manžel mi vôbec nerozumel, len opakoval dokola, že si ju nemám všímať, že si to tak nemám brať, že ona je taká, že to myslí dobre… ale tieto jeho rady ma nijakovsky nerobili šťastnou, či pochopenou.

A naše dočasné bývanie, vraj prechodné riešenie, bolo zrazu konečnou. Lebo nikto by od nás nekúpil nadstavbu, už sme dali do toho peniaze, ktoré by nám zase predražili bývanie vo vlastnom.

Konečná

Zažívala som toľko stresu a napätia, že som mala pocit, že každú chvíľu prídem buď o nervy alebo o mlieko. Nevedela som si pomôcť, len som čoraz častejšie siahala po sladkostiach, aby som si obalila nervy cukrom a keď mi svokra vytkla, či sa nevidím v zrkadle a či ešte chcem aby vôbec jej syn prišiel k takej vypasenej žene domov, zbalila som malú a odišla som k rodičom.

U nich som tiež veľa porozumenia nenašla. Nakoniec, veď ma vychovali tak, aby som bola za každých okolností slušná, nastavila druhé líce, pomaly nechala na sebe orať… myslela som si, že jediné, čo potrebujem je, aby som sa naučila nereagovať podráždene na svokru, aby som nebola vnútri v kuse vytočená. Myslela som si, že chyba je vo mne, že nezvládam hnev.  

Nenapadlo mi, že som len skrátka „pozabudla“ dať svokre ešte v začiatkoch hranice a sama by som na to asi nikdy neprišla.

Záchrana

Zachránila ma kamarátka, ktorú som stretla v rodnom meste na prechádzke s malou. Takmer som sa zrútila, keď sa ma opýtala, ako sa mám: hneď vedela, koľká bije. Dala mi kontakt na psychologičku, ktorá jej kedysi veľmi pomohla, keď trpela popôrodnou depresiou. Dohodla som si s ňou online terapie. Ak by som do toho nešla, dnes by som bola rozvedenou mamou.

Aj pre muža bol môj odchod k rodičom veľmi dôležitým momentom, ktorý zobral vážne. Rovnako nechcel, aby to zašlo až takto ďaleko. Povedali sme si, že prioritou je naša rodina, že potrebujeme stanoviť isté pravidlá svokre, aby to mohlo fungovať.

Spoločne sme jej oznámili, že odteraz už ku nám nemôže len tak chodiť, ako sa jej zachce, vtrhnúť do nášho domu, na ktorý máme hypotéku, že sa na návštevách vopred dohodneme. Takisto sme jej povedali, že si neželáme, aby nám teraz ani neskôr zasahovala do výchovy dcéry.

Samozrejme, svokra sa veľmi urazila, zobrala si to osobne, nejaký čas sa s nami nebavila. Vytkla nám, že ona sa len snaží pre nás robiť prvé aj posledné. Áno, aj ja som sa snažila – byť dobrou manželkou a za každú cenu znášať jej správanie.

Myslela som si, že keď svokre len naznačím, že nechcem, aby chodila, že sa mi to teraz nehodí, raním jej city, že to bude odo mňa neslušné, neúctivé.

Vďaka terapii som prišla na to, že na hraniciach nie je nič zlé a len tým posilním svoje duševné zdravie: už sa nebudem triasť, kedy sa z ničoho nič otvoria dvere a vletí mi dnu svokra, keď kojím alebo sa chcem v kľude najesť.

Bolo to vlastne veľmi jednoduché. Namiesto toho, aby som sa hnevala, že mi vtrhne do domu a ani len nezaklope, stačilo zvnútra zamknúť dvere. Potrebovala som urobiť niečo, aby som to mala vo svojich rukách. Aby som jej nedovolila, aby mi narúšala deň, týždeň, či víkend s mojim manželom. Aby viac neovplyvňovala moju duševnú pohodu a to, či budem mať pre malú dosť mlieka.

Som vďačná, že sa veci v mojom živote pohli k lepšiemu a že môžem mať zase ten pocit, že si žijem svoj život, hoci aj so svokrou rovno pod nohami.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: 13 vecí, ktoré psychicky silné ženy nerobia.

(25 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...