Je profesionálnou náhradnou mamou: Každého zaujíma, koľko za to beriem peňazí

Keď ju stretnete, pocítite zvláštny pokoj. Keď sa pozriete do jej očí, uvidíte pokoru za ktorou sa skrýva obrovská sila. Ak sa vám pošťastí ostať chvíľu v jej prítomnosti, uvedomíte si, že  je plná lásky, odhodlania a jej srdce je otvorené pre všetkých, ktorí to potrebujú.

Darinka má netradičné, zaujímavé a ťažké zamestnanie, ktoré nedokáže robiť takmer nikto: Je profesionálny náhradný rodič a ako zamestnankyňa Centra pre deti a rodiny (bývalý detský domov) sa vo svojej domácnosti stará o deti, ktoré sú jej zverené.

Niektoré sú u nej pár týždňov, niektoré ostanú roky. Túto prácu robí už bezmála desaťročie. Už bezmála desaťročie delí svoju lásku medzi svoju rodinu so štyrmi vlastnými deťmi a „požičané“ deti.

♥ Ako a prečo ste sa rozhodli, že sa stanete profesionálnou náhradnou mamou?

Prečo som sa rozhodla pre profesionálne rodičovstvo (PR)? Vždy som milovala deti. Už ako dieťa som sa starala o deti súrodencov, keďže som bola najmladšie z piatich detí. Vždy som túžila mať veľkú rodinu a keby ma nebrzdil môj manžel, určite by som ich mala kopec. No pre niekoho je aj štyri veľa.

Pre mňa dieťa bolo niečo ako zázrak. Jeho úsmev a šťastie v očiach nič nenahradí. Nechápem ľudí, ktorí povedia, že najskôr kariéra a až potom dieťa. Ja som si popri mojich deťoch dokázala urobiť 5 nadstavbových škôl. Škola sa vždy dá urobiť, no počať dieťa je väčší zázrak.

O profesionálnom rodičovstve som sa dozvedela náhodou, od jedného známeho, ktorý videl, ako veľmi ľúbim deti. On mi navrhol, že by som mohla pracovať pre detský domov. Ja som o tom predtým nikdy nepočula. Na úrade práce som si urobila kurz a trvalo to 2 roky, kým sa mi ozval môj terajší zamestnávateľ, že potrebujú profesionálneho rodiča. A tak som nastúpila.

♥ Aké boli vaše začiatky?

Trošku som bola sklamaná, a aj moje deti boli, keď mi pridelili nie malé, ale veľké deti – dievča a chlapca vo veku 16 rokov. Neboli ani v príbuzenskom vzťahu, tak som sa veľmi bála, aby miesto dvoch neboli traja. O takýchto väčších deťoch nepočujete nič dobré. Veru, bola som vo veľkých obavách. Ale všetko dobre dopadlo, deti sa adaptovali a veľmi rýchlo sme si na seba zvykli.

♥ Čo vás prekvapilo alebo stále prekvapuje na tejto práci?

Čo ma dosť prekvapuje na týchto deťoch je, že sú skôr smutné, keď príde nový člen do rodiny.
Boja sa, že ich budem menej ľúbiť asi… Po 2. mesiacoch nám pribudol tretí člen, novorodeniatko. Milujem bábätká! Keď som robila na novorodeneckom, kúpala som ich len ja. Aj toto bol malinký drobček. A čo ma prekvapilo: tie väčšie deti začali žiarliť. Vkuse mi vraveli, že som ho nemala zobrať, že to už nebude také ako predtým.

♥ Opatrujete spomienku na nejaký moment či zážitok, ku ktorému sa radi vraciate?

Ten najkrajší pocit, ktorý si hlboko v srdci uchovávam je, keď večer deti zaspia vedľa mňa a ja sa neviem nabažiť toho chrapkania a odfukovania. Vtedy plačem od šťastia, ďakujem Bohu za tento dar a zároveň sa modlím za nich, aby boli šťastné. A ešte aj to, keď sa v noci zobudia a ustráchane mi vravia: „Mami, mami!“ Ja sa vždy zľaknem, či ich niečo bolí a pýtam sa: „Čo je, láska? Bolí Ťa niečo?“ A oni sa ma neistým hláskom pýtajú: „Ľúbiš ma?“ Vtedy by som ich  vedela zjesť láskou, vybozkávam ich a poviem: „Najviac, ako sa dá!“

♥ Čo je najťažšie na tejto práci?

No, na tejto práci je veľmi ťažké zachovať si profesionalitu. Pretože ako dieťa príde, tak aj ide.
Vkuse si musím v sebe vravieť: „Nemôžeš ho milovať celým srdcom! Nepatrí ti!“ Je to hrozne ťažké. A veľmi ťažké je aj to, keď máte svoje biologické deti. Skrývať tú lásku, veľkú lásku, ktorá kričí z vášho srdca. Samozrejme, že milujete nekonečne aj to svoje dieťa, ale tieto deti milujete inak. Je to láska a bolesť. Hľadím na nich, keď spinkajú a plačem bolesťou pri pomyslení na to, čo ich čaká. Nemajú nikoho, nemajú sa kam podieť, malé sirôtky, a ich srdiečka chcú byť tiež milované ako to naše. Stále tŕpnu, že budú musieť odísť. Keď mi hovoria: „Maminka, nedaj nás! Nechceme ísť preč! Kam pôjdeme? Prečo? Nedaj nás, hoci nie sme z tvojho bruška, ale sme tvoji!“

Och, neprajem nikomu zažiť, čo vtedy prežívam! Pripravujem ich síce na odchod nejaký čas, no nie je to tak jednoduché, ako si niekto myslí. A keď ma ľudia vidia strhanú, schudnutú a utrápenú, divia sa: „Ešte si si nezvykla?“ Nie, na toto sa nedá zvyknúť! Nikdy!

Iné je, keď sú bábätká malinké a idú na adopciu. Keď ešte nevznikne to puto. Vtedy som šťastná, pretože viem, že to dieťatko bude mať milujúcu rodinu.
Keďže som fotografka, mám plno fotografií, ktoré si veľmi rada pozerám a spomínam. V mojom srdci si uchovávam krásne, no i smutné spomienky-rozlúčky. Priznám sa, že viac plačem, ako sa usmievam.

♥ Čo vám dáva silu?

Neviem si predstaviť, že by som nemala vieru. Vieru v Boha, ktorého dňom i nocou prosím, aby sa postaral. Aby ich strážil, ochraňoval ako ten najväčší poklad na svete. Viedol po tej správnej ceste, po ceste lásky a pokory. A aj ja ich vychovávam vo viere a oni chcú! Chcú prijať krst a modlia sa s láskou a radosťou. Učím ich, že vďaka Bohu nikdy nie sme sami. On je vždy s nami!

A keď sa pýtajú, koho ľúbim najviac na svete, lebo žiarlia jedna na druhú, poviem: Boha, lebo mi dovolil byť s vami. Ste pre mňa darom od samého Boha. Jemu vďačím za to, že ste tu so mnou.

♥ Potrebovali by ste aby sa niečo zmenilo (legislatívne, nastavením, prístupom)? Niečo, čo by uľahčilo vašu prácu?

Moju prácu by veľmi uľahčilo, keby sme mohli deti vychovávať tak, ako tie svoje – bez tej kopy papierov, ktoré musíme vypisovať každý mesiac po nociach. A je toho stále viac a viac. A ešte mi prácu sťažuje, keď musia deti pravidelne ísť na rôzne vzdelávačky a stretnutia. Popri tom my, profesionálni rodičia, máme skoro každý mesiac niečo: supervízie, porady, vzdelávanie… a v tom čase si musíme zabezpečiť deti. Z tohto som vždy chorá. Okrem toho ešte aj v noci píšem papiere a cez deň musím variť, prať, upratať. Samozrejme, hneď ako prídu deti, treba im dať jesť a písať úlohy, učiť sa s nimi, ísť na prechádzku…

♥ Ako vás, profesionálnych rodičov, vidí spoločnosť?

Okolie hľadí na nás veľakrát ako na bláznov. Smejú sa, že máme dom plný cigáňov. Ja ich nikdy
neberiem ako cigáňov. Sú to moje deti! Keď príde novorodenec a ja kočíkujem, hľadia do kočíka s otázkou: „Je čierny“ Vravím: „Je to Božie dieťa, tak ako všetky.“ Môj muž povie: „Nie, modrý s tykadlami!“
A susedia? Tí vás sledujú na každom kroku, či sú deti čisto oblečené, či neplačú. Kdeže zvýšiť na nich hlas! Hneď by vás nahlásili na sociálku.

Každého zaujíma, koľko za to beriem peňazí. Veľakrát poviem 3-násobok môjho platu. Ak si niekto myslí, že na tejto práci zarobí, je na veľkom omyle. Nechcem vravieť, že detičky sú malí ničitelia, ale je to tak: popísané steny, veľakrát steny natreté výkalmi, či zničená podlaha, ktorú každé 3 roky meníme, nábytok na kašu, zničený a zašpinený tapacír v aute. Nedokážete stáť nad dieťaťom 24 hodín nonstop a už vôbec nie , ak máte tri a viac. Priznám sa, že som si tajne zobrala pôžičku, aby som skryla, že mi to nevychádza.

♥ Čo by ste poradili ľuďom, ktorí zvažujú, že sa stanú profesionálnymi náhradnými rodičmi?

Každému kto premýšľa nad touto prácou odporúčam, aby si to poriadne premyslel, veľa sa rozprával so svojimi blízkymi a vypočul si ich názor. A ak máte svoje deti, verte mi, že budú trpieť, pretože sa im nebudete stíhať venovať. Budete na roztrhanie. A verte mi, že je už potom ťažké skončiť, tak ako mne. Je to veľmi ťažké!

♥ Máte vôbec čas na seba?

Veľakrát som si povedala, že končím, že už nevládzem. No moje srdce by mi to nikdy nedovolilo – opustiť ich len pre to, že som slabá. Teraz je už aspoň dovolené (keď sa neviete dieťaťa vzdať) vziať si ho do pestúnskej starostlivosti. Pretože najväčšia bolesť je, keď máte dieťa od narodenia, vidíte ako rastie, idú mu zúbky, začne chodiť a po piatich rokoch vám povedia, že máte dieťa nafotiť a ide do ponuky na adopciu alebo pestúnstvo. To je asi to najhoršie. Vytrhnú vám za živa kus vášho srdca. A to dieťa je na vás upnuté, ste jeho mama a prosí vás : „Nie, maminka, nedaj ma preč!“

♥ Čo je potrebné na to, aby bol človek dlhodobo úspešným a spokojným profesionálnym náhradným rodičom?

Pre dlhodobú úspešnosť a spokojnosť je ťažké niečo poradiť. Ak človek berie tuto prácu čisto profesionálne, bez srdca, možno dosiahne tie dva body. No ak práca, ktorú robíte, nie je pre vás prácou ale službou blížnemu, prežívate s dieťaťom všetky chvíle bolesti i radosti, pripútate sa k nemu celou svojou bytosťou, a potom vám oznámia, že dieťa musí ísť preč, dá sa byť šťastný?

Keď počúvate po nociach, ako stonú, budia sa s plačom a prosia aby mohli s vami ostať, môžete byť šťastný? Je to hrozne ťažké!

A samozrejme, že si všetky detičky nemôžeme nechať, pretože by sa nám to vymklo. No a je tu predsa ešte rodina – tá naša rodina, ktorej chýba mama. Je tu rodina, pred ktorou sa ani nemôžem posťažovať, že už nevládzem, že som unavená, lebo to predsa bola moja voľba!

♥ Ako dokážete zvládať toľko detí naraz?

Utiekam sa k Bohu, prosím, plačem, kričím bolesťou a modlím sa.

Len veriť, že Boh mi pomôže. Nemôžem si dovoliť ani len umrieť, veď čo by bolo s mojimi deťmi? Musím žiť. Žiť život, ktorý som dostala. Život nie je o naplnení si potrieb, ale o napĺňaní potrieb blízkych. Žiť pre druhých! A keď vidím šťastie v očiach blízkeho, to ma postaví znova na nohy. Vstávam z priepasti, do ktorej som padla a cítim Božiu pomoc. Už tak veľakrát mi Boh pomohol a verím, že s ním všetko zvládnem.

♥ Máte nejaký sen o ktorý sa chcete podeliť?

Mojím najväčším snom a prianím je, aby boli všetky deti šťastné, milované, bez ohľadu na farbu pleti. Aby mali srdiečka plné lásky, lebo len láska môže zachrániť tento svet.

Ďakujem!