Láska sa nám zo vzťahu vytratila. Môj muž sa o mňa nezaujíma

Nie je ožran, ani gambler, ani ma nebije

Som mrzutá, nervná, uťahaná. Odhodlaná, ale neistá. Rozhodnutá utiahnuť všetko, ale potkýnajúca sa aj o vlastné nohy niekedy. Povedala by som, že je to zlé, že to už snáď ani nemôže byť horšie. …nuž môže.

Môj muž nie je ožran. Nebije ma. Ani deti! Negamblí. Chodí do práce. Nemáme pôžičky. Zdraví sme, nič nás bezprostredne neohrozuje. Strechu nad hlavou máme a nemáme núdzu ani o jedlo, objektívne môžeme si relatívne dosť dovoliť. Aj čo nepotrebujeme.

Povedať, že to nemôže byť horšie, to by bolo ako rúhanie sa, provokácia vyšších mocností, či sa chcem presvedčiť o opaku. Mám ten povzdych na jazyku.. neraz.. prehltnem ho. Vždy! Stále je kopa vecí, za ktoré môžem byť a aj som vďačná.

Sama, a nie sama

Vzdychla by som, že som na všetko sama… ale minule môj muž priniesol domov kura, jaternice a jogurty pre deti. A tiež som asi pred pol rokom bola na stretnutí z firmy a môj muž uložil spať deti, dokonca umyl riad v kuchyni a klamala by som, keby som povedala, že ma to nepotešilo.

Dokonca sme boli s našimi ratolesťami na kúpalisku – manžel a tatino v jednom náležite nasraný, lebo nejaké trápne výlety ho nezaujímajú, má kopu práce doma, nedá sa ale uprieť, že som mu bola vďačná, že sa tak obetoval a presedel deň s nohami v detskom bazéne – sama by som si s troma neposednými neplavcami totiž skutočne k bazénu netrúfla.

Človek nie je na všetko tak sám, ako sa mu zdá, kým skutočne neostane sám – kým odbehnutie po pečivo do večierky vzdialenej cca 2 min pomalej chôdze, nepredstavuje kvôli absencii “spolubývajúceho” taktické plánovanie, strategické prípravy a hodinovú trestnú výpravu.

Moje najstaršie dieťa

Keď sa ma môj veselý známy opýtal, ako poslúcha moje najstaršie dieťa, ani som sa nepozastavila nad otázkou a začala rozvíjať správanie mojej dcérky. Až jeho pobavenie zastavilo spustený prúd myšlienok, vrátilo ma naspäť v mysli k otázke a docvakol vtip. Nuž….. zasmiala som sa. Nad sebou.

A to hneď v dvoch rovinách:

1. Nechytám sa na vtipy, ktorým by som inak rozumela. Mozgové závity sa mi zjavne pritiahli – myšlienky mi prúdia jedným smerom. Zdá sa, že sa mi svet točí okolo detí.  Nečudo, keď sa deti točia nonstop okolo mňa.

2. rovina: Nie je to až tak metafora. Nie je to obrazné. Skutočne mám doma dieťa s odstupom 40 rokov od tých menších. Neprebaľujem ho, nekŕmim, nekúpem. Je samostatné. Má postoje, názory, svoju pravdu. Nedá sa naň spoľahnúť, ale dá sa ho o niečo požiadať. Výsledok je mnohokrát neistý, ale už vníma potrebu zachovania zdravia a celistvosti detí a hoci je väčšinou otrávený a nezaujatý, vlastne sa použiť dá.

Je to proste pubiš. Má svoj svet a nie je možné mu doň vstupovať, nieto niečo v ňom korigovať nedajboh. K starostlivosti o deti a domácnosť prispeje. Vlažne, nenadšene a výhradne na požiadanie. S výčitkou, aká som nemožná, že si veci nezariadim a otravujem jeho – áno, drzý je, chalanisko.

Prečo sa naňho nevykašleš?

Agresívnejšia forma: Kopla by som ho do riti!

To sa povie. Predstavovala som si tiež inak partnerský vzťah a harmonickú domácnosť. Sľubovala som v dobrom i zlom.

Nuž, predstavovala som si pri tom, že nás postihne nešťastie, že nás prikvačí bieda, či choroba, a to sa mi zdalo zdolateľné. Že si pod tým zlým mám predstaviť ochladnutie citov a nezáujem a z toho vyplývajúcu nespoluprácu, že nebudeme tímoví hráči, ale dva kohúty na smetisku, ma ani nenapadlo.

Vadí mi, že je na mojich pleciach starostlivosť, rozhodovanie? Nevadí. Trápi ma, že mi chýba uznanie – áno, robíš to dobre, som rád, že to robíš, podpora – neboj, stojím za tvojimi rozhodnutiami.

Nie je to to, čo som od života chcela

Nie je to to, čo som od života chcela, ale sama som sa dostala tam, kde som. Ako by to malo byť s nesením následkov za svoje rozhodnutia a utekaním od problémov? Rečnícka to otázka….

Zatiaľ vládzem. Možno je môj muž zdrojom mnohých mojich frustrácií, ale ostať skutočne sama by frustrujúce nebolo? Možno nedokáže byť tou pomocnou rukou, ktorá by sa natiahla, keď to potrebujem, ale nejakú ruku viem aj uňho pohľadať a niečo o ňu zakvačiť, keď si so svojimi dvomi nevystačím.

 

Deti. Sú tu deti.

Lepšie bez neho, aj tak im nie je ktovieaký vzor. Je predsa lepšie žiť bez vzťahu, ako v zlom vzťahu. Pozeraj na všetky tie osamelé matky, ktoré tvrdia, že pozbierať odvahu a odísť od neho bolo najlepšie rozhodnutie. Neľutujú.

Problém je, že odborníci nemajú zas tak jasno. Opýtajte sa mentorky, koučky, motivačného poradcu – dá vám návod na sebalásku a odvahu do rozhodnutí. Opýtajte sa rozvodového právnika, psychológa, kolízneho opatrovníka, dozviete sa, že nijaký rozchod nie je tak hladký a odnesú to vždy deti. Nijak podelená starostlivosť nie je pre dieťa výhrou.

Namietnite, aké sú deti adaptabilné a vysvetlí vám, aké dopady má na dieťa strata jedinej istoty, akou domov a rodičia preň sú, ako s ním zakymáca, že dvaja ľudia, ktorí boli preň stabilným bodom jeho vesmíru sa odrazu rozdelili a rozbehli každý na inú stranu.

Utrúsi niečo o patologickom vzťahu, ktorý dá vzápätí bokom, a ostane pri tom, že lepší vzťah disharmonický, resp. málo funkčný, než roztrieštiť terárko, v ktorom si tie myšky pestujeme, aj s celou jeho mikroklímou.

Vytratila sa nám zo vzťahu láska?

Možno sa schovala za niečo a ja ju len nevidím, lebo mám zlý uhol pohľadu, možno sa rozptýlila v tom našom priestore a dala by sa ucítiť, keby sa človek skúsil nadýchnuť, možno sa transformovala, či preskupila a ja som ešte neodhalila jej novú formu.

Denne však vidím jej odraz v troch pároch očí. Aj keby chcela ujsť, niečo tu z nej ostane. Niečo, čo ma zas a znovu postaví pri každom páde na hubu, teda vlastne na kolená.. 🙂

(20 hlasov, priemerne: 4,45 z 5)

Loading...