Možno život ide ďalej

Štyri ženy v čiernom. Sedia pri stole, na stole mikrofóny, kamery bežia, za nimi v náznaku záves s detským motívom, postieľka, nejaké skrinky a krabičky. Tak to možno vyzeralo aj u nich doma, kým ich deti ešte žili, kým dýchali, kým sa smiali, kým jedli a pili, kým ich ruka hriala…

Adelka, Matúško, Veronika a Riško tu už nie sú.

Ich mamy chodia v čiernom. Napriek bolesti sa nepýtajú medzi štyrmi stenami Prečo? a prišli na tlačovú konferenciu hospicu Plamienok, aby povedali, čo prežili, aby dali ostatným rodinám, ktoré to ešte len čaká, nádej.

Nádej v smrti, nádej do života.

Ťažko sa hovorilo. Na podrobnosti sa nikto nepýtal. Tam, kde sa hovorí o smrti, ktorá prišla nedávno, sa nekladú otázky o chorobe či veku. Nechali sme ich, nech hovoria. Čo si myslia, že je potrebné.

A D E L K A

Adelka bola zdravé dievčatko. Keď mala rok a pol, začala krívať. Zistili jej nádor na mozgu. 4-mesačná chemoterapia nezabrala. Ožarovali jej miechu, mávala bolesti. Rodina už vedela, že dievčatko čakajú posledné dni. Zobrali si ju domov. Doma mala všetko: mamu, otca, osemročného brata, ktorý ju často rozosmial. Čas, ktorý jej zostal, prežila vo svojej detskej izbe. Jej mama so slzami v očiach vravela, že to bol pre Adelku najlepšie využitý čas za daných okolností. Dnes chodí každý deň na cintorín a starší brat sa jej pýta: „A čo Adelka?“ Adelka je jednoducho stále s nimi: rozprávajú sa s ňou, hovoria o nej. Akoby bola tu.

M A T Ú Š K O

Matúško sa narodil chorý. Downov syndróm a vážne ochorenie srdiečka. Jeho mama už v tehotenstve vedela, že ich čaká utrpenie a smrť. A odborníci z hospicu Plamienok boli s nimi celý ten čas. „Prišli ľudia, ktorí nám rozumeli, chápali nás, pomohli. Nemuseli sme im vysvetľovať, prečo žije dieťa, o ktorom vieme, že zomrie.“ Matúško zomrel v nemocnici. Tak sa to stalo. Mohol zomrieť, nemusel, nevedelo sa dopredu, ako sa situácia vyvinie. Vybavili im zvláštnu izbu, boli pri nich, keď zomrel, prišiel niekto, kto ich sprevádzal tými chvíľami. „Sedem mesiacov sme boli spolu. Šťastní. Takéto deti tiež rozdávajú radosť. Matúško prišiel, aby som sa naučila veci, ktoré by som ináč nepochopila. Už sa nemusím báť smrti, lebo vďaka nemu som sa s ňou stretla,“ povedala jeho mama. Bohatšia, hoci vďaka utrpeniu…

V E R O N I K A

Veronika mala 13 rokov. A chcela ísť z nemocnice domov. Už bola veľká, vedela, čo ju čaká…

Jej mama si nekladie otázku, prečo zomrela. To by ju ubíjalo. Má dcérku Lianku, spolu spomínajú, hovoria o Veronike, hovoria s ňou. Verí, že Veronika je s ňou.

R I Š K O

O Riškovi som sa dozvedela najmenej. Bolesť nedovolila jeho mame hovoriť. Jej nádejou je stretnutie – raz. „Verím, že je Riško v nebi a raz tam pôjdeme za ním aj my. Chceme žiť tak, aby sme boli aj my tam, kde je on.“

Ako ďalej? pýtam sa. Predstavím si moje tri deti… Zdravé. Čo keby… Zaháňam myšlienku. Otázka je nepresná. Mala by znieť Ako zajtra? alebo Ako prežiť?

Vďaka rodine. Vďaka ľuďom, ktorí to prežili tiež. Vďaka práci. Vďaka deťom, ktoré máme. Nádeji. Vďaka posolstvu Veľkého piatku, ale najmä nedeľného rána, že Boh nezostal v hrobe. To je nádej aj týchto mám, ktorým deti odišli.

Slová sú zbytočné, lebo neposkytnú žiadnu útechu.

Nie je viac čo napísať.

Lebo smrť znamená koniec. Už nikdy prebudenie v detskej izbe, plač pre rozbité koleno, jednotka či päťka v žiackej, rozbehnutie do roztvoreného náručia…

Ale ktovie.

Možno vidíme len kúsok z celku.

A možno život naozaj ide ďalej.