Neviem, ako prežijem

…tie posledné dni do konca júna. Som demotivovaná žena a matka, a vôbec nemám síl byť pozitívnym životným vzorom pre svoje školopovinné deti – a to do nohy.

Keď to vezmem po poriadku,

som beznádejnejší prípad ako moje potomstvo

hneď od rána. Neviem prečo, ale zíva sa mi viac ako inokedy bez ohľadu na to, že podiel noci a dňa sa zjavne presunul vo vedecky dokázaný prospech svetla a teda by na mňa nemala depresívne a spavo pôsobiť tma. Miesto toho mám stále pocit, že zaspím za pochodu a aj tie dobre preferované zápalky ako výstuž by nevydržali pretlak a vzdali by sa radšej bez boja. (Inak, raz som to skúšala s deťmi, hnusobstvo…)

Doba vstávania sa napriek čarokrásnym čerstvým ránam plným radostného vtáčieho spevu minútu po minúte presúva v prospech spánku, kedy ani správca ranného vstávania, rozumej môj manžel, nemá dostatočnú motiváciu ma vystrčiť 5.45 z pelechu.

Keď už sa tak stane, neviem, akou silou fungujem a dokonca zmysluplne komunikujem so svetom – a to dobre dlho. Mám pocit, že zívam systematicky a preventívne celý deň a to, že mám otvorené oči, je len akýsi optický klam.

V tomto značne neprehliadnuteľnom stave, kedy káva pre mňa nie je riešením, je ťažké povzbudiť moje školáctvo, že by sa láskavo ráčilo vysunuti z pelechu svojeho, usmialo sa na svet a existovalo aj nejako inak, ako v predobraze spánkového zombie.

Padáme si do náručia svorne, váhové prevahy neberúc do úvahy a snažíme sa udržať na nohách, v obraze a v pohybe. Dosť dlhú dobu je jediným zvukom a pohybom len pohyb sánky pri stole a silno pochybujem o tom,  že o pol hodinu ktokoľvek vie, čo mal na raňajky.

V duchu úpiem, keď vidím „time“, pretože aj pri najhoršom scenári v bežnom stave sme v tomto čase boli oblečení, obriadení, najedení a takmer nachystaní na distribúciu do príslušných zariadení a ich podskupín. Začiatok júna je asi značne magický: v čase, kedy o pol hodinu zvoní, mi benjamín ešte spí, tri kusy sa šmotlú v pyžame s három hodným rockového koncertu po byte, svorne pospávajúc v každom rohu a v mobile mi pípne sms, že napriek jazde prispatej ženy moji dochádzači vlak stihli a ďalej nerušene pokračujú v davovom dospávaní vďaka milosrdenstvu ŽSR.

Pre mňa však predprázdninový mord nekončí

S polozalepenými očami, s takmer zresetovaným mozgom v oddychovej zóne fungujem nejako divne. A ťažšie zvládam situácie, ktoré mi – paradoxne –v tom februári, plnom bacilov, tmy a pľačkanice – problém nerobili.

Ale: mám už jednoducho dosť situácií, kedy po ránach riešim – za zvukomalebných pazvukov našich ratolestí – náhle potreby školské. A tak viem, že ráno v Tescu sa dajú kúpiť nevyhnutné potrebné zošity všeho druhu, perá, ceruzky a hlavne výrobky radu geometrického – teda pravítko s ryskou a tiež kružidlo, čím pozdravujem ako pravidelný sponzor ich výrobcov a apelujem na zvýšenú kvalitu, prípadne zmenu použitého materiálu, ja odporúčam oceľ, najlepšie leteckú.

Z okna hádžem zabudnuté telesné, desiaty, úbor na vystúpenie a mám taký tréning, že normálne čakám, kedy slovenskí guliari ohlásia nábor. Do olympiády normálka stíham, budem slávna a získam zlatú medailu. Horšie je to s hľadaním a hádzaním USB kľúčov, v tom ešte profík nie som.  Neviete o nejakom detektore, ktorý by ich hľadal rýchlejšie a úspešnejšie ako ja?

Večery nie sú o nič lepšie

Dostať ich do pelechu v čase bežne na to určenom je na(s)prostá ilúzia. Neviem, či to súvisí len s teplom, predlžovaním dňa, závanom voľna či od počiatku júna leháro systémom v škole (toto by som si vyprosila vzhľadom na to, že v čase tomto my sme ešte dreli a posledný týždeň šmirgľovali a natierali lavice a parkety). Jednoducho a dobre, teda zle: v hodine dvadsiatejprvej, kedy zničený plebs rodičovský dúfa v konečné ticho a nerušenú vlastnú činnosť, bzučanie hmyzu, susedovho rádia a hadice s vodou zo záhrad pod nami preruší zúfalý výkrik a napriek tomu, že neodbila dvanásta hodina, prízrak s očami pomaly na šnúrke zreve: „Nemám projekt!“ Z prízraku sa veľmo rýchlo vykľuje niečo, čo má značnú podobnosť s roztomilým kukučom na fotke na stene… a rodič stene.

Ja teda prosím: nech sú už konečne prázdniny! Nech konečne spím s tým, že ráno ani večer nič nebude treba riešiť, čo by súviselo s akoukoľvek búdou menom „škola“. Nech nemusím vytvárať rýchlostné, diaľkové ani emočné rekordy. Nech som zas len tá mierne lenivá mater, ktorá nič nemusí, len jedným okom dohliadnuť na svoj dorast.

Až mi detváky polezú na nervy, veľmi rada ti ich, milá škola, potom na jeseň vrátim.