Sama s deťmi. Keď tu nie sú žiadne iné plecia, len tie vaše

Dve plecia, či jedno, nie je jedno

Niežeby sme tie svoje deti nemilovali. Ale občas prídu chvíle, keď na jedného z rodičov doľahne kríza, je toho nad hlavu a nevie si rady. A je veľmi príjemné, keď to vtedy zoberie do rúk ten druhý. Keď povie: „Nechaj to na mňa.“

Ale ani to netreba. Ono vlastne stačí, keď tam len tak je, vy môžete zabuchnúť dvere a ísť sa von vydýchať. Ani nemusíte prísť na nejaké geniálne riešenie.

Lenže keď tam ten druhý nie je, nie sú tu žiadne iné ruky, žiadne iné plecia… len tie vaše.

Neopustili, ale pustili

Mamy, ktoré ostali na rodičovskú úlohu samy, nemajú nikoho, kto by ich zastúpil a potiahol, keď príde ťažšia chvíľa. Na všetky problémy, či ich mama riešiť vie alebo nie, je iba sama.

Zvládnuť to je náročné, prídu momenty, keď pochybujete, či sa to vôbec dá. Niekedy je len tenučká čiarka, ktorá osamelé mamy delí od totálneho rozpadnutia preťaženého systému, od úplného vyhoretia.

Dávať si na seba pozor, či starať sa o seba, sú frázy, ktoré naberajú v kontexte tejto situácie celkom nové dimenzie. Do toho počúvate, že kvôli deťom „musíte byť silná,“ že sa máte „držať.“ A podobne.

Vaše okolie to nemyslí zle, nechce, aby ste sa „opustili.“ No na to, aby ste to zvládli, by vás možno mali radšej povzbudiť, aby ste sa „pustili.“

Proti prúdu zubami nechtami

Psychológovia by si pomohli ilustráciou divokej rieky, v ktorej sa my, osamelé matky, pokúšame silou mocou, doškrípanými zubami, obhryzenými nechtami plávať proti prúdu.

Strašne sa bojíme, že sa v tej svojej životnej situácii utopíme. Snažíme sa s veľkým vypätím síl udržať na hladine, aby nás nestiahlo pod vodu, ale stojí nás to veľa energie, síl ubúda. Skôr, či neskôr, jedného dňa sa vyčerpáme.

Ono je niekedy naozaj ťažké prijať to, že sme sa v tej rieke ocitli. Ale, psychológovia by nám zase pripomenuli, že aj tá najdivokejšia rieka sa napokon utíši po pár metroch v zátoke a živelnosť vystrieda pokoj.

V podstate máme na výber: buď o hubu ísť proti rieke, alebo dôverovať, že všetko sa dobre skončí – a pustiť sa. Keď si predstavíme, s čím všetkým sme zápasili, kým sme plávali proti prúdu, dá nám to odpoveď na otázku, čoho sa pustiť, aby sme tú rieku mohli splaviť.

Každý máme svoju divočinu

Keď tam ten druhý nie je, nie sú tu žiadne iné ruky, žiadne iné plecia… len tie vaše.

Moja rieka bývala vždy divokejšia a penila mi okolo úst, keď som sa utápala v tom, že tam už nie sú žiadne iné ruky.

Keď tam ten druhý nie je, nie sú tu žiadne iné ruky, žiadne iné plecia… len tie vaše.

Vyčerpávalo ma plávať vtedy, keď som si pripomínala, čo všetko bolo pred tým inak. Keď som sa porovnávala s dievčaťom, ktorým som bola pred pár rokmi, keď som ešte mala muža. Keď som sa porovnávala s inými ženami okolo seba, ktoré mohli byť stále tými istými ženami, lebo mali tých istých mužov.

A hnevalo ma, keď ma chcel niekto primäť k vďačnosti za to, čo mi z mojej rovnice nevypadlo, ukazujúc na to, že aj iným chýbajú rôzne premenné, že nie som jediná, ktorej to nesedí.

Odtiene tónov

Keď tam ten druhý nie je, nie sú tu žiadne iné ruky, žiadne iné plecia… len tie vaše.

Je toľko odtieňov, ako človek môže povedať túto vetu, až kým nevyčerpá všetky emócie. Môže byť plná hnevu, plná smútku, frustrácie. Môžete ju povedať veľmi unaveným tónom. Môže znieť iba sucho. Odovzdane.

Ale môže znieť aj hrdo.   

Práve preto, že už nie som tým dievčaťom. Práve preto, že už viem, že sa nemôžem porovnávať s inými ženami.

Môžem do nej vložiť každý deň, ktorý sa mi podarilo udržať hlavu nad hladinou. Môžem do nej dať každý deň, kedy sa mi podarilo pustiť, splavovať ju a dôverovať, že raz bude dobre.

(9 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...