September. K.O. mesiac pre rodičov.

Už sú obidvaja školáci.

Zatiaľ je to stále nezvyk, tie dve školské tašky. Že už nemusím ráno, ani po obede obchádzať dve inštitúcie a tárať sa kade tade, ale vybavím všetko na jednej chodbe, to je fajn. Že môžem pri domácich úlohách vrieskať na striedačku raz na jedného, raz na druhého, to je tiež ekonomické.

Akože, môžem si dovoliť cítiť sa oprsklo, a to je fajn.  

Lebo keď sme mali ísť do školy prvýkrát, to bola celkom iná situácia. Presťahovali sme sa pár dní pred začiatkom nového školského roku. Z jednej krajiny do druhej. Po ôsmich rokoch, tuším sa hodí povedať, že trochu zmena.

Putovali sme do prenajatého domčeka, kde sme nemali ani taniere, ale zato sme mali susedovho psa a sliepky a včely, pre začiatok to nebolo chabé.

Ukázalo sa, že náš predchádzajúci život bez obligátnych termínov môže byť problém. Lebo škola, tam chodiť treba. Každý deň. Na čas. No zbohom. Nemali sme to nacvičené zo škôlky, veď nijaká na našom ostrove nebola, tým pádom, ako hovorí môj mladší syn, sme boli v civilizačnej nevýhode.

Prvý mesiac som vstávala pred šiestou, lebo i také banálne úkony, ako pripraviť raňajky, desiatu, nachystať deťom oblečenie, zvesiť mladšie dieťa zapreté do zárubne, ktoré búrlivo odmietalo chodiť do škôlky, som nemala zautomatizované.

Potom poobedné termíny. Škôlkové dieťa končilo skôr, ako to prvácke. Dve otočky, medzi ktorými som si občas stihla natrieť maslo na chlieb, lebo obedovať treba.

Domáce úlohy, no ešte že mi pred pár rokmi vybrali žlčník, lebo za každou nakreslenou lastovičkou muselo ísť dieťa na záchod, zjesť jogurt alebo ma len tak hladkať a bozkávať a zahovárať, ako ma strašne ľúbi.

A keď už som začínala mať pocit, že to ako tak začína mať nejakú formu, že sme sa takmer zabehli, ani nie dva mesiace od začiatku školského roka muž zomrel, takže som na tie banality zostala sama a ešte len som musela predefinovať, kedy sa mi zdá, že život zvládam alebo už ani nie.

Neviem doteraz, ako sa to dalo prežiť. Celý ten čas v prenajatom dome, ktorý som nazvala domom smútku, lebo pohltil takmer všetky ozveny rôznych škál môjho plaču. Kým sa skončila škola a začali prázdniny, presťahovali sme sa do nového bytu a zase sme si zvykali na iné.

Akoby sa to stalo pred sto rokmi.

A dnes, keď ráno popoháňam dve školské tašky, opakujúc tie isté pokyny dokola ako u debilov, sú chvíle, kedy sa musím veľmi ovládať, aby som do niekoho z nich nehodila hrču kľúčov, ale zároveň viem, že som vlastne úplne v poriadku, už som na tom tak, ako každá iná normálna vrieskajúca matka a teším sa z toho ako sviňa.

Akože, môžem si dovoliť cítiť sa oprsklo, a to je fajn. Lebo viem, že aj keď je september k.o. mesiac, tak, či onak sa nestane nič, čo by sa nedalo (ako tak) zvládnuť.

(11 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...