Príroda sa o nás stará

A to aj v čase, keď máme pocit, že zdarne starneme, lenivieme a nie sme ochotní robiť to, čo inokedy – no však iba pred takými 15 rokmi. A hoci zdarne prekrývame šediny všetkými možnými paletami a inými ovocnými zázrakmi s prídavkom kadejakých olejov, fakt je, že naša fyziologická výdrž klesá priamo úmerne s pribúdajúcimi centimetrami našich ratolestí.

Detto aj mojich.

Občas si pripadám ja ako ich dieťa a nie naopak. Totiž, oni vydržia ponocovať pekne do nemoty, kým ja už pár minút po ôsmej mám problémy so svalmi očných viečok, ktoré sa mi nejako podozrivo sklápajú do polohy „OFF“.

Cez deň si potrebujem častejšie vyložiť moje nohy zdobené vzorkami modrých nitiek, pričom tieto futuristické vzory hrubších a tenších čiar nie sú jednorazová záležitosť a slúžia aj na to, aby ma tie moje nohy aj boleli. Možno je to aj preto, že na rozdiel od mojich -násťročných neviem stále používať ručnú brzdu, čo v ich prípade zas vyzerá, že ju majú zatiahnutú stále – teda pokiaľ sa to týka nejakej tej pracovnej aktivity.

V každom prípade: už neprebaľujem, nedojčím, neobliekam, nekŕmim, nedržím systematicky niekoho za ruku, nepočúvam tristokrát to isté „Pleco?“. Fyzicky je to neuveriteľný pocit voľnosti, až sa človeku žiada si po tej fuške vypiplania vlastných stvorení vlastnej produkcie aj trošku, ale ozaj trošku oddýchnuť. A hodiť si aj niečo dobrô do pusky, zapiť to vínkom čí niečím iným, čo inak bolo na antizozname slušných matiek. Spím viac, mám viac času, jednoducho, najlepšia cesta k tomu, aby sa mi dobre priberalo.

Lenže toto práve naši „podrostkovia“ nemôžu dopustiť!

A ak nás predtým prenasledovali čerstvým plienkovým závanom, jasne svedčiacom o dobrej práci vylučovacieho ústrojenstva, tentoraz nám tiež nenechajú čuchové bunky odpočívať: pachové stopy citeľné aj pre slona s nádchou nás bezpečne privedú na vraj „neviditeľné a nenápadné“ miesta, ktoré slúžia ako práve vybudovaná skládka špinavej bielizne, obutiva, zabudnutého jedla a skysnutého mlieka.

Samozrejme, že skládky sú robené na nepovolených miestach, bez konzultácie s príslušným úradom v domácnosti – teda nami – a vinník odmieta odpratať skládku v náhradnom urýchlenom termíne a vlastnými rukami.

Alebo také jedlo! Človek by neveril, ako je naše mláďa v tomto štádiu vývoja veľmi citlivé na skladbu a množstvo prijímanej potravy. To, čo doteraz problém nebol, problém je. Chvíľu priberá, chvíľu chudne, podľa toho, čo je na jedálnom lístku. Nevečeria zo zásady, lebo potom, ako sa zvyšok rodiny rozlezie po večeri z kuchyne von, si urobí súkromnú seansu s horou rožkov alebo inou stravnou jednotkou.

Kapitolou samou o sebe je vyjednávanie

o využívaní rodinného televízora, počítača a internetu hlavne. Vzhľadom na to, že práve pri počítači sa nachádza najväčšie množstvo omrviniek a pazvyškov oblečenia, je nutné usúdiť, že čumenie do bedne presahuje parametre normálnosti.

Najhoršie na tom je, že akákoľvek komunikácia sa rýchlo končí s našimi miláčikmi v okamihu, ako od nich niečo požadujeme alebo im dávame lekciu do života. Slovné vyjadrenia sú mizivé, negativisticky ladené a hlavne pochybujúce v obsahu slov o možnej inteligencii ich predkov vrátane tých, ktorí stoja pred  nimi. Následné očné cvičenia nútia premýšľať nad ponúknutím jedinečného angažmán niekde minimálne do telerána, ak nie rovno do cirkusu de Soleil. Nové číslo je nové číslo.

Podčiarknuté, spočítané:

neutierame prdelky a nevoňajú nám ruky od púdru. Nebolí nás chrbát. Ale sme unavení viac, ako kedykoľvek predtým a čo je isté, nervy máme napnuté na maximum, o čom bežne naši pubiškovia povedia, že kým sú v takom stave, je to dobre, lebo po smrti to už nebýva.

Detto sú naše uši, jelikož nýbrž poněvadž je komunikácia našich dorastajúcich detí z nevysvetliteľných príčin možná jedine vo forte, pričom to forte, ktoré sme používali na hodinách hudobnej výchovy, je vlastne len pianissimo.

Takže sa máme vlastne dobre: žijeme, dorastajú nám deti a nemáme kedy umrieť.