Monika Batková je jemná, vnímavá a priateľská žena, akú by ste určite chceli za najlepšiu kamarátku. Po živote v Petržalke sa pred 10 rokmi usadili s mužom, a dnes už troma deťmi na samote pod lesom. Žijú ten život z knižky, ktorú čítate večer deťom pred spaním. Na čistinke pri lese, kde sa pri domčeku pasú kone, a kam sa pri západe slnka príde pozdraviť srnka.
Ale žiaden z našich svetov nie je len ideálny. Zvádza viacero bojov. Bojuje s hlinou, ktorú pretvára na krásne keramické veci. Zápasí s prostredím, ktoré je nádherné, ale život v ňom nie je vždy ľahký. A do tretice s chronickým ochorením kože, ktoré ju prenasleduje od detstva.
Aká bola cesta z Petržalského paneláka na samotu? Prečo?
Jedného dňa sme sa pozerali s manželom z balkóna nášho sídliskového bytu a zrazu sme si uvedomili, aké množstvo smetí leží po okolí na zemi. A to sme bývali v dobrej časti. Toto prostredie chceme pre naše deti? Možno si poviete, stačilo tie smeti pozbierať. Aj sme veľa krát k zlepšeniu prostredia prispeli. Ale nebolo to stále ono. Spoločne sme sa zhodli, že niečo musíme urobiť…
A tak sme zbalili kufre a presťahovali sa do rodnej dediny manžela. Postupne prišla na rad kúpa pozemku, na ktorý manžel natrafil pri prechádzke. Na liste vlastníctva to síce je uvedené ako pozemok, ale bola to vlastne zarastená džungľa, do ktorej 30 rokov nik nevošiel. A tak sme postupne všetko čistili, a vytvorili si v tomto od civilizácie vzdialenom kútiku svoj domov. A neustále ho skrášľujeme.
Pribudli zvieratá, výsadba stromov, plodín a výborné domáce produkty pre našu rodinu. Ale aj veľa práce.
Čo je na živote v prírode to najťažšie, a čo to, čo máš najradšej?
Najradšej tu mám svoju rodinu. No a potom ticho a kľud. Chvíle, keď len tak hľadíš na stádo pasúcich sa zvierat, let vtákov…a pocit, že som niečo urobila preto, aby moje deti žili v lepšom, zdravšom prostredí.
No ale veru chrobákov, ktorých je tu neúrekom, všelijakých druhov, tie moc rada nemám. Ale hádam sa tu nejako zmestíme 😀
Ako si sa dostala ku keramike a čo pre teba znamená ?
Keramika ma lákala už dávno, ale nebol ten správny čas. Vďaka dedinským deťom, pre ktorých sme chceli vytvoriť nejaké to zaujímavé trávenie voľného času, prišla myšlienka práce s hlinou.
Napísali sme projekt a kolo hlinovania sa začalo. Urobili sme prvý kurz pre deti, kde vyrábali krásne výtvory z hliny. Neskôr kurz pre dospelých, kde som sa podučila aj ja. No a odvtedy je hlina v mojich každých voľných chvíľach. Ponúkam svoje výrobky aj na predaj a veľmi sa teším ak sa moja tvorba niekomu zapáči.
Kožné ochorenie – psoriaza. Ako vyzerá?
Kožné bunky sú príliš rýchle. Tvoria sa mnohonásobne rýchlejšie, ako koža zdravého človeka.
Červené fľaky po tvári a hlave, okolo očí, na čele, na tele. Všade, kde to je veľmi nápadné a viditeľné:) V lete, keď slniečko pomáha, ale na kúpalisko sa moc neodvážiš…
Psoriáza nie je iba kozmetický problém, ale pretrvávajúce, chronické a často stresujúce ochorenie, ktoré niekedy ovplyvní aj tie najjednoduchšie činnosti každodenného života (upratovanie, športovanie…).
Zdravý človek si ani nevie predstaviť, tie nepríjemné chvíľky, keď sa ti namiesto do očí pozerajú ľudia do vlasov, kde sa psoriáza schováva.
No ale, statočne bojujeme 🙂
Kedy to začalo?
Mala som asi 5 rokov. Svrbiace červené kruhové fľaky vo vláskoch hlásili nástup psoriázy. Moja mama ju mala tiež, tak bolo skoro jasné, o čo sa jedná.
Od 9. rokov každý rok cez prázdniny na mesiac liečenie v Smrdákoch, neskôr v Trenčianskych Tepliciach. Mazali nás hrubou vrstvou ako masť na chlieb:) Keď to bolo horšie – kortikoidy. Tie zabrali na chvíľu, Smrdáky na mesiac. A tak dokola.
V puberte to asi nebolo jednoduché. Predsa len tvár dievčaťa, ktoré sa chce určite páčiť…
V puberte sa stav choroby ešte zhoršil. Jasné, že na sebavedomí to nepridalo. Bolo to zlé. Nemali sme vtedy také mejkapy, ako sú dnes. Vyvinula som si vlastnú metódu. Červené flaky na tvári som zakrývala tým, že som sa doma opaľovaľa horským slnkom. A bola som komplet červená ako paprika. Prišlo mi to menej strašidelné, ako mať len červené fľaky:)
Druhé rapídne zhoršenie prišlo po mojom druhom pôrode. Teda, pri pôrode chlapca. Zaujímavé je, že pri oboch dievčatách sa stav nijako nezmenil. Bol to stresujúcejší pôrod, asi preto.
Ako funguješ s ochorením v priebehu bežného roka?
Sú pokojnejšie obdobia, a potom tie náročnejšie. Napríklad na jar, keď kvitne príroda, zobúdza sa aj moja pokožka – so svojim neduhom. Neskôr využívam slnečné lúče, ktoré pokožke pomáhajú dostať sa do kľudu.
Ako sa liečiš? Máš niečo, čo funguje?
Vyskúšala som už množstvo vecí. Výborná je fototerapia. Vyhodila som už veľa peňazí za rôzne kozmetiky, ale nemám pocit, že by reálne niečo zmenili. Ale čo funguje úplne najviac, je nechať pracovať vlastnú imunitu tým, že sa vyhýbaš stresu.
Myslím, že so stresom to mám “vedecky otestované”.
Keď som bola 4 roky iba doma s deťmi, nebol tu ten bežný každodenný stres – vstať na budík, raňajky, desiata, na čas s deťmi do školy, do práce, potom zasa pre ne…. Cak, cak, cak . Žila som v časovej slobode. Pre moju pokožku to bolo najkľudnejšie obdobie.
Akonáhle som nastúpila do práce, ktorú mám ale veľmi rada, je opäť psoriáza mojou súčasťou. No ale nevzdávam to, stále hľadám spôsob, ako sa od mojej „životnej” kamošky Psoriázy už na vždy odlúčiť 🙂
Nebyť v strese. To potrebujeme všetci. Tvoj recept?
Mojim koníčkom je práca s hlinou a výroba keramiky. Tam je moja dávka kľudu, a odbúravania stresu. Moju keramiku vyrábam s láskou a veľkou radosťou. Energia, ktorú v sebe má, by som želala zažiť každému. Postupne som sa naučila rôznym technikám, sčasti som už „pokorila” aj hrnčiarsky kruh. Dostala som sa po džbán, misy, čo je veľká výhra:)
Myslím si, že je ale v keramike vždy čo objavovať, vytvoriť niečo nové a to ma priťahuje najviac.
Tá dávka adrenalínu, po otvorení pece, nazrieť, či sa výrobky podarili 😀
Tento pocit z hliny majú určite aj deti, keďže s nimi pracujem aj počas letných táborov na našej farme. Organizujeme aj školské výlety, kde z jednou činností je práve hrnčiarstvo. Deti si vychutnávajú okamžiky, keď sa im beztvará hmota, mení na ozajstný pohár či misku. Užívajú si aj krásneho prostredia a rôznych aktivít, ktoré pre nich s manželom pripravujeme.
V mojej práci s keramikou mám sen, aby sa tu, na našej farme, zrodila moja hrnčiarska dieľna. Kde budem môcť tvoriť v každej voľnej chvíľke, možno i ďalej odovzdávať skúsenosti.
Okrem rodinného života na samote, troch detí, milovanej keramiky, si aj učiteľkou. Tak ako to teraz pandemicky zvládaš?
Áno, mám úžasné deti v triede tretiakov. Na začiatku karantény som verila, že je to iba na krátko, že to rýchlo prejde. Nechcela som deti doma zaťažovať, dávala som im len málo úloh. Neskôr bolo nutné nabehnúť aj na to online vyučovanie. Nie je to ono, ale deti sa tešia, že sa vidíme. Učivo si zopakujeme, prezradíme zopár domácich tajomstiev, poukazujeme si obľúbené hračky. Najviac deťom chýba to spoločné každodenné rozprávanie sa. O všetkom čo ich teší, trápi.
Okrem toho mám doma 17 ročnú dcéru, ktorá funguje so svojou školou samostatne online. Niekedy je potreba sa poradiť, porozprávať. S dvoma školáčikmi zo základnej školy je ale práce viac.
Pre jednu ženu celkom dosť povinností naraz: učenie „školských” detí, domácnosť, príprava domácich produktov syra a chlebíka a ešte šiestacka matika! No a tak k učeniu zasadol aj tatko. Takto spoločnými silami sa to snáď zvládne! 🙂