Aké to je, keď sa slobodný chlap rozhodne prijať do svojho života zrazu 6 detí? Aké to je, keď týchto šesť detí má možnosť spoznať, že existuje aj niečo iné, ako alkohol, bitky, úteky do lesa, hlad, bieda, o akej my nemáme ani predstavu.
Má odvahu? Je tak trochu šialenec? Je neuveriteľný filantrop?
Možno všetko dohromady a ešte oveľa viac: toto všetko je Milan Daniel, ktorý sa stará o súrodencov Horváthovcov.
Ako sa dostane dieťa z detského domova ako Vy k práci vychovávateľa a časom profesionálneho otca?
Trpezlivosťou, pokorou, sebadisciplínou. Ak chcete patriť do spoločnosti, musíte sa jej prispôsobiť. V našom prípade o to viac, že sme v tej spoločnosti nikdy pred tým neboli a nežili. Život za múrmi detského domova je (bol) úplne iný a ste tam ako anonym pre vonkajší svet a pre vnútorné pravidlá detského domova ste číslo s nálepkou, ktorú vám do vášho odchodu nikto nedá dole. Každý odchovanec detského domova by mal mať vysporiadané svoje vlastné otázky, na ktoré nepozná odpoveď.
Napr.: kto som, odkiaľ pochádzam a akí sú, alebo boli moji rodičia, prestať sa obviňovať za ich zlyhanie, vysporiadať sa so zdedenými génmi, minulosťou, vedieť sa prijať, nebáť sa farby pleti alebo postihnutia, mal by už mať pripravenú alternatívu života po odchode z detského domova a rozhodne by nemal byť a ani žiť v neistote. S obrovskou sebadisciplínou makať na sebe, aby každý z nás mohol plnohodnotne žiť a biť pre spoločnosť užitočným. Toto však detský domov nerobí resp. neučí, úplne to absentuje vo všetkom a všade.
Nie je to jednoduché, ak to chcete dokázať sám.
Pripustením tej myšlienky: ja sám, rovná sa začiatok konca.
Každý z nás, kto sa podujme na takúto cestu, musí rátať s tým, že pri nej budú slzy a pády aj vzostupy… jednoducho to vystihuje táto veta: musí sa akoby znovu narodiť, ale iba ak si to sám želá.
Ak nie, bude z 90 % pokračovať v šľapajách rodičov, resp. aj z neho bude nevzor rodiny. Smutné na tom je, že už svojej vlastnej a tak sa ten kolotoč recidivizmu opakuje (dovolím si tvrdiť a stáť si za tým) až v 60% v dnešnej dobe.
Mňa viedlo k rozhodnutiu chrániť deti asi toto. Nebolo inej cesty a keď to nedala rodina, ani detský domov, muselo sa niečo stať so mnou, lebo som si to želal. Nechcel som ísť inak, ako dôstojne a s láskou. Musel som sa narodiť, aby som bol schopný kráčať ďalej a spoznávať skutočne seba samého.
Niekto to nazve „ja som to dokázal“, ja to nazvem s dovolením: Ďakujem Bože, že si ma viedol, vedieš a že ma neopúšťaš. Bez jeho pomoci a pomoci ľudí práve v spoločnosti v ktorej žijem, to nešlo a nikdy nepôjde.
Totiž: My nemáme spoločenské väzby, ktoré sa tvoria dlhé desaťročia (starí rodičia, strýkovia, sestry, bratia, ujovia, tety, známy, známy známych, ďalšia rodina mojej rodiny, príbuzní z rôznych pokolení a podobne). Nič nezdedíme, aby sme sa mohli odraziť, alebo mať domov. Domov je sen, je vo mne a ten som začal tvoriť s adoptovanými deťmi. Prajem si, aby tvorivosť bola a zostala s nami a v nás až do konca života, lebo ja v nej vidím Boha a jeho lásku. Keď je treba, dostanem po prstoch a keď je treba, dostanem jeho pochvalu. Vždy sa to udeje v rôznych podobách, ale deje sa.
Detský domov nie je skutočný domov – napriek tomu: čo dobrého ste sa tam pre život a pre svoje povolanie otca naučili? Mali ste v niekom vzor?
Nie, nemal som vzor a nenaučil som sa tam nič. Nespomínam na detský domov dobre a ľutujem chvíle strávené v ňom, pretože za našich čias sme detstvo nemali a nepoznali nič z citov: láska, pohladenie, pochopenie, žeby nás niekto pritúlil a rozprával sa s nami, vysvetlil nám prečo nás je tu toľko a množstvo ďalších nezodpovedaných otázok.
Nečakane ste prišli k šiestim deťom. Spomínate si na celý ten príbeh od začiatku?
Áno, spomínam. Bol som vychovávateľom v diagnostickom ústave pre deti v Ružomberku. Mal som známu, ktorá robila p. riaditeľku v miestnej škole. Ona sa presťahovala do Lučenca k mužovi a pracovala – aj pracuje – na MSÚ v Lučenci. Povedala mi o tejto rodine a chcela im pomôcť. Vedela, že sa ako dobrovoľník venujem tejto práci (pomoci rodinám) aj popri zamestnaní. Vycestoval som a bolo to.
Láska na prvý pohľad. Musel som ignorovať všetky tie zverstvá, ktoré sa im stali, aby som bol pripravený 24 hodín im pomáhať. Nepodarilo sa to práve kvôli zlyhávaniu celého systému (sociálne úrady, kuratela, rodičia detí, škola a pod.).
Každý každého vinil, každý sa na každého vyhováral a každý sa odvolával na svoje obmedzené kompetencie. Paradoxom bolo, že mne vždy dali najavo, kde ich mám ja a že nie sú povinní mi podávať žiadne informácie, ani sa so mnou baviť a ani sa nebavili. No keď oni nie, tak niekto iný to zariadil tak, že dvaja z nich prišli k nám do diagnostického ústavu a to bol začiatok toho, kedy som začal bojovať o ďalších súrodencov, ktorých som chcel dostať všetkých pod jednu strechu. Urputné 4-ročné boje, ale niečo išlo.
Môj nadriadený súhlasil, že ich všetky prijmeme k nám a tak sme to začali obháňať. Aj tak nám úrady stále neposkytovali žiadne informácie o deťoch. Mali sme však dvoch u nás a tí mi povedali, kde asi budú ostatní.
Veľmi ma prosili, aby som ich našiel a doniesol k nim, že oni bez nich žiť nechcú. Ich ďalší súrodenci boli roztrúsení po celom Slovensku a v rôznych ústavoch. Našiel som ich šesť z ôsmich detí. Dvoch z nich už dali na adopciu až do zahraničia, napriek tomu, že vedeli o tom, že si ich chcem vziať do starostlivosti.
Opäť nepočúvali a tak sa navždy stratilo niečo z ich sŕdc. Videl som tú iskru a tá nenávratne zmizla. Nikdy potom som tú iskru v ich očiach už nevidel, nech sa akokoľvek snažím, ako len viem. Mám však na to celý život (aspoň dúfam, že nebude krátky, práce je veľmi veľa). Deti u nás však dlhšie ako rok byť nemohli a tak putovali do detského domova. Tam ich rozdelili znovu a to bol už koniec všetkého, v čo som veril, že ešte je dobré, ľudské a krásne.
Mali len jednu prosbu. Byť spolu. Toto mi ako vychošovi nedalo spávať a začal som za nimi cestovať. Posielať listy, robiť im radosť úsmevom a hlúposťami len tak na ulici, alebo pod oknami ústavov kde boli. Iba pracovníci ústavov ma mali za blázna a to som bol ochotný prijať. Začal sa myšlienkový kolotoč s osvojením deti. Ako? Nič nemáš, čo im dáš? Sám máš málo, nemáš dom, peniaze v rezerve, tak čo im dáš? Nie je možné, aby si sa uchádzal o ich osvojenie, čo teda? Na kolená a pros Boha o pomoc. Prosil som.
Aké to je? Čo je jednoduché, čo je ťažké, čo prešlo, ani neviete kedy?
Je to ťažké aj krásne. Sú to slzy, aj smiech. Je to rodina? Ak áno, som šťastný, lebo jej teplo a vôňu som nepoznal, ale snažím sa ju dať im. Rodina je krásna, je všetko. Ťažké je odbúravať návyky, zdedené aj nezdedené, ťažké je všetko čo je a má byť ťažké, aby nám potom, alebo im, mohlo byť ľahšie. Verím, že to dobro pošlú raz ďalej.
Nehovoríte si občas: tak na toto by bolo treba ženu? Predsa len, ste sám chlap v bojovom poli…
Nie som sám a hovorím si, že vzor ženy potrebujú aj oni aj ja. Raz aj to bude. Nateraz si myslím, po pravde, že by to mala veľmi ťažké a myslím, že by to nebolo pre ňu jednoduché. Chlap a s ním 6 zbojníkov. Nech by bola jej obeta akokoľvek veľká, toto je priveľké sústo. Nie je ešte čas. Keď príde, pošlem vám oznámenie a budeme spolu sedieť za jedným stolom, čo vy na to?
Deti sú rôzne v každej rodine: aj vy už musíte vedieť, v čom majú tie vaše silné a slabé stránky. Čo však majú spoločné?
Lásku jeden k druhému. Obetovať sa jeden pre druhého. Ľúbia sa a stále sa boja, že ich niekto rozdelí. Nemáme svoj domov, tak to visí nad nami stále. Slabé… porozmýšľam a dám vám možno vedieť. No sú spolu a to je pre nich najväčší dar a pre mňa tiež. Byť s nimi je dar.
Aký štýl výchovy preferujete? Ktoré hodnoty sú pre vás ako rodiča tie najdôležitejšie a snažíte sa ich deťom vštepiť?
Viera, úcta, láska, ohľaduplnosť, ľudskosť, smiech, disciplína, pokoj. Preferujem výchovu takú otcovskú. Majú to oni so mnou ťažké. Nechodím do krčmy, nefajčím, nepijem a len sa snažím byť s nimi čo najviac, akoby už zajtrajšok nemal byť (dúfam, že som tým nedal predzvesť môjho rýchleho odchodu zo zeme, nie že by som, Otče, nerád k tebe, ale pozhovej – ešte mám veľa pred sebou, čo myslíš?). No na rovinu, máme čo doháňať.
Občas aj „profesionálny“ ocko musí vypnúť: kde a ako relaxujete Vy?
S nimi a rád. Možno raz budem niekde mimo nich relaxovať, ale to nech mám 95, dostatok fyzickej aj psychickej kondície, aby som ich mohol aj cez relaxovanie naháňať, keď sa budú – nedaj Bože – chcieť uberať zlými chodníčkami. Nájdem vás zbojníci, radšej to neskúšajte!
Zažili ste svojich „päť minút slávy“ v Modrom z neba. Pomohlo to? Máte viac možností? Čo pre vás je stále problém?
Zažil som viac ako 5 minút. Zažil som pocit, na aký nezabudnem nikdy vo svojom živote. Mohol som celému Slovensku povedať, aby poslali a posielali dobro od seba ďalej. Nechcel som, aby som bol slávny ja a ani moje deti. Tvorcovia Modrého z neba dokázali náš príbeh povedať tak, ako sa stal a aký bol. Neurobili z toho senzáciu, ani sa nestalo nič také, čo by nerešpektovali. Mali nás a majú nás radi a to nám všetkým dávalo jasne najavo, ako sa spolu dobre cítime.
Každý deň sa za nich modlíme, úplne každý a modlíme sa aj za všetkých ľudí aj za nás, lebo je to jediný najsilnejší dar, ktorý môžeme darovať my vám. Nikdy pred tým som o tejto relácii nepočul a ani ju nevidel. Modré z neba pred našimi dvermi. Prosil som o to Boha celú noc pred tým, aby sa niečo silnejšie ako len príbeh udialo. Udialo sa: Mohol som celému Slovensku povedať, aby poslali a posielali dobro od seba ďalej.
Nemáme viac materiálneho, ale ľudského. Nemáme viac peňazí, ale lásky a úcty. Nemáme nič, čo by nám mohol niekto závidieť. O všetko sa delíme aj s inými deťmi tak, ako to robíte aj vy doma. Máme jedlo a dočasnú strechu nad hlavou. Máme nových priateľov a novú rodinu. Máme jeden druhého.
Všetci sme rodinou.
(87 hlasov, priemerne: 4,79 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Introverti: 10 silných stránok "tichých" ľudí
Keď sa dieťa nevyvíja podľa tabuliek. Kedy spozornieť, že sa niečo deje?
Jesenné listy. Výtvarka pre deti
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
