Hľadači pokladov

Nie, nejdeme písať o žiadnej recenzii knihy z edície STOPY – i keď sa aj po rokoch čítajú skvele. Pátrali sme po rodine s deťmi, ktorá žije každú voľnú chvíľu s geocachingom – aby nám povedali, aké to je a či to stojí za to. Našli sme, ponúkame rozhovor s Máriou Schindlerovou, maminou štyroch detí. Ako už tušíte, rodina je celá „skeškovatená“…

Čo vlastne je geocaching?

Geocaching je hra, rozšírená nielen na Slovensku, ale po celom svete. Jej názov je zložený z dvoch slov – GEO – zem a CACHE – čiže poklad, ľudovo nazývaný „keš“ alebo „keška“ – teda preložiť by sme mohli názov hry ako „poklady v zemi“ alebo „zemské poklady“.

Je to niečo veľmi podobné hrám, ktoré sme mohli kedysi zažiť na mládežníckych táboroch, či už skautských, pionierskych a pod. , kedy nám animátori vopred pripravili v teréne nejaké skrýše, v ktorých bolo niečo uložené – či už odkaz, alebo nejaká vec a pod. a my sme hľadali podľa nejakého plánu, mapy či zašifrovaného odkazu trasu a umiestnenie týchto skrýš.  Pri geocachingu je to však oveľa jednoduchšie, pretože ako rodičia nemusíte tieto skrýše chystať sami, ale naopak, sami sa stávate tak trochu znovu deťmi, lebo hľadáte aj vy „cache“, rôzne kešky, ktoré pripravili iní, tiež účastníci tejto veľkej hry.

Každá skrýša takéhoto „pokladu“ má na internete svoju stránku, kde je popis miesta a súradnice GPS, podľa ktorých ju potom hľadači hľadajú. Geocacher – hľadač teda potrebuje na nájdenie mať GPS prijímač a prístup na internet. Skrýšu väčšinou tvorí vodotesná nádoba, v ktorej je ceruzka, zápisník – logbook a rôzne iné premety. Hľadač si pri nájdení môže čokoľvek zobrať, no zároveň niečo aj pridať, aby cache ostala naďalej aj pre ďalších hľadačov. Po nájdení je potrebné urobiť o tom záznam aj na internete a tým sa podeliť o zážitky s ostatnými. Samotný princíp hry je veľmi jednoduchý – každý, kto sa zapojí do hry, môže hľadať kešky a môže kešky taktiež zakladať.

Zoznam kešiek je na internete, kde sa dajú vyhľadať či už podľa lokality alebo obtiažnosti. Zvyčajne sa kešky zakladajú na miestach, kde si hľadajúci môžu zároveň niečo zaujímavé vidieť a  spoznať, napr. pri hradoch, pamiatkach, ale aj v mestách na námestiach a pod. Umiestnenie kešky je lokalizované podľa zemepisných súradníc – a tieto sa dajú vyhľadať na mape, alebo jednoduchšie pomocou GPS zariadenia. Dôležité je však kešku neprezradiť pred tými, ktorí o tejto hre nevedia – napr. ak hľadáte a nájdete v blízkosti nejakej zrúcaniny hradu, môžu byť vo vašej blízkosti iní turisti. Musíte preto skrýšu otvoriť a zapísať sa nenápadne, aby niekto po vás neprišiel a poklad „nevykradol“.

Čítať informácie o geocachingu na nete je ako byť v španielskej dedine. Vysvetlite nám význam základných slovíčok tohto športu či zábavy…

Žiadna španielska dedina 🙂 Základné slovíčka:

• cache – skrýša
• geocaching – zemepisná hra na hľadanie ukrytých skrýš
• GPS – zariadenie na určenie lokalizácie podľa zemepisných súradníc
• logbook – zápisník vložený v skrýši na záznam „odlovu“, pohybu predmetov v keške
• zalogovať – zapísať sa do zápisníka, dať záznam na internet
• in – out :– vložené-vybrané

O geocachingu sa stále veľmi na Slovensku nehovorí. Ako dlho už existuje takáto komunita?

Treba sa pozrieť na stránky geocachingu. My ich registrujeme cca 3 roky.  Ale zrejme sa táto hra rozšírila zároveň s používaním navigačných systémov – teda najmä navigácií fungujúcich na GPS v autách a navigáciách v mobiloch. Ale neviem, či je vhodné slovo „komunita“ – jednoducho, hru hrajú všetci, ktorí sú zaregistrovaní, majú viditeľnú svoju prezývku, ale nie sú ničím viazaní.

Nemusíte hrať vôbec, môžete skúsiť… intenzita hľadania či zakladania závisí od vás, nikomu sa nemusíte zodpovedať, nik vás nekontroluje. Očakáva sa len seriózny prístup – teda že dodržíte pravidlá hry a napríklad zapíšete sa vždy do zošitka, ktorý býva priložený ku pokladu v keške, zaznamenáte si na svoje konto ďalšiu nájdenú skrýšu, prípadne napíšete svoje pripomienky k navštívenej skrýši.

Kedy ste sa k tejto rodinnej aktivite dostali vy a akým spôsobom?

Podnet si pamätáme presne: prečítala som o skúsenosti jednej rodiny na českej internetovej stránke venovanej rodine a povedala som o tom najprv manželovi a neskôr príležitostne bratovi a jeho rodine. My sme našli prvé kešky tu v okolí a potom spoločne s bratom v lokalite ich bydliska a okolí. Zaujalo ma na článku, v ktorom som prvý raz o geocachingu čítala, práve to, že popísali skúsenosť stmelenia vlastnej rodiny, ktorá mala aj malé deti, aj dospievajúce deti.

Ako často idete na záťah geocachingu, máte nejaké obľúbené lokality?

Hľadať kešky ideme vždy, keď sa rozhodujeme ísť na nejaký výlet – ale dá sa to povedať aj opačne, že robme si výlet, keď máme chuť hľadať kešky. Väčšinou je to cez prázdniny, inokedy skôr v nedele… Závisí dosť aj od počasia, lebo nie všetky skrýše sú vhodné napr. v zimnom počasí, zvyčajne je to v ich popise aj uvedené.

A akosi to viac ťahá do prírody, keď svieti slniečko a vám sa nechce len tak sedieť doma. Takže teraz v zime máme „prázdniny“, ale v lete, na jar, aj v pekné slnečné jesenné dni sme hľadali takmer každý týždeň.

Obľúbené lokality – kdekoľvek… pre tých starších čím adrenalínovejšie a obtiažnejšie 🙂 – ako napr. hľadanie na vonkajšej strane hradieb starej trosky hradu… brodenie sa kdesi cez potok a v žihľave…

Máte štyri deti v rôznom veku – skúste teda dať tipy rodičom – začiatočníkom, ako urobiť prvé kroky a namotivovať deti, ktorým sa von veľmi nechce…

Prvým krokom bolo „skúsiť“. Či nájdeme. Či sa v tom budeme vyznať. Zistili sme počas tohto nášho zoznamovania sa s geocachingom, že nie všetky kešky sú rovnaké – napr. existujú aj tzv. „mysterious“ (tajomné) skrýše, kde vás súradnice nenavedú hneď na miesto kešky, ale napr. k nejakému miestu, kde zistíte, čo ďalej.

Napríklad v jednom meste sme sa takto dostali na námestie, kde sme mali spočítať čísla letopočtu uvedené na pomníku. Podľa tohto údaja sme doplnili ďalšie chýbajúce čísla a dostali sme ďalšie súradnice. Takto to šlo dokola, postupne sme prešli všetky blízke historické pamiatky a naša cesta sa skončila na miestnom cintoríne, kde sme pri hrobe básnika našli kúsok odtiaľ samotnú skrýšu. Konkrétne daná skrýša väčšinou obsahuje plastovú dózu, ktorá je vodotesne uzavretá (môžu však byť aj tzv. mikro kešky, napr. len obal od tuby z celaskonu a pod., alebo maxi kešky – napr. stará remoska), v ktorej nájdete zápisník a obsah kešky tvoria rôzne predmety.

Niekedy nájdete v keške putovný predmet, napr. mincu, na ktorej je vyrazené logo alebo znak toho, kto ju vložil – a ten niekto sleduje, kam sa jeho minca dostane. Ak teda napr. takúto mincu v skrýši nájdete, zapíšete, že ste ju vybrali a rovnako dáte vedieť, kam minca putovala – teda kam ste ju následne vložili.

Platí pravidlo, že si môžete niečo z týchto vložených vecí vziať, a namiesto tejto veci vložíte ďalšiu, približne v rovnakej hodnote alebo väčšej. Napr. vkladajú sa rozličné drobné veci, ako malé hračky, pero, prívesok, bižutéria, plastové zvieratká a pod.

My zas najčastejšie vkladáme „hand-made“ výrobky – či už vyrobené prívesky, korálkový náramok, nejakú ozdobu a pod. Malé deti zvyčajne čakajú práve na ten okamih, kedy zistia, čo keška obsahuje. Starší, ktorí už vedia pracovať s navigáciou, majú väčšiu radosť zo samotného hľadania… Ale aj tí, ktorí práve podľa GPS nehľadajú – zvyšok rodiny – usilovne hľadajú tam, kde počujú – „malo by to byť niekde tu – možno v okruhu 10 metrov.“

Jedna z prvých kešiek bola spojená s históriou blízkej dediny, k tomu zakladateľ kešky vymyslel príbeh a keškou bol starý hrniec plný dukátov – teda dukátmi boli tie veci v keške. S každou nájdenou keškou sa zvyšuje chuť. Niekedy sme sa vrátili na jedno miesto aj trikrát, keď sme kešku nedokázali nájsť na prvý raz. Niekedy hľadáte pár minút a niekedy hodiny… Keď sme napr. takto hľadali v okolí jednej z najstarších líp na Slovensku, chodili sme okolo daného miesta, ale jednoducho večer sme museli prísť domov… nedalo nám to a na tretí raz sme našli – ale to už aj s bratovou rodinou. Cez prázdniny deti počítali, koľko sa nám podarilo za jeden deň nájsť kešiek.

Teda stručne – veľkých baví hľadanie a to, že urobia radosť malým – napr. naša najstaršia dcéra vyrába korálkovú detskú bižutériu a vždy sa teší, keď niečo vloží a päťročnej sestre povie – môžeš si vybrať, čo sa Ti páči – pretože tá päťročná ešte, pochopiteľne, nevie sama vyrobiť nejakú vec.

Nevieme, či to platí pre všetkých… ale prvým krokom môže byť spoločná dovolenka, cieľ nejakého výletu konkrétne miesto – a potom dať dospievajúcim deťom do ruky GPS a nechať sa navigovať… pre tých menších mať pripravené v zásobe niečo do kešky (nie potraviny!)… jednoducho „ochutnať“ a zistiť, či vás to baví… Nemusí to byť zábava pre všetkých… ale určite je to lepšie, ako nekonečné hranie pc hier či pozeranie filmov a nuda…

Čo si z každej výpravy vaša rodina odnesie?

Peknú spomienku, že sme niečo niekde prežili spolu. Keď sa hľadá, tak nikto nefňuká, že ho už bolia nohy a chce ísť domov… Niekedy si odnesieme aj tú hmatateľnú vec z kešky, niekedy len dobrý zážitok… inokedy kúsok skúsenosti alebo poznania nových kútov Slovenska… Raz sme napr. hľadali kešku, ktorej zakladateľ vopred upozorňoval, že táto cache nie je klasická – vklad a výber – ale prosil, aby každý, kto ju navštívi a nájde, dovnútra vložil pohľadnicu miesta, odkiaľ pochádza. Takže nájdete zbierku pár pohľadníc s podpismi, prípadne popisom miesta.

A myslím, že z každej takejto výpravy si odnášame trochu viac stmelenú rodinu… radi spomíname na hľadanie, osobitne tých skrýš, ktoré boli založené naozaj na nejakom peknom mieste, alebo tých, ktoré sa nám spájajú s osobitnými zážitkami.

Neviem, či si neodnášame už aj miernu závislosť, pretože medzi znaky závislosti podľa skúsených patrí napr. to, že:

• plánujete prázdniny podľa množstva kešiek v okolí,
• zbierate krabičky rôznych tvarov a veľkostí, pretože „Raz z toho bude dobrá krabička na kešku!“
• keď vám cesta, ktorú normálny človek zvládne za 2 hodiny, trvá 13 hodín, ale máte 20 nových kešiek!
• prvá vec, ktorú balíte na dovolenku, je GPS 🙂

Za rozhovor a návnadu na pohyb s radosťou a adrenalínom ďakuje Mária Kohutiarová.

foto: isifa.com