Ľubica Noščáková: Máme nastavenú normu “normálnosti” a deti sa musia prispôsobiť

Ako je na tom súčasné slovenské školstvo v otázke inklúzie?

Naozaj veľmi zle. Neviem, ako by som to mohla priblížiť. Inklúzia znamená prijatie. V plnom zmysle tohto slova. Pozrime sa na kontext – jeden učiteľ v triede a všetci žiaci majú postupovať rovnako, v rovnakom čase poznať rovnaké veci, napríklad že zajtra budeme všetci vedieť všetko o podstatných menách.

Máme nastavenú normu “normálnosti” – kedy čo vedieť, a podľa toho, či v danom čase už dané veci ovládame, sme hodnotení známkami. Je jasné, že o prijatí nemôže byť ani reč. Jednoducho sa deti musia prispôsobiť, a ak je to mimo ich sily, tak sú hodnotené nedostatočnou.

Tento kontext, už vo svojom základe akúkoľvek odchýlku od normy trestá zlými známkami, ktoré deti berú a prijímajú ako svoje osobné hodnotenie (som hlúpy, nemožný). Je jasné, že slovenské školstvo nie je na inklúziu detí pripravené vôbec. Inklúzia totiž nie je “začlenenie do kolektívu”. Inklúzia znamená, že naše školy sú pripravené pre všetky deti.

Škola má problém s bežnými, nie ešte trochu inými deťmi

Takže na nesprávnu inklúziu najviac doplácajú deti?

V súčasnosti často čítam o rôznych spôsoboch vzájomného šikanovania detí na školách. Píšu o nich zúfalí rodičia. A nehovoríme o jedinečných, iných deťoch. Šikanované, teda omnoho viac než len neprijímané – sú aj bežné deti.

Často len tak. Tieto správy ukazujú, že sociálne interakcie majú od inkluzívneho nastavenia – schopnosti prijímať a akceptovať, že sme každý iný – poriadne ďaleko. Môžeme sa len domnievať, či je to vďaka nastaveniu učiteľov, ktorých každá inakosť a jedinečnosť vyrušuje, a tak si pomáhajú tlakom kolektívu na jednotlivca.

Moja dcéra napríklad chodievala istý čas zo školy neskoro, alebo nenajedená, lebo nestíhala obed. Jedna učiteľka si nevedela rady so žiakmi, ktorí vyrušovali, a tak nechávala po škole celú triedu.

Nech si to deti vybavia s “vyrušovačmi”, lebo sú spoluzodpovední ako kolektív, no trieda musí prebrať učivo. Ak to nestíhajú kvôli dvom či trom, ostanú po škole všetci. Viete si domyslieť, k čomu takéto jednanie vedie.

Inklúziu potrebujú všetky deti

S akými najčastejšími problémami prichádzajú deti, ktoré potrebujú inklúziu?

Inklúziu potrebujú všetky deti. Človek je sociálna bytosť. Je veľmi ľahké prijímať v triede deti, ktoré počúvajú a nasledujú inštrukcie, spolupracujú. Otázka je, koľko takých detí v triede mám a koľko pribúda “tých iných”. Inklúziu potrebujú všetci, vrátane učiteľa. Naším východiskom je, že každý z nás je iný, a je to tak v poriadku.

Žiaľ v tom, ako je zatiaľ nastavená väčšina škôl a učiteľov, je problémom u deti aj to, čo by ním byť nemalo. Napríklad to, že je dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia – to nie sú len deti, ktoré žijú v chudobe, ale aj tie, ktoré sú zahltené vecami, technikou, chýba im ozajsný sociálny kontakt.

Problém majú aj deti s vývinovými poruchami učenia, deti s PAS, poruchami sústredenia, hyperaktivitou, hypoaktivitou… keď začneme vymenúvať, uvedomíme si, že detí s problémami je oveľa viac než detí bez problémov.

Existuje škola, v ktorej sa inklúzia zadarila?

Keď som učila na vidieku, do školy prichádzal skoro ráno chlapec, nazvime ho Erich. Chodil s mamou z “neďalekej” usadlosti vzdialenej 5 kilometrov. Nemali elektrinu, vodu mali zo studne. Mama sa snažila, aby bol vždy čistý a mal úlohy.

Často som chodievala do školy skôr kvôli nemu. Od rána stával pred školou a mrzol, lebo mama odchádzala ranným autobusom do mesta za prácou. Poobede chodil pešo sám na usadlosť, lebo bolo treba obstarať zvieratá.

Ku koncu prvého ročníka toho Erich vedel málo. Pedagogická rada mi odporúčala nechať ho opakovať ročník, ja som však vedela, že by to nepomohlo. Mesiac pred koncom školského roka dostala mama prácu ako pomocná sila v Nemecku a zo dňa na deň odišla aj so synom.

Bolo mi Ericha ľúto – z ničoho nič v škole, kde nerozumie ani slovo. Ostala som s nimi v telefonickom kontakte a dostávala zaujímavé správy o tom, že ho škola baví a ako napreduje. Vrátil sa ako piatak. V Nemecku neprepadol ani raz, bol dvojkár s pár trojkami.

Ako na to? Neviem. Ak niekto vie, čo je inklúzia, tak škola, kde sa Erich ocitol. Ako to urobili? Jednoducho. S tímom odborníkov nastavili podporu a čuduj sa svete, Erich vďaka tomu dosahoval úspech a napredoval.

Čo bráni nášmu školstvu v takejto inklúzii?

U nás sme namiesto reálnej pomoci všetci odborníkmi. Takého Ericha len nechali prichádzať do triedy a odchádzať, a hodnotili ho na základe toho, čo vedel. Bez ohľadu naňho samotného. Nechali ho byť súčasťou triedy a systému, kde nemohol byť úspešný.

Príkladom nepochopenia inklúzie bol pre mňa rozhovor s pedagógom z Nového Zélandu. Učitelia mu rozprávali, ako kvôli inklúzii vybudovali pre dieťa na vozíku nájazdovú rampu, aby mohol chodiť do triedy na vyvýšenom prízemí aj von cez prestávky. A aké je otravné, že teraz musia rampu strážiť, aby ju ostatné deti nerozbili, lebo sa na nej chcú všetci blázniť. Otázka bola, ako sa také veci riešia na Novom Zélande.

Učiteľ tomu nerozumel. Ukázalo sa, že v ich a našom nastavení inklúzie je priepastný rozdiel. Prečo vyčleňujeme vozíčkara tým, že rampa je jeho? Veď všetko patrí všetkým. Decká sa bláznia na rampe? Výborne! Znamená to, že vozíčkar a jeho svet sú bežnou súčasťou sveta ostatných. O to predsa ide, nie?

Ako môže učiteľ prekonať obavy, možno aj hnev, na dieťa, ktoré vyrušuje či nezapadá do kolektívu?

Ak je na to sám, čo je v štátnych školách bežné, a nemá podporujúcich kolegov, je to ťažké. Dokázať spracovať frustráciu v priamom prenose za účasti 25 žiakov je náročné.

Jednak to chce veľkú pedagogickú zručnosť nastaviť v triede pracovnú atmosféru a nechať deti zažiť pocit z dobre vykonanej práce. Musíme to robiť tak, aby bol aj “vyrušovač” súčasťou triedy a procesu. V našej škole máme naozaj podporu – máme metodičku, ktorá nás učí, ako na to. 

Priamo na škole existuje podpora odborného tímu – špecálnych pedagógov, psychológov, asistentov- a vopred dohodnutý postup ako na to, keď dieťa spôsobuje, že ostatné nemôžu pracovať.

Ako môže inklúzia so živým dieťaťom fungovať v praxi?

Raz som do triedy dostala prváka, nazvime ho Janko, ktorého už raz vrátili do škôlky, lebo vyrušoval. Všetci ma upozorňovali, že je to chodiaca katastrofa, stále niečo vymýšľa, všetkým strpčuje život, a trpí ľahšou formou mozgovej obrny, pre ktorú ho mama rozmaznáva.

Janko nastúpil do triedy a každú chvíľu niečo vyviedol. Po čase som bola v jeho blízkostii stále v strehu. Asi po mesiaci sme dostali novú vychovávateľku v školskom klube. Tá za mnou jedno poobedie prišla a vraví mi: “Všimla si si, aký je Janko úžasný?”

Ako to?

Hovorila mi, ako zachytila, že sa nám stále otvárali dvere. Janko má problémy s chodením, tak upevnil špagát o dvere a pripevnil mi ho ku katedre, aby som nemusela behať ku dverám a neunavila sa. Ako… a vyložila mi ďalších 10 príkladov jeho zlepšovákov.

To dieťa bolo naučené šetriť sily a chcelo to dopriať aj nám. A my sme to nevideli! Zato ono videlo našu frustráciu a hnev, a ani sa nesnažilo vysvetliť nám, o čo išlo. Zo dňa na deň sa rozmazaný Jano zmenil na úžasného vynálezcu.

Všetci chceli vidieť čo vymyslel a tvoriť spolu s ním. Dieťa bolo to isté – náš pohľad sa zmenil. Dnes má Janko vyštudovanú STU a je úspešný. Kto vie, ako by to bolo, keby neprišla nová vychovávateľka s novým pohľadom na jeho aktivity?

Ľubicu Nosčákovú zo základnej školy Narnia budete môcť počuť aj na konferencii Ohýbaj ma, mamko.

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...