Ako vyzerá svet profesionálnej gymnastiky? “Obrovský chaos a neprávosť,” hovorí jedna z najlepších českých gymnastiek Monika Míčková.
Patrila medzi českú gymnastickú špičku. V 25. rokoch ukončila kariéru a začala sa venovať začínajúcim gymnastkám. Organizuje workshopy GymGym, kde odovzdáva dievčatám svoje nadšenie, skúsenosti a lásku ku gymnastike.
Nedávno verejne priznala, že gymnastický svet má aj svoje temné zákutia. Vyštudovala odbor regenerácia a výživa v športe na Fakulte športových štúdií na Masarykovej univerzite v Brne, ktorý veľmi ovplyvnil jej terajšiu prácu.
Monika Míčková si vás získa svojou úprimnosťou, nadhľadom a odvahou zmeniť budúcnosť modernej gymnastiky.
Patríte medzi najlepšie české gymnastiky, o vlások vám unikla účasť na olympiáde. Ako taký úspech poznačí mladé dievča v čase dospievania?
V zásade to so mnou nič neurobilo. V období aktívnej kariéry som si nikdy nemyslela, že som úspešná. Beriem to tak až teraz, s odstupom času, ale aj tak svoje výsledky nevnímam ako nejaký veľký úspech.
V Česku som síce bola niekoľko rokov najlepšia, ale v zahraničí vysnívané úspechy neprichádzali. A pretože som jazdila výlučne na zahraničné súťaže, mala som pocit, že sa mi nedarí, že nie som dosť dobrá. K tomu veľmi prispeli aj reakcie trénerov a okolia na moje výsledky.
Nedávno ste poskytli médiám otvorený a úprimný popis, ako funguje profesionálna príprava mladých gymnastiek. Z vašich slov behal mnohým mráz po chrbte. Prečo ste sa tak rozhodli?
Tých dôvodov je viac. Je to veľmi chúlostivá téma. Asi rok som zvažovala, či o svojich skúsenostiach chcem verejne hovoriť, alebo nie.
Začínali ma však žiadať o radu rodičia, ktorým sa nepáčil prístup trénerov: deti síce fyzicky zlepšovali, no psychicky na tom boli stále horšie. Pýtali sa ma, či to všetko musia znášať, a ako som to zvládala ja.
Moja prvá odpoveď bola, že sme si tým prešli všetky. Že je veľmi dôležité, aby svoje dcéry o to viac chválili a povzbudzovali doma, brali ich medzi priateľov a rodinu, že sa o to viac musí vytvárať skvelé rodinné zázemie.
Potom som si ale uvedomila: čo im to vlastne radím?! Premýšľala som nad sebou, nad tým, ako som to všetko vnímala, ako sme to vnímali vlastne všetky. Uvedomila som si, že to, čo sa deje, vôbec nie je správne, že sa s tým už musí niečo urobiť. Bol mi úzko len z toho pocitu, že si niekto prechádza tým istým, čo kedysi aj ja, a že sa tie dievčatá nemajú ako brániť.
Rozhodla som sa, že by sa o celom systéme malo začať verejne hovoriť. Ja už o tom hovoriť môžem, som z toho vonku, už mi nič nemôžu. Ide hlavne o terajšie gymnastky a nasledujúce generácie, vlastne o budúcnosť gymnastiky ako takej.
Tento nesystém a jednanie s dievčatami sa za celú dobu mojej dlhej kariéry nezmenil, a sám od seba sa ani nezmení. Musíme s tým urobiť niečo my – bývalé gymnastky – terajšie trénerky. Problém je, že väčšina gymnastiek, hneď ako môže, od gymnastiky utečie.
Aká je teda odvrátená strana gymnastiky, ktorú diváci nevnímajú?
Je to v prvom rade neprofesionálna a celkovo nekomplexná príprava, fyzické a psychické preťažovanie. Obzvlášť veľký je psychický tlak na postavu gymnastky, absolútnu disciplínu a maximálny výkon. Veľmi zlé sú aj vzťahy medzi jednotlivými trénerkami a oddielmi. Aj malým deťom sa nadáva. Napríklad preto, že cvičia zle, lebo sú tučné.
Veľmi zlý je aj prístup tréneriek k deťom. Nie je to tak vo všetkých oddieloch, ale tam, kde som bola ja, nie sú gymnastky rovnocenné trénerom. Je to ako na vojne. Gymnastky musia poslúchať a prekonávať sa za každých okolností. Ide o výsledky, nie o dievčatá.
Nikto nerieši to, čo gymnastka prežíva, či je v poriadku. Samozrejme, na tréningu musia byť pripomienky. Ide však o to, akou formou sa podávajú. Okrem toho, môžete kričať pekne a môžete kričať škaredo.
Čo hovoria rodičia na námahu, dril a vyčerpanie, ktoré ich deti podstupujú?
Rodičia vedia veľa, ale všetko rozhodne nie. Moja mamina samozrejme vedela, že trénujem dvakrát denne, ako dlho trénujeme. Do určitého veku som jej rozprávala, ako tréning prebiehal, ale neskôr to už toľko neriešite s rodičmi, skôr s ostatnými dievčatami. Navzájom sme si pomáhali, alebo sa z toho smiali.
Mamina bola dlho na strane trénerov. Sama tancovala, poznala dril vrcholového športovca. Jej trénerka bola prísna a veľa vyžadovala, nikdy jej ale nenadávala a neponižovala ju, ani na tréningu, ani na verejnosti.
Ak sa mamina niekedy pred mojou trénerkou zmienila o tom, či nám to či ono povedala, tak nám trénerka vynadala, prečo si doma sťažujeme, keď ona pre nás robí všetko. Mamina trénerom verila strašne dlho, v podstate celú moju kariéru, čakalo ju preto obrovské sklamanie. Posledné tri roky sa mi len ospravedlňovala a prosila ma, nech už skončím.
V zásade sa však ani ako rodič nemôžete ozvať, pretože by sa to podpísalo na deťoch. Musíte proste držať ústa a krok. Je to dobrovoľná nesloboda a bezprávie, ale keď to vaše deti baví…
V jednom rozhovore ste priznali, že s gymnastikou úzko súvisí aj anorexia a bulímia. Sú tieto čísla vysoké, alebo ide o ojedinelé prípady?
Zhruba od 14 do 18 rokov sme s dievčatami vyskúšali všetko možné. Diéty, nejedenie a potom prejedanie, preháňadlá, zvracanie (to mi našťastie nikdy nešlo). Na tréningoch sme sa balili do igelitu, aby sme viac vypotili, alebo sme pili čo najmenej.
Večer sme si dávali horúci kúpeľ, aby sme sa vypotili a boli ľahšie. U ničoho som našťastie nezostala príliš dlho. Neviem, aké veľké je to číslo, ale po vydaní spomínaného článku mi napísala asi stovka gymnastiek. Všetky si prešli, alebo si prechádzajú problémami s váhou.
Je ľahké skĺznuť k anorexii či bulímii, keď každý deň počúvate, že ste tučná. Po čase si to začnete aj myslieť. Bohužiaľ to bolo vždy len o čísle na váhe, nie o telesnom zložení. Keď od nás trénerky chceli, aby sme ráno prišli s váhou, akú sme mali večer predtým, znamenalo to nejesť, večer sa vypotiť, alebo to obísť inak.
Čo ste ako gymnastka robili, aby ste si udržali ideálnu hmotnosť?
Pred večerou aj po večeri som sa vážila, aby som vedela, koľko som počas jedla pribrala. Potom som si obalila nohy potravinovou fóliou a šla na rotopéd, zabehať si, alebo si dala horúci kúpeľ a dúfala som, že niečo vypotím. Keď som mala ráno dobrú váhu, naraňajkovala som sa normálne.
Ak váha nebola dobrá, vzala som si nejaké jedlo so sebou, nepila som, a až po rannom vážení som šla do šatne a hodila do seba raňajky. Na rannom tréningu som už automaticky veľa pila, aby som toľko nevypotilla a mohla sa na obed normálne najesť.
Keď som začínala, mali sme na tréningoch úplne zakázané piť. Tréningy trvali štyri hodiny. To hovorí asi za všetko. Pila som len z kohútika, keď som šla na toaletu. Pretože som kvôli tomu začala mať strašné migrény, vložila sa do toho mamina a povedala, že ak nebudem piť, končím. Našťastie sa do toho zapojilo viac rodičov, takže to dobre dopadlo.
Ja samozrejme racionálne viem, že tučná nie som. Aj tak sa tak niekedy cítim a nikdy asi nebudem úplne spokojná so svojou postavou. Strážim si váhu, aby som veľmi nepribrala. Dnes sa už našťastie nevážim dvakrát denne. V tomto smere som na seba pyšná. Najväčší podiel má na tom môj manžel, ktorý mi každý deň opakuje, že som tá najkrajšia žena, akú kedy stretol.
Čo povestné športové zranenia?
Často som šla na preteky so zranením. Bolo to pre mňa už také bežné, že som príliš nedomýšľala, kam až by to mohlo zájsť. So zápalom v ruke som súťažila v podstate celú sezónu. Keď bolo najhoršie, musela som ísť na injekciu, pretože by som to nezvládla. Myslela som, že inak to nejde.
Na preteky som musela, na liečenie nebol čas. S boľavým priehlavkom som cvičila dva mesiace. V noci som sa budila s bolesťami, ráno som to horko-ťažko rozchodila. Aj tak som šla na tréning, a po tréningu nohu ťahala za sebou.
Po čase som si na bolesť zvykla a fungovala s ňou. Až po dvoch mesiacoch mi našli únavovú zlomeninu a natrhnutý väz. Doktor mi zakázal súťažiť, pretože by mohlo dôjsť k zlomenine.
Vtedy som súťažiť chcela, pretože som s tým trénovala už dva mesiace. Povedala som si – ide o jeden deň, jedny preteky. Nech šlo o akékoľvek zranenie, bála som sa, aby ma to nezačalo bolieť tak, ako sa to stávalo v tých najhorších prípadoch.
S gymnastikou ste začali ako malé dievča. Čo vám tento šport dal a čo vzal?
Gymnastika mi vzala slobodu: slobodu prejavu, aj osobnú slobodu. Nemohla som sa vyjadriť, ak sa mi niečo nepáčilo, na súťažiach som sa s nikým nemohla rozprávať, tréneri nám kontrolovali facebook aj instagram, volali do školy, či tam chodím, volali mojej mame a sťažovali si, môjmu bývalému priateľovi, aby ma kontroloval, manželovi, aby ma v jedle strážil…
Prišla som o možnosť rozhodovať sama o sebe, o čas strávený s rodinou, zdravé sebavedomie a psychickú pohodu. Zostali mi zdravotné následky.
Vďaka tomu, že som v gymnastike vydržala tak dlho, som spoznala svojho manžela, čo beriem ako satisfakciu za všetko. Práve kvôli gymnastike som sa rozhodla študovať regeneráciu a výživu v športe. Trúfam si povedať, že tento odbor mi otvoril oči a dal odborný pohľad na to, ako by to vo vrcholovom športe malo vyzerať.
Vďaka gymnastike som precestovala celý svet, spoznala veľa športových osobností, vystupovala som na mnohých plesoch a akciách, získala som ocenenia, vyhrala veľa súťaží. Naučila som sa prekonávať samu seba a vážiť si maličkosti.
Kariéru ste skončili ako 25-ročná. Čomu sa venujete dnes?
Organizujem workshopy pre mladé gymnastky od 8 do 14 rokov a chodím trénovať do klubov, ktoré o to majú záujem, po celom Česku. Už dávno som si vravela, aké by bolo fajn, keby medzi sebou jednotlivé kluby a tréneri spolupracovali, ale to je momentálne nadľudský výkon. Preto som chcela urobiť niečo výhradne pre gymnastky.
Vymyslela som sústredenie, vlastne také trénovanie hrou, kde sa snažíme dievčatá motivovať. Chceme, aby ich gymnastika bavila, našli si nové kamarátky, odreagovali sa od tréningového stereotypu, dobre si zacvičili a naučili sa nové veci.
Pre mňa samu je to nový typ tréningu, takže sa na to veľa pripravujem. Na tento projekt som oslovila štyri bývalé reprezentantky, všetky to s nadšením prijali.
Čo workshopy GymGym prinášajú gymnastkám?
Workshopy sa volajú GYMnastky GYMnastkám, pretože v nich my, bývalé gymnastky odovzdávame skúsenosti a lásku ku gymnastike mladým gymnastkám. Jazdia za nami dievčatá z celej Českej Republiky, už u nás boli aj gymnastky zo Slovenska.
Trénerský tím momentálne tvorí päť bývalých reprezentantiek ČR: Anna Šebková, Nataly Hamříková, Kateřina Gerychová, Andre Kheilová a ja. Na workshope máme zariadený pitný režim, desiatu od značky Inkospor.
Záleží nám na pozitívnej a priateľskej atmosfére. Dievčatám hovoríme, aké sú šikovné, chválime ich, keď sa im niečo podarí a povzbudzujeme ich. Cez prázdniny pripravujeme päťdňové workshopy, a to je pre nás všetky obrovská výzva.
V čom ste ako trénerka iná?
Najmä v prístupe. Zdá sa mi, že každý rieši len výsledky, rýchly úspech a výlučne tréningy. Nemyslí sa na komplexnú prípravu- regenráciu, výživu a psychickú pohodu.
Na samotné gymnastky sa zabúda. Baví ich to? Majú z toho radosť? Majú motiváciu? Dostatočne dobré zázemie? Pretože ja som zažila hlavne negatívnu motiváciu a psychické vydieranie, stačí ak niekto zvýši hlas alebo zanadáva, hneď sa začnem cítiť stiesnene a nemôžem sa poriadne nadýchnuť. Ak je to nasmerované k malým gymnastkám, je mi úplne zle, pretože si spomeniem na seba.
Ja sama momentálne nemám žiadne ambície ako napríklad vyhrávať preteky, mať zverencov v reprezentácii. Chcem pomáhať ostatným, odovzdávať terajším gamnastkám skúsenosti a robiť im radosť. Snažím sa o pozitívnu atmosféru a prístup na tréningu.
Verím, že v dobrej atmosfére a s komplexnou prípravou síce úspech nepríde hneď, ale až príde, bude o to väčší. Naviac, ak dievčatá budú gymnastiku milovať, vydržia dlhšie, dosiahnutých úspechov môže byť o to viac a budeme mať aj viac trénenrov. A nebudú si z gymnastiky odnášať psychické a zdravotné následky.
Čo by ste mi ako mame odporúčali, keď za mnou príde dcéra s tým, že chce byť gymnastka?
Myslím, že je jedno, či chce byť gymnastkou, baletkou, plavkyňou alebo atlétkou. Je dôležité dbať o dobré zázemie, zdravú výživu, regeneráciu, psychickú pohodu a kvalitného, dostatočne erudovaného trénera. Kontrolujte, či je spokojná, niečo ju netrápi.
Myslím, že je dobré mať ako rodič prehľad o tom, čo daný šport obnáša, aby sme vedeli, že je všetko tak, ako má byť, alebo aby sme vedeli zasiahnuť, ak to inak nejde.
(9 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Vianočné vinše
Deti vyrastú, odídu a zoberú si so sebou našu mapu
Hádanky o zime a snehu
OČR počas Vianoc
Je vzácne, že o tom niekto takto otvorene hovorí, vlastne aj to, že to takto vníma… Snáď jej postoj zmení ” nepríjemnú vojenčinu” na pekné zážitky zo športu tak, ako by to malo byť.