Škola z pohľadu učiteľa

Ak sa človek preklikne na naše fórum do témy učiteľky, pedagogičky, vychovávatelia, okrem pokojnej atmosféry, aktuálnych tém a fundovaných odpovedí si hneď všimne nosné postavy tohto rozprávania: jednou z nich je aj Aanka, ktorá súhlasila s rozhovorom o svojom učiteľovaní, o učiteľstve, škole, deťoch a všetkom čo k tomu patrí. Bodaj by takých učiteľov bolo viac…

Koľko rokov už učíš a prečo, čo je tvojou motiváciou?

Učím 15 rokov na obchodnej akadémii. Pokiaľ sa pamätám, vždy som chcela byť učiteľkou, je to moje vysnívané povolanie a mám ho rada. Baví ma učiteľovanie, práca s mládežou, napĺňa ma to všetko a môžem sa realizovať odborne aj ľudsky.

Pesimisti hovoria, že vážený status učiteľa je za horami – dolami. Je to tak?

Myslím, že je to sčasti tak. Kedysi bol učiteľ v spoločnosti váženou osobnosťou, ktorej slová a postoje mali svoju váhu. Dnes je to jedno z povolaní, ktoré vyžadujú vyváženú osobnosť – odborníka aj človeka. Je to veľmi náročné, človek, ktorý si toto povolanie neskúsil, to možno pri laickom pohľade ani nevie posúdiť. Neviem, čo je príčinou, že status učiteľa klesol…  Alebo možno neklesol, len ľudia sa v tejto uponáhľanej dobe nad niektorými vecami nezamýšľajú, zameriavajú na veci, ktoré sa ich života bytostne viac dotýkajú.

Školstvo zažilo v posledných rokoch búrlivé pokusy o reformu. Bola to skutočne zmena a dobrá? Pomohla?

Prvotný zámysel bol dobrý. Bolo treba v školstve veľa vecí zmeniť, urobiť školy pokrokovými, modernými, ktoré by ľuďom nezväzovali krídla. Žiaľ, zmeny sa dotkli len povrchu, nie podstaty. Veľká kampaň a reklama, že učitelia idú učiť po novom a vyučovanie sa otočí o 180° bola nafúknutá bublina. Podstata ostala nezmenená, školy nedostali kompetencie, cieľové požiadavky na žiaka sa nezmenili, materiálne zabezpečenie mizerné. Škoda, veci boli urýchlené a nedotiahnuté do konca…

Aké problémy a výzvy vidíte ako priestor na zmenu vy, učitelia – ste tam dolu a žijete tým…

Toho je veľmi veľa. Skúsim tým najdôležitejším. Ak chcem robiť zmenu, musím si vytýčiť ciele, načrtnúť a premyslieť cestu k týmto cieľom a vytvoriť podmienky. Ciele a podmienky zmenené neboli, k čomu teda hľadať novú cestu???  Ak chcete konkrétne, zmenila by som cieľové požiadavky na žiaka, nepchala by som do škôl politiku a vytvorila tak priestor pre šikovných ľudí. Zabezpečila učebnice a materiálne vybavenie pre školy. V neposlednom rade by som zrušila jednotnú maturitu pre všetky typy škôl, posilnila právomoci riaditeľov škôl (teraz o všetkom rozhoduje zriaďovateľ), odbúrala byrokraciu… a veľa, veľa iných vecí.

Nový minister školstva chce riešiť situáciu, napríklad debyrokratizáciou školstva. Mnohí ani netušia, čo všetko musia učitelia a školy vypísať.

Je to pravda. Keď porovnám čas pred 15 rokmi (keď som začínala učiť) a súčasnú školu, papierovačiek je asi o 300% viac. A to máme dobu počítačov! A asi by sa verejnosť čudovala, samotné učenie v triede je len tretina práce učiteľa.

Čo z vyhlásení ministra, resp. z jeho už urobených krokov vidíš ako potrebné a dobré? Je to  zvláštne, ale neprešla ani Planéta vedomostí, mnohé školy len mávli rukou nad možnosťou začať vyučovanie o 9.00 ráno. V čom je problém?

Planéta vedomostí, presunutie začiatku vyučovania či tretia hodina TV do týždňa sú možno najmenej podstatné veci, nad ktorými by sme sa mali zamýšľať. Je fajn, že pán minister komunikuje, že si naše pripomienky vypočuje. Žiaľ, on sám nie je pedagóg, tie problémy, s ktorými sa potýkame, sú hlbšie.

Školám dlhodobo chýbajú učebnice a mnohé z tých, ktoré sú, sú slabé či pochybné. Čo to so sebou nesie v praxi a čo s tým?

Verejnosť už určite počula o tvorbe školských vzdelávacích programov a tvorbe plánov na začiatku každého šk. roka. V nich učiteľ naplánuje výuku predmetu hodinu po hodine, stanoví ciele a hodnotenie predmetu. Bez kníh si plány učiteľ načrtne podľa seba a keď prídu knihy, učiteľ  plány prerába znova. Ale to nie je ten najpodstatnejší problém. Bez kníh má učiteľ dve možnosti: buď namiesto učenia diktuje na hodine poznámky (diktovanie poznámok nie je učenie), alebo vo voľnom čase po skončení práce prepisuje učivo a vytvára materiál svojpomocne. Niekedy je ale problém materiál nakopírovať pre žiakov, lebo tonery a papiere niečo stoja…

Učitelia podpisujú petíciu, 13. septembra sa konalo protestné zhromaždenie. Ako vidíš reálne možnosti úspechu petície?

Úspech petície vidím predovšetkým v tom, že sa učitelia konečne zmobilizovali. Že dokázali osloviť verejnosť a spojiť svoje sily v boji za niečo nové a za svoje záujmy. Či sa jednotlivé požiadavky petície budú realizovať, to je na rozhodnutí vlády. My sme však dali jednoznačne najavo, že potrebujeme zmenu a sme jej hodní.

Hovorí sa o dobrých a zlých učiteľoch – skús byť pravdivá a povedať, ako to vlastne je. Sú všetci učitelia ľudia na pravom mieste, zapálení pre vec? Ako má vlastne vyzerať dobrý učiteľ?

Byť dobrým učiteľom nie je ľahké, nik nie je dokonalý a presne tak, ako je to aj pri ostatných povolaniach, niekto túto prácu zvláda lepšie, iný horšie. Ak chcem byť spravodlivá, musím pripustiť, že sa na každej škole nájde učiteľ, ktorý (podľa mňa) nespĺňa osobnostné či profesijné predpoklady. Tento problém ale musia vidieť a riešiť riaditelia škôl.

Pre mňa je pravý učiteľ prirodzenou autoritou. Nemusí zvyšovať hlas preto, aby ho ostatní počúvali. Dôveruje žiakom a oni jemu. Pripustí svoju chybu a nebojí sa ukázať, že je človek. Nevyvyšuje sa a svoju prácu robí s láskou. Dobrý učiteľ si udržiava nadhľad a hľadá to, v čom je žiak dobrý, nie naopak. Dobrý učiteľ stále študuje, snaží sa ísť s dobou, chápať ju a prijímať zmeny. 

Aké sú tvoje skúsenosti s rodičmi detí? Myslíš, že ich potenciál je v škole dostatočne využitý?

Nikdy by som si nedovolila globalizovať. Rodičia sú rôzni. Mnohí sú strašne zlatí, podajú pomocnú ruku, zaujímajú sa o dianie a aktivity školy a svojho dieťaťa. Učitelia sú vďační za takýchto rodičov. Len vtedy, ak rodič a učiteľ spolupracujú a ťahajú za jeden povraz, bude mať ich slovo u dieťaťa patričnú vážnosť. Inokedy vidíme rodičov raz za štyri roky (na stužkovej), alebo len ak dieťaťu hrozí zlá známka či postih. Je to škoda pre ich dieťa.

No a nakoniec: sú deti skutočne horšie ako kedysi? Čo ty ako vychovávateľ a pedagóg vidíš ako chýbajúci prvok v ich výchove?

Nemyslím si, že by boli deti horšie. Sú iné, ako boli. Myslím si, že v mnohých veciach sú samostatnejšie a majú zručnosti a prehľad, ktorý nás niekedy prekvapí. Je smutné, že sa často krát potĺkajú svetom sami. Rodičia na ne nemajú toľko času. Deti nie sú zvyknuté rozprávať sa, komunikovať ani riešiť problémy. Nie sú vedené k tomu, aby sa venovali zmysluplným aktivitám, niekedy ani nie sú podporované, aby si rozvíjali svoj talent. Takže v prvom rade vidím problém v tom, že rodiny prestávajú plniť túto svoju základnú funkciu.

Aanka, ďakujem za rozhovor, nech ťa učiteľovanie baví a Tvojich študákov s tebou.