Alexandra Mamová (30) si ešte pred narodením dvojičiek Ninky a Elišky splnila medicínsky sen. Ako mladá lekárka sa šesťkrát zúčastnila humanitárnych projektov v Keni, Etiópii a Južnom Sudáne, kde okrem iného pomáhala privádzať na svet deti.
Ako vyzerá lekárska prax v jednej z najzaostalejších častí sveta a dajú sa pôrody na Slovensku a v Afrike porovnať?
Ako sa mladá lekárka dostane do Afriky, aby pomáhala a zachraňovala životy?
Túto otázku som pre rôzne médiá zodpovedala už veľakrát a preto úplne neverím, že to ešte niekto chce čítať:)
Ale budiš. Na medicínu som išla už s cieľom vycestovať na misie do rozvojových krajín, preto som sa vlastne stala lekárkou. Preto som už počas štúdia na univerzite začala hľadať možnosti, ako sa tam dostať. A keďže náhodou v tom čase hľadali niekoho, kto by robil program pre podvyživené deti v Etiópii, prihlásila som sa. Treba ale povedať, že veľký podiel na mojom prvom vycestovaní mala moja škola, pretože ma bez váhania uvoľnili a umožnili mi tak plniť si sny. Bez podpory v škole aj v mojom vtedajšom zamestnaní by som to nikdy nemohla absolvovať.
Už počas školy som sa teda zúčastnila niekoľkých projektov a potom po škole to bolo len logické vyústenie celej cesty. Avšak po škole už so mnou nebol nikto skúsenejší a bol to trošku krst ohňom. Prvýkrát som sa ocitla na projekte úplne sama, vo veľmi odľahlom prostredí, bez možnosti ventilovať sa priamo. Preto aj vznikol blog, na ktorý som si zážitky pravidelne spisovala.
Riešili ste počas lekárskej praxe v Afrike aj pôrody?
Moje vzdelanie je lekár bez špecializácie. Pracovala som rok na chirurgii, a tiež na gynekológii. Gynekológii a pôrodníctvu som sa venovala aj v Južnom Sudáne. V sudánskych nemocniciach to ale nefunguje tak, že sa venujete len niečomu. Primárne som mala na starosti pôrodnicu. Ale keď bola potreba, riešila som maláriu, vysoký krvný tlak, infekcie aj detských pacientov. Takisto som robila menšie aj väčšie chirurgické zákroky u pacientov. Na poľnej medicíne sa mi páči práve to, že je to komplexná starostlivosť a naučila som sa tam veľmi veľa zo všetkých odborov medicíny. Pôrody boli len malá časť práce.
Dá sa vôbec porovnať pôrod niekde uprostred divočiny a v štandardnej slovenskej nemocnici?
Určite sa dá. Keď ma prijímali na môj vlastný pôrod, vlastne to v tej miestnosti vyzeralo dosť podobne ako v Sudáne. Ale aby som odpovedala na otázku. Pôrod nevyzerá inak v Sudáne alebo v Bratislave. Líši sa prostredie, vybavenie, niekedy správanie sa žien pri pôrode, ale v zásade, pôrod ako dej je rovnaký tu i tam. V kontexte verejného zdravotníctva je však obrovský rozdiel medzi pôrodom a pôrodom. V Južnom Sudáne sa v nemocnici narodí len 10% detí, mnohé matky rodia doma. To so sebou samozrejme prináša veľké množstvo komplikácií, ako napríklad popôrodné krvácanie, infekcie novorodencov alebo úmrtia pri komplikovaných pôrodoch. Južný Sudán je krajina s najvyššou materskou úmrtnosťou na svete práve preto, že veľa žien pri pôrode nedostane včasnú pomoc. Slovensko naopak patrí ku krajinám s najnižšou materskou úmrtnosťou.
Je zaužívaná predstava, že ženy z prírodnejšie národov ešte vedia ako rodiť a že ich pôrody sú ľahšie, naozaj pravdivá?
Nie je. Pôrody v Južnom Sudáne sú z mnohých dôvodov oveľa komplikovanejšie ako na Slovensku. Mnoho žien nechodí na poradne, takže vlastne o nich ani o bábätku často nič nevieme. Tým pádom nevieme ani predpokladať v akom sú stave. Ženy potom trpia rôznymi infekciami, ktoré sa prenášajú aj na deti, ako je malária, brucelóza, syfilis. Tie môžu vyvolať predčasný pôrod, rovnako ako aj podvýživu, ktorá je v týchto oblastiach bežná.
Tiež je dôležitý počet detí, ktoré žena má. V Sudáne má žena často 5 až 8 detí, preto má aj viac pôrodných komplikácií ako ruptúry hrádze, popôrodné krvácanie, inkontinencie, hemeroidy a iné.
Aké sú Afričanky matky?
Na toto sa ťažko odpovedá. Nebola som vo všetkých krajinách v Afrike a niektoré africké štáty sú rovnako vyspelé ako v Európe. Južný Sudán je veľmi nerozvinutá krajina, najlepšie prirovnanie by asi bolo také 18. storočie na Slovensku. Ľudia na vidieku žijú v hlinených domoch so slamenými strechami, nemajú asfaltové cesty ani elektrinu, po vodu chodia do studne a obrábajú si políčka pri domoch. Celý ich život závisí od počasia, úrody a od toho, či sú aktuálne vo vojne alebo nie.
Deti nevyrastajú v rodinách, ale v komunitách, ktorým hovoria klany. V klanoch sa každý stará o všetky deti, pretože matky musia ísť po vodu, zháňať jedlo a navariť. To je často veľmi náročná úloha, lebo varenie v sebe zahŕňa napríklad aj mletie zrna na múku a iné veci, ktoré my dávno nerobíme. Preto sú aj deti do domácich prác zapájané veľmi skoro, niektoré pasú kozy, alebo chodia po vodu, aby mohla celá rodina prežiť.
Rieši bežná africká novopečená mamička veci ako bonding, skríning či očkovanie?
Nie nerieši. Dieťa je pri mame bežne, skríning sa v Sudáne nerobí a žena je fakt rada, ak sa k vakcíne vôbec dostane. Na očkovanie sú často dlhé rady, pretože mamy urobia čokoľvek, aby ochránili svoje deti pred infekciami, na ktoré sa tam zomiera.
Okrem pôrodov ste sa venovali aj bežnej lekárskej praxi. Ako je na tom africké zdravotníctvo?
Nuž, ani tu sa nedá jednoznačne odpovedať. V JS veľmi zle, v Etiópii takisto, v Keni nájdete súkromné nemocnice, ktoré ďaleko prevyšujú vybavením tie naše. V Južnej Afrike bola dokonca prvá transplantácia srdca na svete. Takže sa to veľmi líši od krajiny ku krajine. Ja som vždy pracovala vo veľmi chudobných regiónoch s najchudobnejšími pacientmi, ktorí by si inak zdravotnú starostlivosť nemohli dovoliť. To je podstata misijnej práce.
Ako ste zvládali prácu s chorými deťmi, starými ľuďmi či pacientmi, ktorým ste nedokázali pomôcť? Neobrala vás práca v Afrike o motiváciu?
Práve naopak. Práca v rozvojovom svete je veľmi motivujúca. Jednak je tam veľmi málo byrokracie, takže som skoro vôbec nesedela nad papiermi a robila som to, čo som vyštudovala, teda liečila ľudí. Ľudí, ktorým sme nedokázali pomôcť, bolo veľmi málo, oveľa viac bolo tých, ktorým stačili jednoduché lieky. A to je veľká motivácia. Naopak, v Európe často liečime neliečiteľné, udržiavame pri živote neudržateľné a nevieme sa zmieriť so smrťou. A to je demotivuje oveľa viac.
Ako sa líši výchova v rozvojovom svete od tej našej?
Je obrovský rozdiel v myslení a konaní u ľudí napríklad v Južnom Sudáne, alebo v Keni. V krajinách, kde sa bojuje a je občianska vojna, ľudia výchovu neriešia, lebo riešia prežitie. Nevedia, či do zajtra prežijú, nemyslia na budúcnosť a celý majetok sa im zmestí do dvoch igelitiek. V Sudáne ešte často nosia ľudia na sebe všetko oblečenie čo majú, lebo nikdy nevedia, či sa vôbec budú môcť vrátiť domov a či nebudú musieť utiecť. Keňa je prevažne civilizovaná krajina, s dobrým školským systémom, vzdelanými ľuďmi, takmer všetci hovoria plynule po anglicky. Tam sa výchova nelíši od našej, i keď chudoba je aj tam veľká a rodičia si často nemôžu mnohé veci dovoliť.
Dnes ste mamou dvoch dcér. Je niečo, čo ste sa o deťoch počas práce v jednej z najchudobnejších častí sveta naučili?
Všetko. Deti ma nikdy nejako zvlášť nezaujímali, no až keď som bola prinútená s nimi pracovať, naučila som sa o nich dosť na to, aby som to mohla aplikovať doma. Viem ako vyzerá vážne choré dieťa, kedy si už nevystačím doma s paralenom, čo robiť, ak dieťa kašle a mnohé iné veci. To sa nedá naučiť nijako inak len pozorovaním a skúsenosťou. To vás nenaučia ani v škole, musíte s deťmi pracovať nejaký čas. Preto si vážim prácu všetkých pediatrov a detských sestier, lebo je to fakt náročná práca a vyžaduje dobré oko a veľa skúseností.
Návrat späť do Afriky – viete si to ešte predstaviť? Alebo niečo také aj plánujete?
Určite plánujem návrat, už v trojici samozrejme. No neviem ešte odhadnúť kedy to bude. Momentálne všetko závisí od práce tu na Slovensku.
(10 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...
