Aký je život v začarovanom kruhu, kde riešite len jedlo, vracanie a strach, aby sa o probléme nedozvedel nikto ďalší? O desiatich rokoch s bulímiou, ktorú zastavila až terapia, som sa rozprávala s mamičkou dvoch synov, Zuzkou Mračkovou.
Anorexiu či bulímiu si spájame hlavne s modelkami. Asi nikto v okolí by nepredpokladal, že taký problém rieši aj normálna žena.
Aj keď som nikdy nemala dokonalú postavu, asi by to o mne nikto nepovedal. Jedlo som mala vždy rada a navonok som pôsobila veselo a vyrovnane.
Každý sem – tam skritizuje svoju postavu, ale vždy to bolo v rámci normy. Asi by si to o mne naozaj nikto z okolia nemyslel.
Ľudia by sa najskôr spýtali, či si také dievča alebo žena nepripadá dosť pekná?
Vždy som chcela byť lepšia. Aj doma som mala vždy pocit, že čo robím, nie je dosť, a mala by som to robiť lepšie. Rovnako aj v škole a na plávaní. Keď som dostala jednotku, stále to mohla byť jednotka s hviezdičkou.
Vždy som bola bacuľka. A všetci od rodiny až po trénerku komentovali moju váhu. Si krásna, ale… mohla by si trošku schudnúť a bolo by to super. To si pamätám od všetkých. Si krásna, ale… to telo.
Všetky pochybnosti o sebe spôsobila kritika?
Áno, všetky tie komentáre. Nikdy som pritom nebola tučná, len bacuľatejšia. Pamätám si, že trénerka v ľudovej škole umenia to raz riešila s mojou mamou. Že mám schudnúť. Bola som malá a naozaj som nebola tučná. Teraz spätne to nechápem.
Prečítajte si aj: Anorexia a bulímia – poruchy jedenia
Ako na poznámky o váhe reagovali rodičia?
Tiež mi dávali najavo, že by som mala schudnúť. Neformulovali to priamo takto. Ale často u mňa riešli jedlo – už si nedaj, už máš dosť, stačilo. Mala som pocit, že si myslia, že som tučná.
Kedy sa u vás prvýkrát objavil problém s bulímiou?
Mám pocit, že som mala 13 rokov. Prvý raz som zvracala v ôsmej triede.
Odkiaľ prišiel nápad vyskúšať zvracaie kvôli štíhlej postave?
U mňa bol problém, že som mala rada jedlo. A stále mám. Raz som videla film s podobným príbehom, a napadlo ma vyskúšať to. Že by zvracanie mohla byť cesta, ako sa nevzdať jedla a možno aj schudnúť.
Mnoho dievčat s bulímiou tvdí, že prvé razy je vracanie strašné.
Vtedy sa mi to zdalo super. Zo začiatku som vracala len raz denne. Cez víkendy som nemohla, lebo boli všetci doma. Takže spočiatku to šlo nepravidelne. A bála som sa, aby mi na to naši neprišli.
Začali ste chudnúť?
Vôbec nie.
Prečo ste potom neprestali?
Lebo mi vracanie dávalo istotu. A bolo to akési uspokojenie, že si môžem dať normálny obed, a vlastne si ho nedať. Táto choroba je dosť o kontrole, ktorú človek obracia na jedlo.
Vedeli ste, že máte v skutočnosti vážny problém?
Áno, aj nie. Až do určitého času som si myslela, že to mám pod kontrolou. Že jedného dňa prestanem zvracať a hotovo.
Hlavne vtedy, keď som zvracala nepravidelne, som mala pocit, že to môžem v pohode kontrolovať. Ale uvedomovala som si, že to, čo robím, nie je ok.
Vtedy o zvracaní nikto nevedel?
Mamina ma raz načapala. Mala som rozmazanú špirálu, keď som vyšla z WC. Kázala mi, aby som na ňu dýchla, a hneď vedela. Chcela som to zahovoriť, že mi bolo zle.
Mama ale vedela, že klamem. Pamätám si, ako si vyčítala, kde urobila chybu. Ale nikdy so mnou už o tom nehovorila, ani o mojich pocitoch. Nikdy, ani teraz.
Rodičia o bulímii síce vedeli, ale nikdy ste ju neriešili?
Vracanie bolo dva či tri roky nepravidelné. Keď som mala 15, presťahovali sme sa do Škótska. Na chvíľu som s vracaním prestala, no po čase som sa k tomu vrátila.
Desiatu do školy som vyhodila, doma som sa najedla, po ceste do fitka som si ešte niečo kúpila a zjedla, a tam som to vyvracala. Zvracala som všade. Len aby ma rodičia nepočuli, nevideli, niekedy aj do vane. Celé to bolo hrozné.
Mama vedela o tom jednom raze, nikdy sme to ale neriešili. Občas prišla otázka, či nezvraciam, to bolo všetko. V Škótsku sa bulímia začala stupňovať.
Bola som nešťastná, chcela som ísť späť na Slovensko. Keď som mala 18, vrátila som sa. Bývala som najprv u babky, a potom sama.
Prečítajte si aj: Depresia, depka, apatia…
Väčšina mladých by sa z dobrodružstva, ako je život v zahraničí, skôr tešila.
Nezapadla som tam. Nemala som kamošky, riaditeľ na škole ma pridelil k dievčatám, ktoré ma nemali rady. Pripadala som si tučná, nemala som svoj systém z Bratislavy. Celé to bolo iné, čo sa mi nepáčilo.
Pacienti s poruchou, ako je bulímia, vraj majú radi v živote poriadok a systém.
Áno, to hej. Upratané, zorganizované, zariadené. Snažila som sa vždy všetko plánovať. A tam sa nedalo, všetko bolo iné.
Tak som plánovala aspoň jedlo. Čo kedy zjem, kedy budem vracať a ako budem vracať. Vracanie mi dávalo pocit pokoja – vedela som, kedy sa čo bude diať.
Akú ste mali v tomto období váhu?
Stále rovnakú. Váha mi nikdy veľmi nevyskakovala, čo je zvláštne, lebo bulimičky väčšinou priberú. Ja som ale extrémne veľa cvičila.
V tom čase som zvracala dvakrát denne. Vo fitku, a ak sa podarilo, aj doma. Medzi papierovými stenami v Škótsku bolo všetko počuť.
Jedlo sa v žalúdku hneď ukladá, čiže ak sa dievča s bulímiou nevyzvracia hneď, tak priberie. Ja som to vykrývala pohybom, niekedy som cvičila aj v noci.
Takže zvracanie malo slúžiť len na udržanie hmotnosti?
Áno, presne tak som to vtedy vnímala. Lebo teraz už viem, že to nebolo len o váhe. Pozadie je komplexnejší problém.
Bulímia sa spája aj s prejedaním. S tým ste problém nemali?
Mala, ale až neskôr, počas vysokej školy. Vždy som všetko vyzvracala. Len prejedanie ako také som nemala nikdy. Bez zvracania by som mala stavy úzkosti, že budem strašne tučná.
Aj teraz, ak zjem náhodou viac, ako sa mi zdá ok, som extrémne nervózna. Mám výčitky a už plánujem, ako budem jesť zajtra, aby som to napravila.
Ako ovplyvnilo bulímiu, že ste sa vrátili sama bez rodičom ešte počas strednej školy?
Mala som vtedy priateľa a bola som šťastná, že som doma. Nastúpila som do tretieho ročníka na gymnáziu. Cítila som sa dobre, zvracala som málo. Tretí a štvrtý ročník boli najlepšie roky.
Prišlo to zase na výške. Neznášala som svoju školu, zostala som tam len pre pokoj v rodine. Hneď v prvom semestri som začala strašne veľa vracať. Bola som v obrovskom strese, až som skončila na pohotovosti, lebo som sa celá vyhádzala. Zo stresu, od nervov.
Vracala som xkrát denne. Na konci prvého ročníka som začala robiť letušku. Bol to môj sen. Po letuškovských skúškach som skončila v nemocnici. Tiež zo stresu. Doteraz sa mi stáva, že sa zo stresu celá vyhádžem.
Škola musela dať zabrať.
Bolo to najhoršie obdobie môjho života. Nebavilo ma to, nemali ma zvlášť radi, lebo som pracovala ako letuška, takže si niektorí hneď mysleli, že musím byť strašne bohatá.
Po prvom roku som chcela školu zmeniť, to sa ale doma nestretlo s pochopením. Povedala som si, že ju kvôli rodičom dokončím.
Prečítajte si aj: Monika Míčková: V gymnastike je to ako na vojne
Kolotoč prejedania a zvracania fungoval ďalej?
Počas školy sa bulímia strašne zhoršovala. Klamala som priateľovi, aby som nemusela byť s ním a mala čas TO robiť. Všetko som prispôsobovala vracaniu.
Vyslovene som sa tešila, ako prídem domov, najem sa a vyzvraciam. Vážila som sa pred jedením, po jedení, pred zvracaním, po zvracaní…
Priateľ ani rodina si nič podozrivé nevšimli, ani keď sa bulímia zhoršila?
Bulimičky vedia dobre klamať a robia všetko tak, akoby sa nič nedialo. Dokázala som jesť aj normálne. Niekedy som jedlo obišla tak, že som sa ako každá žena vyhovorila na diétu. Ale keď som sa ocitla sama, tak to šlo.
Dokázala som nakúpiť jedlo za 30 eur, všetko zjesť a následne vyzvracať. Bývala som vtedy sama, veľakrát som odpadla a prebrala sa na zemi.
Nepokúsili ste sa vyhľadať odbornú pomoc?
Raz som skúsila ísť k špecializovanej psychiatričke na poruchy príjmu potravy, ale absolútne mi nesadla. Bola som tam párkrát, potom som to vzdala.
Po treťom ročníku na výške som sa rozišla s priateľom, bola som na tom zle. Vtedy som sa pokúšala skončiť s vracaním. Jediné, čo mi pomohlo, bolo nejesť vôbec.
Čokoľvek som zjedla, musela som okamžite vyzvracať. Vtedy som zvracala aj desaťkrát denne. Nikdy som však nebola megavychudnutá s dvadsiatimi kilami, ako si ľudia niekedy predstavujú.
Mali ste nejaké fyzické príznaky typické pre bulímiu?
Mala som odreté hánky z toho, ako som dávala prsty do krku. Aj modriny na bruchu, lebo som si naňho tlačila. Našťastie mám dobré zuby, o ne som sa vždy bála.
Trpela som nedostatkom železa, vtedy ma chcel doktor poslať na vyšetrenie, lebo také hodnoty ešte nevidel (príznakom bulímie je aj nedostatok draslíka, pozn. red.). V tom čase som veľmi schudla, tak sa všetci pýtali, čo sa deje.
Čo drží dievča s bulímiou v bludnom kruhu?
Nevieš, ako z toho von. Ja som strašne chcela, každý deň som sa snažila nezvracať. No akonáhle som niečo zjedla, riešila som, že som si dala priveľa, alebo že toho bolo viac, než som plánovala.
Z jedla som mala neustále úzkosti. Dala som si jablko, a už ako som ho jedla, som si vyhodnotila, koľko je ho veľa. Potom som mala som pocit, že celá moja námaha je stratená.
Zjedla som ešte viac a všetko vyzvracala. Bulímia je o kontrole. Niečo sa naruší a ty máš pocit, že je všetko stratené.
Kedy nastal zlom a vy ste sa odhodlali bulímiu riešiť?
Donútil ma môj muž, ktorý mi našiel super psychatričku. To už sa mi skončila škola, boli sme spolu. Síce som stále často vracala, ale začalo to byť o trochu lepšie.
Manžel o bulímii vedel?
Povedala som mu to hneď. Neviem už ako, ale hneď.
Aký bol návrat do ordinácie?
Obávala som sa, že mi psychiatrička zasa nesadne, ale bola perfektná. Hlavne sa so mnou rozprávala. Neponúkla mi hneď lieky ako lekárka predtým. Lieky som nikdy nechcela.
Táto psychiatrička bola úžasná. Od februára k nej idem zas. Nie kvôli bulímii, ale mám pocit, že treba. Pracovať na sebe.
Ako prebiehala terapia?
My sme sa vlastne stále rozprávali a väčšinou som rozprávala ja. Nielen o jedle, ale aj o mojich vzťahoch a veciach z minulosti, ktoré ma trápili. Aj som plakala. Moja psychiatrička hovorila málo, no keď niečo podotkla, vždy to stálo zato.
Prečítajte si aj: Bloguje o autizme a jej dcéra robí úžasné pokroky
Čo ste si z terapie odniesli?
Že je to celé na mne, a ak chcem niečo zmeniť, musím v prvom rade chcieť. Že ľudí treba brať takých, akí sú. Nemám ich chcieť zmeniť, ale pochopiť, prečo konajú tak, ako konajú. Naučila som sa veľa o sebe, o bulímii, aj o tom, prečo sa to stalo.
Začali po terapii prejavy bulímie ustupovať?
Neviem, kedy som vracala naposledy. Je to zvláštne. Nepomätám si presne kedy a ako. Svoje telo však nemám rada doteraz. Vždy, keď je vypätá situácia, obraciam sa na jedlo. Musím nad ním prebrať kontrolu.
Nevraciam už 5 rokov, odkedy som sa vydala. Jem normálne, ak sa to tak dá nazvať. Ale normálny vzťah k jedlu nemám. Príliš nad ním rozmýšľam.
Toto áno, toto nie. Ak si dám toto, potom už nemôžem. Ak si dám večer popcorn, nemôžem raňajkovať. Nedokážem jesť bez výčitiek.
Ako teraz vnímate svoje telo?
Ako kedy. Mám rada svoju tvár, tú by som nemenila. Ale svoje telo? Nemôžem hovoriť o nenávisti, ale ani ho nemilujem. Ani teraz, keď mi “dalo” dve deti. Niekedy som s ním ok, niekedy pozriem na svoje ruky a nohy z nechuťou.
Hovorí sa, že mnohým ženám s bulímiou pomôže pôrod prijať svoje telo. Dokážu sa potom sústrediť aj na niečo iné ako na vzhľad.
Pôrod ani deti nezabezpečili, že by som svoje telo vnímala inak. Nechcem už nikdy zvracať, ani sa inak týrať. No nad jedlom stále nepremýšľam ako normálny človek, ktorý nikdy nemal žiadnu poruchu.
Poznám mnoho žien, ktoré sú na tom rovnako, pôrod ani deti nepomohli. Stále majú potrebu svoje telo týrať. To vylieči len čas a návštevy odborníka. Chcem byť psychicky ok pre seba a svoju rodinu.
Zmenila terapia vaše nároky na seba?
Hmm, stále som na seba dosť prísna. No viem si už povedať, že to, čo robím, robím najlepšie, ako viem.
Chcem mať všetko. Aj upratané, aj navarené, aj o deti postarané. Hrať sa s nimi a pritom byť upravená. Nie vždy to ide. Vtedy pomáha nechať všetko tak a ísť von. Dám si kávu a hneď mi je lepšie:-).
Pred rozhovorom som si pozrela film, ktorý pojednáva o anorexii. Prekvapila ma veta hlavnej hrdinky: “Nie som človek, som problém.”
Ja som si strašne často hovorila, že sa nenávidím. Za všetko. Že nič, čo robím, nerobím dobre. Dosť kritické bolo, keď som nemohla dojčiť. Vtedy som sa naozaj nenávidla. Dnes si myslím, že som to riešila viac, ako to bolo potrebné.
Ako správne pristupovať k dievčatám s poruchou príjmu potravy, ak pomocnú ruku odmietajú?
Je to veľmi náročné. Mnohí si myslia, že stačí jesť a proste nezvracať. Nie je to také ľahké. Začať treba najmä s ozajsným počúvaním.
Dlho som mala pocit, že ma ľudia nechcú chápať. Že majú svoju predstavu, čo je bulímia, a to im stačí. Ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy sú veľmi tvrdohlaví. Odmietajú pomoc aj priateľov.
Kde pri snahe o pomoc robí rodina najväčšiu chybu?
Často som mala pocit, že musím rozprávať. Povedz, čo robím zle, prečo mi to robíš… Nikto sa nechcel baviť konštruktívne, spýtať sa, ako sa naozaj cítim. Alebo si aspoň priznať, že si nevedia predstaviť, čo prežívam, ale chcú to vedieť.
Prečítajte si aj: Domáci školáci sú u nás trestaní, okolie ich rodičom vyčíta, že deťom ubližujú
Bulímiou dnes trpí asi 1% žien. Ako môžu rodičia rozpoznať, že dieťa má problém?
V celkovej zmene správania. Dievčatá, ale aj chlapci, sa uzatvoria, nechcú chodiť von. Rýchlo sa im mení váha, výrazne priberú či schudnú. V prípade bulímie veľa jedia, no kilá nepribúdajú. To bola moja skúsenosť. Môžu sa im zhoršiť známky, stratia záujem o okolie aj o priateľov.
Dá sa poruchám príjmu potravy predchádzať? Názory dospievajúceho človeka ovplyvniť veľmi nevieme.
Treba sa doma rozprávať, zaujímať sa, ako sa dieťa má, nekomentovať negatívne jeho telo. Väčšinou je tu aj predispozícia na psychiatrické ochorenia. Medzi anorexiou, bulímiou a depresiou či úzkosťou je len veľmi tenká čiara. Isté typy sú na tieto poruchy náchylnejšie.
Keď sa obzriete späť, ako bulímia ovplyvnila váš život?
Nedala mi nič pozitívne. Stratila som slobodu v jedle a netuším, či ju ešte nájdem. Neviem, či niekedy budem jesť bez výčitiek svedomia. Viem, prečo som sa do toho dostala, to je asi jediná dobrá vec.
Bulímia je týranie samej seba nejedením, vracaním, ubližovaním si. Pozitívom je, že som našla super psychiatričku, u ktorej som sa veľa naučila, a ešte sa aj naučím.
Budem robiť všetko preto, aby sa nič podobné nestalo mojím deťom. Chcem sa svojich synov pýtať, ako sa majú, aby sme spolu mali otvorený vzťah.
(60 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Vianočné vinše
Deti vyrastú, odídu a zoberú si so sebou našu mapu
Hádanky o zime a snehu
OČR počas Vianoc
Dobrý deň.
V socializme bolo stanovené pri bežnej obyčajnej -Nechuť do jedla- ešte sa uvadzalo aj anorexia./ interný termin- Vademecum/- to može byť pri prechladnutí, iných chorobách, zle travenie, iné / anemia následkom porodu/atd Patrí to inde. Pokial sa to pletie píšte si to ináč.Pretože aj doktor občas jednorazovo zvracia.
Mineralky bežné su na travenie, aj šaratica.
Pokiaľ pani robila tu činnost ako popisuje. Nechapem odkiaľ mala výživu a nechudla. Dokonca ma dve zdrave deti, celkom je jej dobre./ to je odvaha/
Väčšina časť deti travia v škole a rodičia su v zamestnaní .
Vyprovokovana porucha prijmu potravy – lietanie hore dole.
V meste milé združenie – netreba ovplyvňovať ostatných čo tam žiju.
To znamena ” Film nie je skutočnosť ”
Čiže mama Vam povedala že nie naraz ale pomaly mate jesť, môžeš aj častejšie ale pomenej ak chceš- aby ti dobre travilo. Lebo sa podla toho popisu vždy napáckate/ v škole papaš – najviac- tam ako /
13 ročné dieťa si všeobecne vie aj nakupiť aj navariť, pokial chce
a ma možnosť.A nemusi vč´šetko možné stihnut Všetko dobre
Dobrý deň.
V socializme bolo stanovené pri bežnej obyčajnej -Nechuť do jedla- ešte sa uvadzalo aj anorexia./ interný termin- Vademecum/- to može byť pri prechladnutí, iných chorobách, zle travenie, iné / anemia následkom porodu/atd Patrí to inde. Pokial sa to pletie píšte si to ináč.Pretože aj doktor občas jednorazovo zvracia.
Mineralky bežné su na travenie, aj šaratica.
Pokiaľ pani robila tu činnost ako popisuje. Nechapem odkiaľ mala výživu a nechudla. Dokonca ma dve zdrave deti, celkom je jej dobre./ to je odvaha/
Väčšina časť deti travia v škole a rodičia su v zamestnaní .
Vyprovokovana porucha prijmu potravy – lietanie hore dole.
V meste milé združenie – netreba ovplyvňovať ostatných čo tam žiju.
To znamena ” Film nie je skutočnosť ”
Čiže mama Vam povedala že nie naraz ale pomaly mate jesť, môžeš aj častejšie ale pomenej ak chceš- aby ti dobre travilo. Lebo sa podla toho popisu vždy napáckate/ v škole papaš – najviac- tam ako /
13 ročné dieťa si všeobecne vie aj nakupiť aj navariť, pokial chce
a ma možnosť.A nemusi vč´šetko možné stihnut Všetko dobre
Dobrý deň.
V socializme bolo stanovené pri bežnej obyčajnej -Nechuť do jedla- ešte sa uvadzalo aj anorexia./ interný termin- Vademecum/- to može byť pri prechladnutí, iných chorobách, zle travenie, iné / anemia následkom porodu/atd Patrí to inde. Pokial sa to pletie píšte si to ináč.Pretože aj doktor občas jednorazovo zvracia.
Mineralky bežné su na travenie, aj šaratica.
Pokiaľ pani robila tu činnost ako popisuje. Nechapem odkiaľ mala výživu a nechudla. Dokonca ma dve zdrave deti, celkom je jej dobre./ to je odvaha/
Väčšina časť deti travia v škole a rodičia su v zamestnaní .
Vyprovokovana porucha prijmu potravy – lietanie hore dole.
V meste milé združenie – netreba ovplyvňovať ostatných čo tam žiju.
To znamena ” Film nie je skutočnosť ”
Čiže mama Vam povedala že nie naraz ale pomaly mate jesť, môžeš aj častejšie ale pomenej ak chceš- aby ti dobre travilo. Lebo sa podla toho popisu vždy napáckate/ v škole papaš – najviac- tam ako /
13 ročné dieťa si všeobecne vie aj nakupiť aj navariť, pokial chce
a ma možnosť.A nemusi vč´šetko možné stihnut Všetko dobre
Travenie aplno veci v organizme je automaticke nesledujete ro, nie všetko ovplyvnujete myslou, aj veci okolo iní ludia.V podstate sa mate dobre./ mama , otec nie je vyštavená/?
– Keď to fiktivne dievča- z članku sa nevie dohovorit v Škotsku so spolužiakmi- ina krajina- /prijatie iného do kolektivu v škole trva dlhšie/ ma to povedať rodičom – otravovať ich s tým a vysvetlovať- nie sa zaťať.
Lebo:Iní ludia:
Ked su ludia od prirody chudí stači nejaka bežna choroba – aj im nechuti určitý čas jesť kým to neprejde/ to je obyčajna nechuť do jedla- normalna/a tiež trochu schudnu.
Nepliesť si to kadejako.