Poď, rozprávaj sa so mnou

Je večer a práve som okolo teba prešla. Sedíš na zemi v obývačke a čosi pozeráš v mobile. Nenávidím to. Čas, ktorý má patriť nám a ktorý takto hlúpo míňame na ešte hlúpejšie mlčanie. Nik nezačne. Že akože nič sa nedeje. A pritom…

Ja viem.

Ja som teraz tá, čo to kazí.

Som naštvaná. Na teba, čo sa teda nestáva často, ale dnes sa zadarilo. Pred týždňom som sa ti čudovala, prečo sa zlostíš ty. A teraz, ja viem, že to nebolo plánované, som to schytala späť.

Bol si preč a ja som ťa čakala unavená. Malý nespal, ako mal a už sme toho mali všetci plné zuby. Ale áno, vedela som, kam ideš, aj prečo a nemala som s tým problém. Ale v poslednom telefonáte si sľúbil, že sa budeš ponáhľať. Vzhľadom na stav doma. A ja som čakala ako dedko na repku, akurát, že som nebola až taká trpezlivá a taká kolektívne iniciatívna. Pekne to vo mne vrelo a myslím, že viem, ako v princípe fungujú sopky – z vlastného pocitu.

Som strohá od tvojho návratu. Viem, že vrčím a zlostím sa aj na seba. Aj preto, že ani jeden z nás nevie práve prísť a začať debatu. Zväčša to bývaš ty, mne to nejde. A tak neviem, čo práve – dokelu – v sebe riešiš, keď si sa len ticho stiahol a nič. Tebe to fakt nevadí?

Prepána, poďme sa rozprávať.

Nie o tom, ako vyzerá náš rozpočet. Ani o stavbe. Ani o známkach z nemčiny našej vrtule. Nie o tom, ako ťa niekto v robote naštval a ako si tam čakal na telefonát z druhého konca sveta. Nie o tom, čo budeme robiť cez víkend a čo treba urobiť doma, aby to tu bolo ako doma. Nič z toho, čo sa týka vecí a ľudí okolo nás.

O nás dvoch

Potrebujeme sa súrne rozprávať o nás dvoch. O tom, čo je v nás. Čo bolí, čo trápi, čo ma napríklad teraz zlostí. O tom, prečo si ty ticho. Prečo neprídeš, nepoložíš mi ruku okolo ramena ako zvyčajne a nepovieš mi tichúčko: „Láska, chcem s tebou o tom hovoriť….“ A potom aj o tom, čo sa nám páči, o čom snívame, čo nás teší…

Sľubujem, že

budem pozorne počúvať.

Nebudem ti skákať do reči. Nebudem hovoriť, že to si celý ty. Nebudem prskať. Nebudem ti robiť vešticu a nebudem ani znalcom tvojich myšlienok. Nechám tvoj sled myšlienok a pocitov plynúť a budem premýšľať, o čom sú. V čom sa ma dotýkajú. V čom som sa v náhľade na teba mýlila. Budem pravdivá a láskavá voči tebe a sebe.

A budem hovoriť za seba.

Takto: „Vieš, veľmi si mi poobede chýbal. Potrebovala som tvoju blízkosť a tvoju pomoc a ty si tu nebol. Čakala som, že sa skoro vrátiš, ako si mi to sľúbil. Som zvyknutá, že mi voláš sám od seba, čokoľvek sa zmení a teraz, keď to neprišlo, úplne som bola vykoľajená. Narastal vo mne smútok, hnev, únava, frustrácia, pocit, že som nemilovaná… a bolelo to.“

Chcem, aby si ma počúval priamo z očí do očí, držal ma za ruky a vnímal všetko, čo prežívam. Ja viem, už si sa mi pred deťmi ospravedlnil, keď som buchla. Ale … nebolo to ono. Nemala som pocit, že je to medzi nami dvoma všetko vypovedané, pochopené, prijaté, že sme naspäť tak blízko pri sebe, ako máme byť a ako teraz nie sme.

Preto ťa prosím, poďme sa rozprávať. Teraz.

Potom budem počúvať ja teba, pozorne, ticho. O tom, ako to cítiš – vidíš – vnímaš – prežívaš ty. Čo sa s tebou dialo a deje. Čo s tebou robili moje slová, čo v sebe cítiš ako vlastný gól – do našej brány. A uvidíš, znovu tak, ako zvyčajne, keď príde takáto búrka, sa medzi nami vyjasní. A ja sa pri tebe prestanem cítiť ako cudzinec a ty vo mne spoznáš zas tú svoju starú lásku, ako tomu bolo včera.

Potichu, pomaly. Ale potrebujeme to – bez ponárania sa do hĺbky môjho a tvojho ja sa stráca nádherná blízkosť a vedomie jednoty a stávame sa tak zvláštne ľahostajní voči sebe. Nechceme to.

Tak ťa pozývam na slovko…