Svokry

Snazim sa s tym pracovat. Stale som ale vnutorne tak nejako konkurencne nastavena voci svokre a ona proti mne. Ako by sme si museli cely zivot navzajom dokazovat, ktore sa vie lepsie o toho jej syna/mojho muza postarat. No, je to pre mna projekt na dlho, pracujem na tomto mojom tvrdom postoji uz niekolko rokov, a dari sa mi len velmi malo kedy… a stale sa to vracia..

Ak môžem napísať pár riadkov a podeliť a o spolunažívanie so svokrou …aj ked roky sa nedajú vtesnať do pár riadkov a nie o všetkom je možné takto písať…………každodenné spolunažívanie so svokrou/svokrovcami je ako vychovávať dieťa, až po rokoch zistíme, čo dobré sme zasiali do vzťahu a to je ako pokladnica pokladov, z ktorej potom čerpáme, a čo sme urobili zlé a nevhodné, tak aj to zbierame, to všetko patrí k životu… po rokoch som zistila, že na začiatku som mala sen, bola to ideálna predstava, ktorá sa po rokoch nenaplnila. Posledný čas,niekoľko mesiacov, sa modlím za môj vzťah so svokrou, lebo dosť uviazol, je to ako z povinnosti. viem, že ani v rodine nie sme si všetci blízki, no prosím Boha, aby On formoval a viedol ten vzťah – s tým mám len dobré skúsenosti. Po rokoch vidím, že to vyžaduje veľkú toleranciu, škoda, že je to len jednostranné. Starí ľudia, resp,. svokrovci sa nikde nedozvedia o tom, že aj oni majú byť tolerantní, že oni majú len poradiť a nie riadiť život mladých, aj ked to myslia dobre – je to však ich uhol pohľadu. K tomu som dospela po cca 20 rokoch spolunažívania. Je veľmi potrebné komunikovať, na to však musí byť obojstranná ochota a tá často chýba. Ako veľmi chýba duchovné vedenie budúcich mladých dvojíc /manželov, ako chýba duchovné vedenie, kázne pre rodičov, ktorí sú svokrovcami. Život je aj o vzťahoch, tak ich pestujme s Božou pomocou, nestačí len naša snaha a chcenie. Ďakujem

My sme bývali so svokrovcami a bolo to všelijaké… Nehovorím že zlé, ale veľmi náročné. Svokra je ten typ, že “chce pre nás len dobre”, “všetko pre nás”, aj by dýchala za nás, ona sa nemá kde inde realizovať, lebo sme jej jediná rodina. Ale pre mňa je to strašne obmädzujúce. Preto som si od nej vytvorila odstup. Neviem byť k nej ani úprimná, ani srdečná. Nie je to zlá žena, ani “zlá svokra”, ale jednoducho si držím odstup, čo mi je zároveň ľúto. Už bývame oddelene, ale na jednej ulici. No a zároveň musím uznať, že nám dosť pomáhajú (najviac s deťmi, po škole môžu ísť k babke, ona ich odvedie na krúžky a podobne). To, že sa montuje do výchovy ma tiež vytáča, ale zároveň si musím úprimne priznať, že vlastne je to “niečo za niečo” – že ja tiež určité veci musím brať tak, ako sú, lebo tá ich pomoc mi padne dobre. a tiež deti s nimi majú dobrý vzťah a to som rada a rada im to doprajem… Takže tak.