Manželstvu hovoríme áno, a tým ho zachraňujeme, každý deň. Je to naša voľba, rozhodnutie, naša zodpovednosť.
„Ak nejde o páry, kde opakovane dochádza k násiliu alebo sú tam vážne psychiatrické problémy, tak platí, že každý vzťah sa dá zachrániť,“ tvrdia pároví terapeuti Rita a Rino Ventriglia, ktorí v rozhovoroch s manželmi Hanusovými prinášajú nielen profesionálny, ale najmä osobný vklad.
Pomáhajú párom, ktoré sa ocitli v slepej uličke, pričom sa v nej našli sami. Ich vzťah sa taktiež ocitol v hlbokej kríze, napriek tomu, že sú obidvaja psychoterapeuti, ktorí vedia najlepšie o zákonitostiach, vedúcich k rozvodovým papierom.
Ani pároví terapeuti nemajú vyhraté
Pod povrchom je oveľa viac
Zvaliť všetko len na rýchly život, veľa práce, starostlivosti o rodinu, povinnosti okolo detí, a povedať, že na vlastný vzťah neostal čas, nevenovali sme sa sebe navzájom, zanedbávali sme naše manželstvo, by bolo len zjednodušeným pohľadom na manželskú krízu.
Sám Rino Ventriglia priznáva, že hlavnou príčinou ich manželskej krízy boli zranenia z detstva, podľa jeho pozorovaní rovnaký problém, ktorý vyskakuje aj v iných manželstvách:
„Mnohokrát do svojich partnerov projektujeme model rodičov alebo jedného z rodičov. Dieťa, ktoré žije v nás aj v čase dospelosti, si v istých situáciách nanovo prežíva svoj vzťah k rodičovi a dúfa, že dostane, čo od rodičov vo svojom detstve nemalo.“
Toto uvedomenie prišlo vďaka psychoterapii, ktorú zvlášť podstúpila aj jeho manželka Rita.
Až do záverečných riadkov knihy vo mne ostalo presvedčenie, že poznať sám seba, svoje vnútorné dieťa, prostredie, ktoré ma formovalo, vzorce, podľa ktorých fungujem, ako sa správam vo vzťahu, je kľúčovým prvkom, keď chcem, aby manželstvo bolo trvácne.
Ak o sebe viem len málo, riskujem, že sa nebudem mať dobre v žiadnom vzťahu.
Ako sa budem mať vo vzťahu, záleží odo mňa
Rozvod je podľa párových terapeutov často dôsledkom nefunkčných vzťahových spôsobov, ktoré uplatňujú obaja partneri:
„Vo vzťahu s inou osobou sa budú opakovať tie isté chyby s rizikom rovnakého konca. Treba zmeniť dej, nie protagonistov,“ hovorí Rino Ventriglia.
Za pravdu mu dávajú aj štatistiky rozvodov druhých a tretích manželstiev v poradí. Spriaznená duša, ktorá ma urobí šťastným a úplným, je len mýtus. Za svoje šťastie si je zodpovedný každý sám.
Druhá svadba pred štyridsiatkou
Vyjadrením pravej lásky k partnerovi nie je túžba mať s ním dieťa, ale zostarnúť s ním, myslí si psychoterapeut. Hoci knihou sa nesie otázka, či existuje niečo ako správny výber partnera na celý život, nie všetci máme to šťastie a možnosť zostarnúť po boku jedného človeka.
Pred uzavretím druhého manželstva som prešla dlhú cestu, súčasťou ktorej bola aj psychoterapia. V 32 rokoch som ovdovela. Trúchlila som za svojim mužom, jeho smrť nedala bodku za našim vzťahom.
Bol to proces, ktorý trval a bol bolestivý. Aj preto, že zranenia, ktoré si nesieme v každom vzťahu, už nemôžete komunikovať v dialógu, je to len váš monológ, vaša trauma. Keď som svojmu mŕtvemu mužovi písala list, jeho zámerom bolo, aby som podobný list nemusela písať žiadnemu inému mužovi.
Stotožňujem sa s párovými terapeutmi, ktorí hovoria o vzťahu ako o dynamickom tvorovi. Môžete si so svojim budúcim manželom dopriať pred svadbou čas na vzájomné spoznávanie, otvoriť rôzne témy, zistiť, nakoľko rezonujete jeden v druhom, či tam je ochota, aby ma druhý miloval takú, aká som, takého, aký som.
No treba počítať s tým, že tak ako máme rôznu minulosť, rôzne pôvodné rodiny, aj prítomnosť, v ktorej je nám aktuálne dobre a fajn, je tu a teraz. Neustále sa budeme vyvíjať a nebudeme mať celý život rovnaké postoje. Ak nie sme pripravení robiť kroky, ktoré sú potrebné, naše puto nemusí vydržať. Nemusí prejsť všetkými cyklami, ktorými „žije“ rodina.
Začína sa uzavretím manželstva, nasleduje druhá fáza, keď sú deti malé, fáza detí v puberte, fáza stredného veku, fáza prázdneho hniezda, keď deti odchádzajú, posledná fáza spoločného starnutia. Prechod z jednej fázy do ďalšej je obdobím krízy. Buď je to strata alebo príležitosť, hovoria pároví terapeuti.
Kde sa nachádzate vy?