Miesto Valentínky

Sedíš tu za mnou, na kolenách notebook, a tichúčko dýchaš. Je to tak, ako obyčajne, sme pohltení prácou po večeroch a často nám na to skutočné priblíženie sa musí postačiť tých pár minút po polnoci, kedy padáme jeden k druhému do náručia.

A predsa si vážim, že tu takto sedíš a že nie si niekde inde.

Chcela by som Ti za všetko to, čo pre nás robíš, poďakovať takto, lebo akosi popri deťoch a starosti o domácnosť, do toho choroby, termíny v práci mi akosi berú slová z úst – a ja Ti chcem toho toľko povedať!

Kedysi dávno sme si písali listy, do noci (vidíš, tam to začalo J), dlhokánske, každý deň. Chýbajú mi – a koľko krát sme si sľúbili, že si ich budeme čítať znovu. A mne sa nechce čakať až do dôchodku, alebo kým nás deti nebudú špicľovať. Poďme ich čítať znovu spolu!

Kým spolu otvoríme tú prvú krabičku

previazanú saténovou mašľou, ja už presne viem, čo z tých listov máme stále ešte obaja v sebe: istotu, že jeden druhého podržíme v každom okamihu – pred deťmi (keď skúšajú, koľko nás môžu nalomiť), pred našimi rodičmi (a ty vieš, že sme si toho už aj za tých 15 rokov v tomto smere užili dosť), pred priateľmi, ktorí nie vždy chápu naše cesty a rozhodnutia a aj ich slová (povedané priamo alebo ešte horšie dopočuté z tretej ruky) nás tak zraňujú.

Podržíš ma vždy vtedy, keď idem – podľa iných – hlavou proti múru, proti „zvyklostiam“, proti tomu, čo „všetci robia“ – aj keď s tým nesúhlasia. Ako je super vedieť, že nie som fakt tá fialová vrana so zelenými bodkami a ružovým zobákom, za akú ma mnohí pokladajú. Práve tak, ako ja podržím Teba, keď prídeš domov z práce a si na nervy z nedodržiavania pravidiel hry a zákulisných ťahov, často plný bezmocnosti voči moci, ktorá ťa dokonca zamestnáva a dáva ti plat – a to napriek tomu, že nemáš problém pomenovať veci pravým menom.

V tých listoch je schovaný

náš rovnaký zmysel pre humor, ktorý sa nestráca napriek rokom, prežitým v manželstve plnom tehotenstiev, detí, večne chýbajúcich koruniek, humor, ktorý sa vie smiať sám zo seba a tešiť sa aj zo zázraku vyrobeného na kolene. Humor, ktorý je stále taký svieži, nádherne puberťácky a pritom anglicky trefný. Ďakujem ti, že toleruješ moje občasné ironické prestrelky, ktoré sa zas ja snažím podávať v takom percentuálnom zložení, aby to bolo len na pošteklenie a nie na ublíženie.

V tých listoch je ukrytý

náš rovnaký pohľad na svet, naše názory na výchovu, na žabomyšie pomery v štátnej správe, v cirkvi, v meste, medzi ľuďmi. Je v ňom ukrytá aj schopnosť – aj keď to tak často bolí – povedať jeden druhému: Toto si prestrelil. Nič iné však tak rýchlo neprečistí oči a postoje.

A nájdem v nich aj schopnosť odpúšťať a prejsť do druhého dňa bez straty bodu, bez ohľadu na to, kto a čo zapríčinil. Ďakujem za to, že stále vieš a vieme si sadnúť a do noci rozprávať, hľadať príčinu a kameň úrazu tak, aby sme nešli spať s hnevom.

A ďakujem Ti aj za také dni a večery, ako bol ten včerajší: keď sme zaplesli tie naše „najdôležitejšie“ maily a prácu, sadli si k starému, krásnemu filmu, aby sme nakoniec dokázali, že sme aj v romantike lepší ako hrdinovia toho najsladšieho filmu. Ďakujem, že stále mám chuť odísť na opustený ostrov a jedinou batožinou, ktorú by som si brala, by si bol istotne ty. Ďakujem za sny, kam utečieme, až budeme mať peniaze a veľké deti. Tieto sny sú tak nádherné, že už len spoločné snívanie je ako pol existencie sna v reáli.

Ďakujem,

že aj bez pozerania našich listov spred svadby stále s istotou viem, že muž, o ktorom som snívala, si práve ty, a že si stále taký istý v tom, čo som mala na tebe rada a stále iný v tom, čo treba zmeniť.

Možno nám pribúdajú šediny, vrásky, kilá a rastú nepatričné partie okolo pása. Stále však viem, počujem, cítim, že som Tvoja kráľovná a Ty si pre mňa môj najkrajší malý princ, ktorý stále dobre vidí srdcom.

Ľúbim ťa a jediné, čo chcem, je zostarnúť s tebou tak, ako sme si to písali.