Prvou inšpiráciou bola moja dcéra

Ako ďaleko je tvoje súčasné živobytie od tvojej profesie  „pred deťmi“?  Čo  si vyštudovala?

Nikdy som nevedela, čím chcem byť. Závidela som deťom, ktoré už na základnej škole vedeli, kam sa majú ďalej hlásiť, čo chcú v budúcnosti robiť. Mňa ťahala vždy len túžba po nepoznanom. Vyštudovala som propagáciu  na  FF UK v Bratislave. Už počas štúdia som pracovala externe pre Národnú Obrodu, Stratégiu a Obchod. Robila som ankety, prispievala fotografiami a krátkymi článkami z rôznych podujatí.

Čo bolo pre teba najľahšie/najťažšie zrealizovať? Myšlienky sú fajn, ale ako sa prenášajú do praxe?

Najľahšie bolo nafotiť svoju dcéru. Ale vymyslieť  „produkt“  tak, aby bol zaujímavý a prinášal aj zárobok, to bolo ťažšie. Veľmi rada mám momentky, ale tie nie je možné robiť v časovom ohraničení. Zo začiatku som jazdila za rodinami a fotila som u nich doma. Mám rada fotografie z tohto obdobia, ale bolo to časovo náročné.

Momentálne fotím u seba v ateliéri a rodiny navštevujú mňa. Stále však hľadám ten správny grif, ako z fotky vyťažiť čo najviac, neprepadnúť do úplného gýču a byť pritom pohotová. Stále som na ceste hľadania a zdokonaľovania sa.

Kto ti pri realizácií tvojho sna najviac pomohol?

Zo začiatku to boli rodičia, ktorí ma finančne zastrešili. Keď však zistili, že sa chcem fotkou živiť, neboli veľmi nadšení. Oporou v mojom živote je môj partner. A tiež moja tvrdohlavosť 🙂

Čo je najväčším benefitom tvojej práce?

Že robím to, čo mám rada. A robím tým radosť aj iným.

Čo považuješ za úspech osobný, ale aj pracovný?

To, že sa ľudia tešia z mojich fotografií, napíšu mi, že sa im fotky páčia, vyvesia si ich na stenu, vrátia sa do ateliéru. To mi robí veľkú radosť.

Nedávno som fotila deti s Downovým syndrómom. Oslovila ma Spoločnosť  Downovho syndrómu na Slovensku. Výsledkom je putovná výstava, ktorá beží od marca 2013. Do 4. 11. ju bude možné vidieť v Centre kultúry a vzdelávania na Školskej ulici, neskôr v Spojenej škole Sv. Františka v Karlovej Vsi.

Ako vnímaš svoje pôvodné rozhodnutie začať podnikať s odstupom času?

Už som spomínala vyššie, že nevnímam svoju cestu ako cestu podnikateľky. Určite musím oveľa viac pracovať, ako keď som bola zamestnanec inej firmy. Všetko od nápadov až po realizáciu je len na mne. Do toho prichádza kopec maličkostí, od ktorých som bola predtým oslobodená. Neviem, kde skončím, ale zatiaľ sa stále posúvam ďalej, učím sa nové veci, získavam nové skúsenosti. To, že som ostala na voľnej nohe má svoje úskalia aj výhody. Neviem, čo prevažuje, ale keby som sa mala rozhodnúť znovu, rozhodla by som sa rovnako.

Ako by si pomenovala možné riziká, ktoré čakajú na začínajúce podnikateľky?

Je to taký začarovaný kolotoč, z ktorého sa ťažko vystupuje. Na jednej strane byť na voľnej nohe znamená byť pánom svojho času, na druhej strane zistíte, že toho času máte menej, ako keď ste boli zastrešená iným. Je dobré sa o povinnosti podeliť, mať spolupracovníkov. Mne sa to zatiaľ nepodarilo. Ale smerujem k tomu 🙂

Máš nejaký odkaz pre žienky domáce, ktoré uvažujú o vlastnom podnikaní a stále zvažujú nejaké pre a proti?

Asi ako so spomenula v predošlej odpovedi – je to kolotoč a dobre si treba zvážiť, či do neho chcete naskočiť.

Čo robíš, keď sa nestaráš o deti, o rodinu, o partnera a o prácu (ak ťa napadne že nič iné nestíham, tak pridaj k tomu, čo by si chcela robiť, ale ešte nebolo kedy:-))

Chcela by som viac cestovať a menej pri tom vnímať čas.  Proste neponáhľať sa. Len sa tak niekam vybrať, spoznať nový svet od jeho koreňov- ľudí z kaviarní a krčiem, vidieť zvieratá v divočine, na slobode, stáť pod drsnými horami, alebo sa plaviť na šírom mori.

Kedy vlastne máš voľná čas, keďže náš pracovný čas je veeľmi pohyblivý? Alebo kedy ho máš najviac? V lete? v Zime?

Niekedy som trávila voľný čas v meste, na koncertoch, v podnikoch, s kamarátmi. Dnes, keď mám svoju rodinu, prispôsobujem voľný čas jej. Často chodím na prechádzky so psom a na chatu, ktorú máme na lazoch.

Mimochodom, práve som sa vrátila  s partnerom a dcérou z mesta, pôvodne sme si chceli pozrieť Bienále ilustrácií, opäť sme však skončili  s venčením nášho psa Pedra pri Dunaji. Najviac voľného času mávam po Vianociach, v januári, je to pre mňa také obdobie kľudu. A tiež koniec leta. Vtedy sme zvykli “vypadnúť z mesta” niekam na dlhší čas.  Aj keď, teraz to už nie je pravda, keďže Adela nastúpila tento rok do školy.

Ak sa niekto spýta tvojej dcéry čím je jej mama, ako odpovedá?

No v tomto prípade jednoznačne – fotografka. Moja dcéra si to musela pred mojim fotoaparátom viackrát odstáť ako skúšobná modelk

Ako vníma Adelka tvoju prácu? Chodí s tebou na nejaké väčšie fotenia či výstavy? Nafotila už aj ona sama niečo?

Keď ešte nechodila do škôlky, brávala som ju na fotenia so sebou. Našťastie som mala vedľa seba fajn baby – vizážistky, štylistky, ktoré mi s ňou pomohli, aby som sa mohla venovať foteniu.

Dnes mi robí niekedy asistentku v ateliéri. Zaujímavé je, že keď mne sa nedarí zaujať deti, jej sa to podarí vždy.
Minulý rok dostala na Vianoce malý kompaktný foťák, ale zatiaľ to skôr bolo o tom, že cvakala všetko, čo videla a bavilo ju, že sa to objavilo na displeji 🙂

Fotíš rodiny, deti. Más nejaký vyslovene obľúbený vek? Alebo motív? Ak hej, tak prečo?

Deti sú pekné v každom veku. Pár mesačné bábätká, ktoré  len ležia, fotím väčšinou s rodičmi. Ak sa dá, deti fotím radšej vonku pri hre, alebo doma pri bežných činnostiach. Veľakrát takto vznikne  pekná momentka. Okrem toho, deti, ak sú vonku, nie sú tak vystresované, môžu sa voľne pohybovať , robiť prakticky, čo chcú, majú slobodu.

A podľa mňa, slnko, aj keď je za mrakmi, je najkrajšie svetlo. V ateliéri je to iné. Keď však musím urobiť fotografiu za jednu hodinu a pri zlom počasí, ateliér je  jediné dobré riešenie. No a ešte k tomu motívu –  veľmi sa mi páčia pehaví ľudia. A deti s vypadnutými prvými zubmi. Ale to asi všetkým fotografom či kameramanom 🙂

Keď rodičia neboli nadšení tým, že si sa chcela živiť fotografiou, čo hovoria teraz? S odstupom rokov? 

Že som si zvolila ťažkú cestu. Napriek tomu rešpektujú moje rozhodnutie, vážia si, čo robím.

• Za rozhovor ďakuje Mária Kopčíková

(5 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)

Loading...