Ahojte všetci. Po dlhšej odmlke som tu znova, a zasa so smutným srdiečkom. Som po 2. potrate na prelome 5. a 6. týždňa tehotenstva – prvý bol detto. Cítim veľkú potrebu toto celé niekomu povedať a počuť aj odozvu – pretože momentálne neviem čo s tým…
(10.jún) 7.00 hod
– Som v ordinácii mojej gynekologičky, po vaginálnom vyšetrení skonštatovala, že som naozaj tehotná. Snažím sa nadviazať rozhovor vzhľadom k môjmu prvému potratu, rozpravám niečo o možnom riziku progesterónovej nedostatočnosti – lekárka mi odpovedala, že medicína sa študuje 6 rokov.
Povedala som si, kašlem na to, však je všetko v najlepšom poriadku, ešte si pohnevám gynekologičku.
Materskú knižku som vyfasovala pred ďalšími 4. ženami (takto som absolvovala aj poradňu), z toho bola jedna „od nás“ – takže „naša“ dedina sa dozvie skôr že som tehotná, ako moja najbližšia rodina.
(10. jún) 9.30 hod
– Prišla som domov. Mala som čudne vlhký pocit – bežím na vécko a tam som objavila hnedý fľak na nohavičkách. Telefonujem gynekologičke – nič sa vraj nedeje, po vaginálnom vyšetrení je to vraj normálne, ak by sa to zhoršovalo, mám sa zastaviť poobede, alebo zajtra.
(10.jún) 13.45 hod
– S malou dušičkou otváram dvere na gynekologickej ambulancii. Cítim, že je zle a od strachu neviem ani rozprávať. Prvá veta mojej gynekologičky – „Viete po tom vašom telefonáte som si spomenula, že ráno po vyšetrení som videla na rukavici krvavý hlienik.“
Neverím vlastným ušiam! Gynekologička ma posiela domov s receptom na vitamín E.
(10.jún) 15.00 hod
– Krvácam. Telefonujem gynekologičke, zodvihla už len sestrička – mám ísť na pohotovosť.
(10.jún) 15.45 hod
– Prijali ma do nemocnice. Ešte som zatvorená, možno sa to dá zachrániť.
(10.jún) 16.00 hod
– pichli mi dve injekcie, ak by bolo zle mám volať sestričku.
(10.jún) 23.00 hod
– Na nemocničnej posteli cítim postupné uvoľňovanie napätia pŕs, mierne bolesti v podbrušku ustávajú. Zaspávam vo veľkom plači s pocitom bezmocnosti.
(11.jún) 7.30 hod
– Krvácanie je silné. Prezerá ma primár oddelenia. Som úplne otvorená a vlastne už nie je čo riešiť.
(11.jún) 10.30 hod
– Dostávam „oblbovaciu“ injekciu a idem na sál. Sledujem ako si lekár pripravuje jednotlivé nástroje, naťahuje rukavice, ktoré sú mu evidentne veľké, ako sa opásal velikánskou gumenou zásterou. Precupitala som na kozu. Jedna sestrička mi sedí za hlavou, anesteziologička po ľavej ruke čaká na pokyn, lekár si sadol na nízku stoličku, vedľa neho stojí ešte jeden muž, na pravo ďalší a okolo pobehuje dlhý ošetrovateľ. Cítim ako vo mne narastá napätie.
Zrazu ma dole čímsi obliali, zdúpnela som od ľaku a od neskutočne štipľavého pocitu. Posledne, čo si pamätám, je krik doktora – „uspite ju, reaguje!“…
(13.jún)
– Kedže nemám komplikácie, prepustili ma z nemocnice. Po prepúšťaciu správu sa mám zastaviť zajtra o 12.00 hod…
(14.jún)
– S vyplazeným jazykom bežím na 8. poschodie nemocnice po prepúšťaciu správu, sestrička ju dlho hľadá a potom mi podáva „zdrap“ papiera veľkosti A5 na ktorom nie je dokopy nič napísané. Utekám ku gynekologičke. Je mi čudné, že v čakárni nik nie je, ale študujem tú svoju prepúšťaciu správu. Z dverí vyjde sestrička a ironicky sa ma pýta – „čo vy tu chcete?“
Mne už viac nebolo treba, hádku končíme komunikačným mierom, že prídem v pondelok, keďže pani doktorka pracuje do 12.30 hod (čo som si predtým nevšimla)…
(17.jún) 8.30 hod
– Privíta ma nasrdený pohľad sestričky gynekologickej ambulancie. Podáva mi kartu a zrazu si spomenie, že sa v nej musí ešte prehrabať. Pýta sa ma, kde mám materskú knižku, ja odpovedám že ju nemám a že sa chcem rozprávať s pani doktorkou. Začala sa rozčuľovať – hovorím jej, že sa budem s ňou rozprávať, ale len medzi 4. očami (znova stojím so 4. ženami v drobnej čakárni, a ako na truc, je tam znova jedna z našej dediny – keďže je mentálne úplne v poriadku tak z otázok, ktoré mi kladie sestrička a mojich odpovedí musí pochopiť, že som potratila).
(17.jún) 8.45 hod
– Tesne pred mojim vyšetrením do ambulancie vošla sestrička. Doktorka ma privítala urazeným tónom – vraj prečo sa na nich hnevám, čo mi urobili. Snažím sa jej vysvetliť môj názor k dodržiavaniu lekárskeho tajomstva, mojich pocitov a možných únikov informácií z jej ambulacie.
Ona mi vysvetľuje, aké sú ženy hrozné, že vždy sa tlačia najmenej 4 do ambulancie a že ona predsa za tie drzé ženské nemôže. Komu má teda vyhovieť? Všetci sú zrazu „vaľajakí nároční“. Z ambulancie vychádzam po 7. minútach konverzácie o problémoch pani doktorky. Aby som jej nekrivdila, pýtala sa ma dátum potratu a či sa cítim dobre. Moja odpoveď netrvala dlhšie ako 30 sekúnd.
– Kontrolu mám 20.júna, aj keď som už chcela ísť do práce. Sama doma rumázgať nad svojim osudom to nie je nič moc…
Teraz sedím doma za počítačom a uvažujem čo ďalej. Čo bude ďalej s mojim problémom a vlastne s celým mojim životom. Čo ak nikdy nedonosím dieťa? A čo mi vlastne je, keď nie som schopná ho donosiť?
Tieto otázky by mali trápiť aj moju gynekologičku, lenže tá má úplne iné problémy a nemá čas sa so mnou rozprávať – totiž spätne som si uvedomila, že ani jedna moja návšteva jej ambulancie nepresiahla 10 minút – a to sa „poznáme“ už 5 rokov.
