Byť rodičom môže byť odsúdením na otroctvo a neurózu, alebo nadšenou, strhujúcou cestou. Jedným z rozhodujúcich prvkov je ochota učiť sa, tvrdí Bruno Ferrero.
Rodičia obyčajne myslia na to, čo môžu naučiť deti; ale možno z času na čas by sa mali spýtať, čo sa môžu oni naučiť od detí.
14. december – Čo môžeme učiť deti… a čo môžu učiť ony nás
Rodičovstvo môže vyzerať veľmi odlišne. Niekedy pôsobí ako neustály kolotoč povinností, únava, chaos a pocit, že nič nestíhame. Inokedy je to nadšená a strhujúca cesta, ktorá nás formuje, prekvapuje a občas dokonca mení zvnútra. Bruno Ferrero hovorí, že jedným z rozhodujúcich rozdielov je ochota učiť sa.
Zvyčajne rozmýšľame nad tým, čo všetko musíme naučiť deti – slušnému správaniu, zodpovednosti, poriadku, empatii, odvahe, férovosti. Naše dni sú plné „ukážem ti“, „poď, naučím ťa“, „toto sa takto robí“.
Ale Ferrero nás pozýva položiť si inú otázku: Čo sa môžeme naučiť my od detí?
Deti majú neuveriteľné schopnosti, ktoré my dospelí často stratíme v každodennom zhone:
Vedia byť prítomné. Keď sa hrajú, žijú naplno – tu a teraz.
Vedia sa tešiť z maličkostí. Zo snehovej vločky, obrázku, keksíka, objatia.
Vedia odpustiť rýchlo a úprimne. Bez toho, aby si viedli zoznam krívd.
Vedia sa čudovať svetu. Pýtať sa, skúmať, nadchýnať sa.
Vedia milovať bez podmienok. Bez výčitiek, bez podmienok, úprimne.
Naši nenápadní učitelia:
Keď si dovolíme pozrieť sa na svet ich očami, rodičovstvo sa prestane podobať na otroctvo povinností – a začne byť cestou plnou objavovania. Deti nie sú len tí, ktorých vychovávame. Sú aj naši nenápadní učitelia.
Advent je dobrý čas spýtať sa: Čo ma dnes naučilo moje dieťa? O láske? O trpezlivosti? O radosti? O sebe samom?
Možno zistíme, že popri tom, ako sa snažíme formovať ich, ticho a nenápadne formujú aj ony nás.