V Turci sú typické nemecké osady či dediny, ktoré sú špecifické svojou dvojjazyčnosťou a stavbami až dodnes: ide predovšetkým o Hornú Štubňu a Turček. Podiel na osídlení a kultúre v kotline mali aj benediktíni, premonštráti, usadení v Kláštore pod Znievom a neskôr po nich jezuiti, ktorí mali v Kláštore pod Znievom gymnázium.
Vďaka mníchom vzniklo v Turci sedem sídel – dedín s centrálnym kostolom, pomenovaných podľa svätcov. Mnohé z nich existujú dodnes: Turčiansky sv. Martin, Turčiansky sv. Ďur, Helena, sv. Mara (Socovce), Turčiansky Michal, Turčiansky Ondrej (dnes Folkušová), Turčiansky Peter. Väčšina kostolíkov má gotický pôvod a sú vďačným cieľom cyklotúr. Mnísi, predovšetkým jezuiti, sa postarali aj o založenie remesla šafraníctva a olejkárstva, ktoré živilo a preslávilo turčianskych olejkárov.
Ak sa v Turci z niečoho robia vtipy, tak predovšetkým z turčianskych sedmoslivkárov: v kotline bolo toľko zemanov, ktorí boli a nič vlastne nemali okrem veľkej hrdosti, až boli na smiech Svedectvom o ich existencii je množstvo zemianskych kúrií po celom Turci.